Recenzia: Znepokojivá štúdia o xenofóbii a nacionalizme

Jan Gebert sa po svojom debute Hra o kámen (2012) opäť vracia k téme vlastenectva, no tentoraz upriamil pohľad na susedné Slovensko. Kontroverzných Slovenských brancov a najmä ich zakladateľa Petra Švrčeka, vycvičeného v Rusku, pozoroval tri roky a zachytil skutočne úplne všetko, čo bolo treba. Režisér zvolil čisto observačný modus, a tak ako tichý pozorovateľ bez náznaku zásahu do deja pozoroval protagonistov aj v tých najintímnejších či najvypätejších chvíľach. Gebertom zvolená metóda miestami dodáva dokumentu akýsi hraný, inscenačný nádych. Je však viac než jasné, že to, čo kamera Lukáša Milotu odkrýva, je maximálne autentické. A tiež mrazivo znepokojivé.

Pomocou skvele vybraných fragmentov divák dostáva jasný obraz o mládežníkoch, ktorí rozhodne nie sú len vojačikmi hrajúcimi sa na pieskovisku. Branci sú totiž od svojho vzniku skutočne čoraz mocnejší, silnejší a organizovanejší. Veľmi dobre vedia, kedy majú prepnúť od nenávistných a vulgárnych rečí o imigrantoch alebo homosexuáloch, bežných v ich komunite, k mierumilovnému správaniu neviniatok pri konverzácii s médiami, políciou či inými inštitúciami. Jasne však počuť časté skloňovanie a odvolávanie sa na mená ako Putin či Stalin, a tiež konverzácie, z ktorých až do očí bije totalitné, miestami vyslovene fašistické zmýšľanie ako pomenovanie nových členov nie menami, ale číslami, či zrušenie volieb na post veliteľa ako poistka, aby nebol náhodou neskôr zvolený nikto iný ako práve Švrček.

Napriek tomu, že Gebert necháva diváka spraviť si vlastný názor bez toho, aby mu nejaký prvoplánovo podsúval, branci sa sami dostatočne odhaľujú. Z dokumentu tak dôrazne cítiť, že ide o partiu despotických fanatikov vo vnútri plných agresie, ktorú si ventilujú predovšetkým na neskúsených, ľahko ovplyvniteľných a naivných začiatočníkoch. A zároveň ich „vychovávajú“ vo svoj vlastný obraz a budujú akýsi kult mužnosti. Okrem iného tiež, samozrejme, priznávajú, že chcú zmeniť súčasný systém a vstúpiť do politiky. Gebert však veľmi pekne ukazuje aj to, že branci nie sú zďaleka takí hlúpi, ako si väčšina spoločnosti myslí, a tiež akoby dodáva so vztýčeným prstom, že ich netreba podceňovať.

Je fascinujúce, s akou ľahkosťou dokázal režisér so štábom preniknúť až do súkromia protagonistov a s akou profesionalitou to následne podáva divákovi. Skvele pracuje aj s filmovými zložkami, presne vie, kedy treba záber strihnúť či, naopak, nechať stále bežať, alebo ako premyslene využiť hudbu. Tú vkladá do záberu veľmi ojedinele a prefíkane len v najdesivejších a najznepokojivejších scénach, čím buduje jedinečnú atmosféru. I keď Až přijde válka je nie práve oku lahodiacim dokumentom, jeho vznik bol nevyhnutný, rovnako ako je stále nevyhnutná aj diskusia o Slovenských brancoch. A tú film nepochybne vyvoláva.