Zomrel režisér Vido Horňák. Dal novú tvár mnohým klasikám

Slovenský televízny a filmový režisér Vido Horňák, ktorý sa podpísal pod viacero úspešných inscenácií, takzvaných bratislavských pondelkov, zomrel vo veku 84 rokov. Jeho silnou stránkou boli dramatizácie literárnych predlôh, v televízii nakrútil tiež filmy ako Román o base (1968), S Rozárkou (1970), Buddenbrookovci (1974) či Sesternica Beta (1978).

30.12.2018 13:03 , aktualizované: 17:39
Vido Horňák Foto: ,
Televízny a filmový režisér Vido Horňák zomrel vo veku 84 rokov.
debata

Horňák nastúpil do Československej televízie Bratislava na prelome 50. a 60. rokov. Začínal ako asistent réžie a pomáhal Ivanovi Balaďovi pri nakrúcaní adaptácie Mňačkovho románu Smrť sa volá Engelchen (1960). Jeho prvou samostatnou réžiou bola práca na inscenácii Súci chlapci (1961). Malo ísť o päťdielny seriál, do ktorého vtedy Horňák obsadil napríklad mladučkú vychádzajúcu hviezdu Luciu Poppovú. Po prvej časti – vtedy sa ešte inscenácie vysielali naživo – však projekt na pokyn byra ÚV KSČ stopli ako reakčný, spomínal Horňák pre mesačník Film.sk.

Televízia nie je rozhlas

Televíziu v jej začiatkoch tvorili najmä pracovníci rozhlasu. „V televíznom prijímači, hoci vypadne obraz, zo zvuku ešte stále rozumieme, o čo ide. Keď je to však naopak, vtedy už nie. Nuž a teda, akáže primárnosť obrazu, načo sa ,hrať' s kamerou, s montážou atď.,“ spomínal Horňák v 70. rokoch v časopise Televízia na to, aké názory v televízii v jej začiatkoch panovali. Horňák, ktorý v rokoch 1954 – 1957 študoval scenáristiku na pražskej FAMU a stretol sa tu s takými osobnosťami ako Milan Kundera, Ivan Passer či Miloš Forman, sa snažil, aby takéto názory vymizli a všetci pochopili, že rozhlas a televízia sú dve úplne špecifické médiá.

V čase, keď Horňák nastúpil do televízie, vznikla aj tradícia takzvaných bratislavských pondelkov. Bola to tak trochu z núdze cnosť, z ktorej a však stala legenda. Koncom 50. rokov totiž Československá televízia v pondelok ešte nevysielala. „Bol to po kultúrnej stránke tichý deň – nehrali divadlá, boli zavreté múzeá, výstavy, lenže ľudia si už nakúpili televízory a chceli sa pozerať aj v pondelok. Slovenská časť Československej televízie roky bojovala o väčšiu vysielaciu plochu v celoštátnom vysielaní. Delila sa zhruba v pomere jeden ku dvom, čím kopírovala pomer obyvateľstva na Slovensku a v Čechách. Keďže to pravidlo bolo upletené narýchlo, strana a vláda plus vedenie Československej televízie sa rozhodli, že pondelok teda dostane do vienka bratislavské štúdio. A nech sa postará,“ vysvetlil pred časom v Pravde archivár RTVS Milan Antonič.

Podiel na úspechu bratislavských pondelkov malo aj obsadenie inscenácií, v ktorých účinkovali najväčšie hviezdy. „Bez hereckých elít to ku koncu 60. rokov ani nešlo. A ja som dokonca začal obsadzovať aj českých hercov. Slovenské pondelky mali v Prahe veľmi dobré meno,“ povedal Horňák v roku 2006 pre Pravdu. Do hlavnej úlohy snímky Pani Heléne (1975) obsadil napríklad Janu Brejchovú. Mladučkú, vtedy ešte iba začínajúcu herečku Elišku Balzerovú zase obsadil do svojej adaptácie rovnomennej knihy Vincenta Šikulu S Rozárkou o duševne postihnutej dievčine, ktorá je myslením na úrovni dieťaťa.

Rozumel si s Chudíkom aj s Filčíkom

Vido Horňák je ako režisér podpísaný aj pod televíznymi filmami, ako sú dráma Kolíska (1964) podľa knihy Alfonza Bednára, vojnová snímka V páse zlomená (1966) podľa predlohy Ladislava Ťažkého, Román o base (1966) podľa rovnomennej Čechovovej poviedky, Buninova adaptácia Zojka a Valerija (1972) či Čierne ovce (1973), v ktorých sa popri Gustávovi Valachovi či Vladovi Müllerovi opäť objavili aj českí herci ako Dana Medřická či Jiří Bartoška. „Keď sa vám vec s báječným hercom podarí, tak máte strašne dobrý pocit. Ohromne som si rozumel, povedzme, s Chudíkom, s Filčíkom, s Machatom, ale predovšetkým s Filčíkom. Režisér herca tak trošku týra. Herec to prijme len potiaľ, pokiaľ sa neprejavujete ako suverén, nenadrapujete sa. Je to zápas o bytie a Filčík bol vzácny človek, inak veľmi plachý, nesmierne tvorivo erudovaný, a ten sa, povedal by som, ušľachtilo dal týrať,“ spomínal Horňák pre projekt Filmovej a televíznej fakulty VŠMU Oral history.

Podľa Renáty Šmatlákovej zo Slovenského filmového ústavu si Horňák sám najviac cenil trojdielne inscenácie klasiky Sesternica Beta (1978) a Buddenbrookovci (1974). V oboch popri plejáde ďalších hviezd účinkoval aj Ladislav Chudík. „Keď som ho obsadil do inscenácie Buddenbrookovci od Thomasa Manna, civilizmus bol nosnou kostrou vyjadrovania hlavnej postavy. V tomto druhu herectva sa nedarí schematizmu a postavy, ktoré sme v Buddenbrookovcoch vytvorili, mali vnútorný náboj pravdivosti. Zložitejšia situácia bola pri Sesternici Bete, ktorú sme robili podľa Balzaca. Tam pán Chudík hral zápornú postavu a civilizmus, ktorému sme spolu verili, dostal rozmer ,poctivého' cynizmu. A zas bol nesmierne presvedčivý,“ spomínal Horňák pred rokmi pre Pravdu.

Vďaka literárnym adaptáciám, v ktorých bol doma, sa mu darilo vyhýbať povinným budovateľským a družstevným filmom, ktoré odmietal. „Nehovoril som, že to je kravina. Povedal som im, že to je zle napísané a dodal som: ,Ja vám to pokazím. Urobím to falošne, a to nebude ono. Keď vám pokazím Balzaca alebo Hemingwaya, tak ma vykopnite.' Opakoval som im to až do roku 89,“ povedal Horňák pre Oral history.

Na prelome 80. a 90. rokov nakrútil Horňák filmy Staroružová dáma (1989), Húkanie sovy (1989) a svoj posledný hraný film Európa, moja láska (1992). Aj kvôli situácii v kinematografii a pôvodnej hranej televíznej tvorbe sa po revolúcii rozhodol, že prejde k nakrúcaniu dokumentov. Tak vznikli filozofické snímky ako Quo Vadis 20. storočie (1990), Akí sme… (1993), Stálo za to obetovať človeka? (1998) či Dejiny bezcharakternosti (2002). Vido Horňák, ktorý bol rodákom z Nového Mesta nad Váhom, získal v roku 2015 cenu Igric za celoživotný prínos slovenskej kinematografii. Jeho prácu ocenil aj festival Art Film Zlatou kamerou.

Vido Horňák bol zárukou kvality

Foto: SITA, Marko Erd
Emília Vášáryová

Emília Vášáryová
herečka
Bol vo vynikajúcej kondícii, ani by mi nenapadlo, že by sa také niečo mohlo stať. V mojom živote znamenal veľmi veľa, v televízii mi dal neskutočné príležitosti. Vždy sme si rozumeli. Bol aj veľmi náročný. Aspoň v mojom prípade som mala pocit, že mi vo zverených roliach neustále dvíha latku. Chcel, aby som zakaždým skúsila niečo iné, aby som sa stále zlepšovala. V niektorých veciach bol nekompromisný, a to je veľmi cenné. Nesmierne som si ho vážila, bol to láskavý človek. Všetci, ktorí s ním kedy v štáboch pracovali, vedeli, že tam, kde je on, je aj záruka kvality. Aj preto, aké témy si vyberal… Patrí mu moja veľká vďaka.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Milan Knažko

Milan Kňažko
herec
Spolupracoval som s ním od roku 1968 a vždy na to budem veľmi rád spomínať. Bol veľmi citlivý človek a profesionál, do každej práce išiel vždy naplno. Je mi to strašne ľúto, nevedel som o tom. (gav)

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #úmrtie #RTVS #režisér #Igric #Vido Horňák