Recenzia: Eastwoodovka na pol plynu

, 11.01.2019 12:00
Clint Eastwood
Dianne Wiest a Clint Eastwood vo filme Pašerák. Autor:

Ako to dopadne, keď sa osemdesiatročný vojnový veterán stane vodičom pre nebezpečný drogový kartel? Pozoruhodný a tiež mierne zábavný príbeh podľa skutočných udalostí previedol na plátno osemdesiatosemročný Clint Eastwood (Million Dollar Baby). Film Pašerák nielen režíroval, ale ako to už uňho býva zvykom, zahral si aj hlavnú úlohu.

Skrachovaní a opustení ľudia často robia zúfalé a nesprávne rozhodnutia. Jedným z nich je aj Earl Stone (Clint Eastwood). Manželka (Dianne Wiest) ho nechce ani vidieť, pretože na rodinu vždy kašlal a uprednostnil prácu či záľuby, dcéra (Alison Eastwood) sa s ním z rovnakého dôvodu radšej ani nebaví. Navyše je bez peňazí a strechy nad hlavou. Keď sa mu naskytne možnosť rýchlo a ľahko si zarobiť iba šoférovaním, bez váhania prikývne. Netuší však, že upísal dušu samotnému diablovi. Vďaka novej práci sa však opäť dostáva na nohy, kupuje si nové luxusné auto, zlaté retiazky, náramky či odkupuje starý dom a otvára vlastný podnik.

A z večne galantného starčeka sa zrazu stáva široko-ďaleko najlepší pašerák s prezývkou „Tata“, prevážajúci stovky kíl kokaínu pre chladnokrvný mexický kartel bez jediného zaváhania. Clint Eastwood sa spolu so scenáristom Nickom Schenkom pokúsili v Pašerákovi o akési druhé Gran Torino (2008), ale výrazne cítiť, že na rozdiel od desať rokov starej precíznej, silnej a veľmi vydarenej drámy, tu niečo neklape. Ak Gran Torino dbalo na citlivé vykreslenie postáv a jednotlivých motivácií, Pašerák je voči tomu pomerne benevolentný. Vo filme totiž absentuje hlbší a dôslednejší psychologický ponor do hlavného hrdinu Earla. Napriek sile jeho príbehu totiž divák pri záverečných titulkoch zostáva viac-menej chladný a bez emócií.

Dokonca Eastwood miestami vyvoláva opačný efekt a irituje diváka, keď sa nevyhýba zbytočne sileným patetickým scénam podfarbeným melancholickými husľami a klavírom. Našťastie ich nie je veľa, na rozdiel od vydarených zábavných, odľahčujúcich momentov. Dvoma Oscarmi ovenčený režisér a herec síce ťahá film hore, ale tentoraz nie príliš ako režisér, ale práve ako herec. Robí si zo seba žarty, hláškuje, ale popri narcizme a stávke na charizmu akoby zabudol, že to nie vždy stačí. Divák totiž stále očakáva aj isté odpovede, ako napríklad, prečo sa Earl zachoval tak či onak, čo sa stalo tej a tamtej postave a zároveň prečo, no márne, nedočká sa ich. Nevýhodou Pašeráka je aj balansujúce tempo s hluchými momentmi.

Ďalším problémom, čo je však už skôr vinou scenáristu, je nevyužitie vedľajších postáv a hereckej kvality ich predstaviteľov. Najviac to cítiť pri dvojici agentov DEA, ktorých stvárnili Bradley Cooper (Zrodila sa hviezda) a Michael Peña (Narcos: Mexiko). Pôsobia iba ako akási ozdoba do počtu na oživenie deja, je v nich však oveľa väčší potenciál. Rovnako ako aj pri skvelom, maximálne presvedčivom bosovi v podaní Andyho Garciu (Dannyho jedenástka). Najnovšia eastwoodovka je tak len akousi jazdou na pol plynu, konvenčnou, ničím výnimočnou, z radu nevyčnievajúcou, priemernou tragikomédiou. Zároveň tento fakt len pripomína nostalgikom, že časy Nezmieriteľných (1992), Dokonalého sveta (1993) či Tajomnej rieky (2003) sú už nenávratne preč.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#recenzia #pašerák #film #Clint Eastwood
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk