Prípad Kalmus je aj napriek inscenovaným štylizovaným momentom či experimentálnej montáži v úvode pomerne obyčajným, tradičným, ničím z radu nevyčnievajúcim dokumentom. Dôležité však je to, o čom hovorí. Hanuljakov dokument má byť portrétom osobnosti, a to je najpodstatnejšie. A to najpodstatnejšie funguje na výbornú. Divák dostáva pomerne komplexný obraz o Kalmusovi nielen ako o umelcovi, ale aj človekovi. Nesnaží sa ho zveličiť, glorifikovať, ale naopak, ukazuje aj jeho slabé stránky, jeho odvrátenú stranu, načrtáva démonov, s ktorými či už bojoval, alebo stále bojuje. To režisér dosahuje najmä pomocou priamej konfrontácie Kalmusa s jeho blízkymi.
Pomocou fragmentov a dobre vybraných sekvencií vidno síce rozporuplnú osobnosť, s ktorou sa možno vo všetkom divák názorovo nestotožní, no koniec koncov musí uznať jedno – Kalmus síce je prípad, s ktorým možno ťažko vychádzať, ale tiež človek so srdcom na správnom mieste. Človek snažiaci sa otvárať vážne témy a klásť otázky, na ktoré spoločnosť zabudla alebo nechce odpovedať, pričom odpoveď na ne je výsostne dôležitá pre jej smerovanie. Kalmus ukazuje úskalia boja za dobrú vec, s dobrou myšlienkou a tiež, i keď možno nedobrovoľne, odhaľuje čierne diery slovenskej legislatívy a justície.
Kalmus je v podstate bizarný pankáč, ale vnútri vlastne dobrák od kosti, no frustrovaný z krátkozrakosti spoločnosti a súčasných nálad v nej. Sklamaný a znepokojený z nostalgie po totalitných režimoch, akoby zakorenenej v slovenskom národe. Jeho obranný mechanizmus je práve napríklad hádzanie blata či farby na busty. Jeho ďalšia umelecká činnosť predstavená v galériách je zase jeho útočiskom a zároveň autoterapiou. Predstavuje jeho pokojnú, rozvážnu a trpezlivú časť osobnosti.
Hanuljakov dokument ukazuje najlepšie to, že odsúdiť a nadávať na Kalmusa je veľmi jednoduché, ale snažiť sa nahliadnuť do jeho vnútra a pochopiť ho v prvom rade ako človeka a až potom ako aktivistu či umelca, je omnoho náročnejšie. Mnohí tak vopred rezignujú a vyberú si radšej prvý variant. To zase poukazuje na ľahostajnosť nahliadnuť na veci bližšie, viac do hĺbky, tiež príznačnú pre súčasnú spoločnosť. Vo filme je totiž viacero scén, kde je Kalmus napriek svojej komplikovanej povahe ten najpríčetnejší a práve tí, proti ktorým sa búri alebo je v opozícii, sa správajú ako hlúpi psychopati a agresori.
Prípad Kalmus má silné momenty aj jasný názor a krásne dotvára za posledné roky populárnu líniu slovenských dokumentov portrétov. Koniec koncov však nie je iba portrétom osobnosti, ale tiež výstižnou, jemne cynickou výpoveďou o súčasnom Slovensku.
