Foto: Profimedia
Zdanlivo idylické prostredie malého českého mestečka naruší nečakaný hosť – kúzelný kocúr aj so svojím sprievodom. Nemá síce obuté čižmy, zato má okuliare a keď mu ich niekto sníme, prenikavým pohľadom odhalí pravý ľudský charakter. Klamári sfialovejú, zlodeji zosivejú, neverníci zožltnú, zamilovaní sčervenajú… Nie je ťažké uhádnuť, kto z nich by sa kocúra najradšej rýchlo zbavil. Aj keď môže film Až přijde kocour na prvý pohľad pripomínať rozprávku, v neposlednom rade ide trefnú a duchaplnú satirickú komédiu komentujúcu spoločenské pomery. Snímka Vojtěcha Jasného z roku 1963 navyše svojho času dokázala okolo seba združiť obrovské množstvo talentov. Okrem iných aj dve herecké hviezdy – jednu už žiarivú a druhú vychádzajúcu – Jana Wericha a Emíliu Vášáryovú.
„Už idem!“ zvolala mladučká Vášáryová ako slúžka vo filme Dáždnik svätého Petra (1958), kde sa po prvý raz – ešte ako epizódna postava a s jedinou replikou – objavila pred kamerou. Vtedy ešte netušila, že nenápadným výrokom dokonale vystihla nasledujúce obdobie svojej hereckej kariéry. Už o dva roky hrala v prvom slovenskom širokouhlom filme režiséra Eduarda Kudláča Na pochode sa vždy nespieva, v roku 1962 ju zase Jiří Krejčík obsadil do Polnočnej omše. Práve Krejčík, ktorý už mal za sebou významné filmy ako Probuzení či Vyšší princip, ju odporučil aj do nového filmu režiséra Vojtěcha Jasného.
Nezhody s kocúrom
Mladučká, vtedy ešte len 20-ročná, študentka herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave o pripravovanom filme veľa nevedela. Azda len toľko, že hlavnú postavu bude hrať česká herecká legenda Jan Werich. V snímke mala stvárniť postavu krásnej a záhadnej artistky Diany, a aby rolu získala, na konkurze všetkých ohúrila svojimi skúsenosťami zo športovej gymnastiky. Ani tie ju však nedokázali ochrániť pred škaredým pádom zo šesť metrov vysokej hrazdy. Ako prezradila v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom Pr(a)vá dáma, vinu v tomto prípade niesol hlavný zvierací hrdina filmu – kocúr. „Urobil nejaký zvláštny pohyb a už som letela… Poležala som si pár týždňov v Prahe v nemocnici,“ priznala v knižke herečka, ktorá v skutočnosti vôbec nemá rada mačky.
Na nakrúcanie však má aj pekné spomienky. Štáb sa kvôli filmu presunul do malebného českého mestečka Telč, kde sa Vášáryová zoznámila so špičkou českej hereckej scény – s Jiřím Sovákom, Vlastimilom Brodským, Vladimírom Menšíkom či Jiřinou Bohdalovou. Bola to veľká udalosť. Mnoho mladých filmárov československej novej vlny vtedy dokonca považovalo za povinnosť prísť sa tam aspoň chvíľku pozrieť. To najkrajšie z účinkovania v „Kocúrovi“ však pre Emíliu Vášáryovú predstavuje hlavne meno Jan Werich. V Telči bývala mladá herečka v izbe s jeho dcérou Janou, druhú izbu v rámci hotelového apartmánu mal Werich, takže ho mohli slobodne navštevovať. Časom si k nej vybudoval priateľský až otcovský prístup a ona mala pocit, že je jeho druhou dcérou.
Werich sa usmieval, no zároveň trpel
„Keď poviem, že Jan Werich bol úžasný človek, to je banalita, to hovorí každý, aj ten, kto ho v živote nestretol. Ja viem aj to, že bol nešťastný a osamelý. Veľmi ho trápilo, že jeho dcéra Jana má problém s alkoholom. V čase filmovania Kocúra bol vážne chorý z ožarovania, mal v tele vodu, opúchali mu nohy, mal ich ako kanvy, neraz som mu ich masírovala… Takmer rok sme nenakrúcali, ležal v nemocnici, jeden čas to s ním vyzeralo dosť zle, ale pán režisér Jasný, muž, ktorý mal – a aj má – isté čarodejnícke schopnosti, mu povedal, že sa z toho dostane. ,To bude dobrý, jen nezmalomyslnět.ʻ A mal pravdu,“ priblížila v knižke rozhovorov.
A naozaj. Výsledok bol viac ako dobrý. Experimentálny film Až přijde kocour patril svojho času k najúspešnejším československým snímkam. Získal viac ako desať ocenení na medzinárodných filmových festivaloch – okrem iného aj v Cannes, odkiaľ si odniesol Zvláštnu cenu poroty a Cenu Medzinárodného združenia mládeže. Zúčastnila sa na ňom aj Emília Vášáryová, ktorá vtedy po prvý raz vycestovala na Západ.
Podľa svojich slov v Cannes naplno pocítila prestíž vychýreného filmového festivalu. „Bola som dokonca v ateliéri Pabla Picasa. Monacká kňažná Grace Kelly usporiadala párty pre dámy, ktoré boli na festivale v Cannes, viezli sme sa do Monte Carla na lodiach ozdobených ružami, Grace Kelly nás vítala v kniežacích záhradách… Bola tam aj Claudia Cardinale,“ spomína Štrasserovi slávnu taliansku herečku, ktorá sa vraj po Cannes premávala so živým gepardom na reťazi.
Snímka Až přijde kocour bola pre Emíliu Vášáryovú zlomovým štartovacím mostíkom k úctyhodnej plejáde hereckých úloh – vo filme aj v divadle. Aj keď si po absolvovaní školy ešte nebola celkom istá, či sa bude herectvom živiť, na javisko Novej scény ju nakoniec zlákala vôbec prvá divadelná režisérka Magda Husáková-Lokvencová. Vášáryová počas kariéry stvárnila okolo stovky divadelných postáv, súpis jej filmových úloh obsahuje vyše dvesto titulov. Ako však sama neskôr priznala, nikdy sa necítila ako krásna Diana a radšej vždy stvárňovala úlohy s ťažkým životným osudom.
Herec aj scenárista, kráľ aj pekár
Celú svoju osobnosť – so šarmom aj dôvtipom – však do dvojúlohy kastelána a kúzelníka vložil jej herecký kolega Jan Werich. V tom čase na filmovom plátne veľa príležitostí nedostával a aj keď nemal od režimu explicitný zákaz, bol skôr trpený ako oslavovaný. Do filmu Až přijde kocour si ho vraj Jasný doslova vydupal. Spoločne s Jasným a Jiřím Brdečkom sa Werich dokonca stal aj spolutvorcom scenára. Pre tandem Brdečka + Werich to však nebola prvá spolupráca. Už začiatkom 50. rokov napísali scenár k filmu Cisárov pekár a pekárov cisár (1951) režiséra Martina Friča, o tri roky neskôr ich rukopis poznačil aj rozprávku Bořivoja Zemana Bol raz jeden kráľ… Známy príbeh si vraj Brdečka najskôr vyskladal z verzií rôznych krajín, keď však na scénu nastúpil Werich, všetko sa zmenilo. Do snímky vložil humor aj politické narážky. Do jednej z úloh dokonca presadil aj Vlastu Buriana, ktorého počas 2. svetovej vojny označil s Jiřím Voskovcom za zradcu.
Brdečka sa podpísal aj pod rad ďalších úspešných filmov československej kinematografie, napríklad pod sériu snímok režiséra Oldřicha Lipského Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964), Adéla ještě nevečeřela (1977) či Tajemství hradu v Karpatech (1981). Počas normalizácie trpel päťročným zákazom tvorby. Čo sa týka Jana Wericha, po tom, čo v roku 1968 podpísal manifest Dvetisíc slov, stúpla jeho nemilosť u vládnej garnitúry ešte väčšmi.
Asi najhoršie však dopadol film Až přijde kocour, ktorý po emigrácii Vojtěcha Jasného v roku 1968 skončil na dlhých dvadsať rokov v trezore, bok po boku s jeho ďalším významným dielom Všichni dobří rodáci (1968). Pokračovanie „Rodákov“ – Návrat strateného raja – nakrútil až v roku 1999 po svojom návrate do vlasti. V snímke, v ktorej sa vyrovnával so životom v emigrácii, sa tak po rokoch opäť stretol s „kocúrovským“ obsadením – Emíliou Vášáryovou, Vlastimilom Brodským či Jiřím Sovákom.
