Ján Lacko, ktorý koncom 50. rokov nakrútil divácky úspešné komédie Statočný zlodej (1958), Šťastie príde v nedeľu (1958) či Skalní v ofsajde (1960), začínal ako dokumentarista. Kým jeho Príbeh Jána Kováča (1950) bol agitkou, v ktorou váhajúceho malého roľníka z Pribety presvedčil o výhodách združstevňovania, v roku 1956 sa k téme vrátil s kritickejším pohľadom. „V prvom filme konfrontuje produktivitu práce v malovýrobe a vo veľkovýrobe a logicky dochádza k uzáveru, že jediným východiskom je kolektivizácia. V druhom zhrozene vidí, že subjektívny ľudský faktor, ktorý prvý raz nechal stranou, môže podmienky a predpoklady zvrátiť a ďalšou analýzou ukazuje, že ani racionálnejšie organizačné formy nevedú k výsledkom bez ľudského pričinenia,“ napísal filmový kritik Pavel Branko v roku 1963 v Kultúrnom živote. Pribetská jar (1956), ktorú Branko nazval „jedným z najobčianskejších činov slovenského dokumentarizmu“, skončila v trezore.
„Pribetská jar je aj posledným občiansky závažným umeleckým slovom režiséra Lacka. Čoskoro po nej prešiel z dokumentárneho filmu na Kolibu za asistenta a od roku 1958 už samostatne nakrútil 6 filmov, ktorých spoločným menovateľom (popri rozdielnosti umeleckých výsledkov) je myšlienkový konformizmus, dôsledná stredocestnosť, snaha neriskovať,“ dodal Branko v roku 1963.
Chýbala mu smelosť Uhra a Barabáša
Faktom je, že komédie, ktoré Lacko koncom 50. rokov nakrútil, sa tešili diváckemu záujmu. „Koncom päťdesiatych rokov sa režisérovi Jánovi Lackovi podarilo slovenskú veselohru bezpečne zakotviť vo vodách súčasnosti, jeho prvým snímkam nechýba zručnosť ani úsilie rozšíriť repertoár filmových výrazových prostriedkov,“ píše Jelena Paštéková v Dejinách slovenskej kinematografie. Pripomína však, že Lackovi však chýbala myšlienková smelosť a originalita tvorcov ako Peter Solan, Štefan Uher, Stanislav Barabáš a Martin Hollý.
Celovečerným debutom Lacka bola adaptácia hry Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra pod názvom Statočný zlodej (1958). Ani nie rok po satirickej komédii z obdobia 30. rokov s Jozefom Kronerom, Martinom Gregorom, Hanou Meličkovou či Evou Krížikovou prišiel do kín ďalší Lackov film Šťastie príde v nedeľu (1958). Príbeh trojice vášnivých športkárov (Marian Kleis, Anton Mrvečka, Ivan Mistrík), ktorých ich záľuba privádza do rôznych nečakaných situácií, reagoval podľa Dejín slovenskej kinematografie aj na obnovu štátom podporovaného tipovania Športky (od apríla 1957). V tejto snímke stvárnil František Dibarbora vedľajšiu úlohu konferenciera.
Lacko, ktorý sa s Dibarborom stretol už pri filmoch Zemianska česť (1957) a Posledná bosorka (1957), keď asistoval Vladimírovi Bahnovi, ho vo svojej ďalšej komédii Skalní v ofsajde (1960) obsadil už do hlavnej úlohy. Opäť ide o trojicu kamarátov (Dibarbora, Arnošt Garlatty a Anton Mrvečka), tentoraz futbalových fanúšikov, ktorí sa snažia získať vstupenky a dostať sa na vysnený futbalový zápas s Brazíliou. Film, tak ako predchádzajúca Lackova snímka, je okrem iného príznačný aj prirodzeným a funkčným využívaním autentického prostredia. „Prednosťou režiséra Lacka je až publicistický cit pre aktuálny pulz dňa. So suverénnou profesionalitou ,kreslí' atmosféru na futbalových zápasoch, využíva spojenie inscenovaných záberov s dokumentárnymi (kamera Václav Richter), reály u neho fungujú ako zabývaný dramatický priestor (Tehelné pole, krčma pri štadióne, projektový úrad, nemocnica),“ píše v Dejinách slovenskej kinematografie Jelena Paštéková.
Rafinovaný Hermann Thiele
Dibarbora sa objavil aj v ďalších Lackových snímkach. V príbehu piatich dní a skupiny turistov, ktorí sa luxusným parníkom plavia do Budapešti Výlet po Dunaji (1962), stvárnil rozvádzajúceho sa manžela. Jeho ženu hrá Mária Kráľovičová. Účinkoval aj v Lackovej snímke Odhalenie AB (1965) o trojici falošných filmárov, ktorí tvrdia, že prišli nakrútiť film o Báthoryčke. Komédiu podľa skutočných udalostí kritika neprijala. Predtým recenzenti písali o tom, ako Lacko pomerne úspešne zabáva obecenstvo, niekedy mu možno ide až príliš v ústrety. Vychádzali články s titulkami ako: V hlavnej úlohe: diváci či Pridáva slovenský film do kroku? Pri Odhalení to už boli články s nadpismi: Odhalenie bez adresáta, Odhalená nemohúcnosť či Problémy s humorom.
Faktom však je, že úspech predchádzajúcich Lackových komédií pridal Dibarborovi na popularite. „Ak by sme medzi slovenskými komikmi hľadali dajaký významový pendant k Vlastovi Burianovi, bol by to zrejme práve František Dibarbora – herec síce s podstatne širším interpretačným registrom ako jeho menovaný český kolega, no zásluhou série veselohier Skalní v ofsajde, Výlet po Dunaji a Odhalenie Alžbety Báthoryčky, ktoré v šesťdesiatych rokoch nakrútil režisér Ján Lacko, čoraz populárnejší predstaviteľ súčasných komických typov,“ napísal v zborníku Kabinetu divadla a filmu SAV o Dibarborovi filmový historik Vladimír Mlčoušek.
Samozrejme, Dibarbora mal hereckú kariéru pred Lackom i po Lackovi. Bol členom Slovenského národného divadla, ale ľudia milovali aj jeho estrádne vystúpenia, s ktorými spolu s ďalšími umelcami cestoval po Slovensku, zostalo po ňom aj rozhlasové dielo a v neposlednom rade filmy. Debutoval už v roku 1938 v českej snímke Neporažená armáda. Nezabudnuteľné je jeho stvárnenie esesáka Hermana Thieleho vo Vlčích dierach (1948) Paľa Bielika. Podľa autorky Bielikovej biografie Petry Hanákovej dobová kritika práve Dibarborov rafinovaný výkon vo Vlčích dierach hodnotila ako jeden z najživších a najuhrančivejších v tomto filme. Vladimír Mlčoušek pripomína, že práve táto postava, ktorá patrí k najpôsobivejším v slovenskom filme vôbec, otvorila Dibarborovi cestu k výrazným dramatickým figúram. Aj keď nielen vo filme prevažovali komediálne.
Objavil sa v Kadárovej veselohre Katka (1949), vo Štvorylke (1958) Karola Kršku a Jozefa Medveďa, ale tiež v Solanovej kriminálke Muž, ktorý sa nevrátil (1959), či vo vojnovej dráme Jiřího Weissa Zbabelec (1961). S Bielikom, ktorý bol nielen Dibarborov kolega z divadla, ale istý čas aj spolubývajúci, spolupracoval aj na filmoch Priehrada (1950), Lazy sa pohli (1951), komédii V piatok trinásteho (1953), zahral si stoličného sudcu v Jánošíkovi (1962 – 1963) aj Žida Izáka v Troch svedkoch (1968) a účinkoval tiež v Majstrovi katovi (1966).
Strčil ich do vrecka komického plášťa
„Hrával v živote síce všeličo, ale málokedy dosiahol takú plasticitu tragického, ako to vedel Ladislav Chudík, Gustáv Valach, Viliam Záborský či Ctibor Filčík. Hrával všeličo, ale rovnako málokedy sa dokázal vyrovnať hrdinským rolám Andreja Bagara, Martina Gregora, Mikuláša Hubu či Karola Machatu. Ale zato vždy a kdekoľvek strčil všetkých menovaných do vrecka svojho komického plášťa! Niekedy jeden či druhý z nich dorástol na jeho úroveň, inokedy zažiarili vo veseloherných úlohách viacerí, ale Dibarbora sa v komických žánroch činoherných, operetných, kabaretných, rozhlasových, filmových i televíznych presadil vždy a celkovo. V očiach všetkých divákov a poslucháčov,“ zhodnotil v zborníku o Dibarborovi Miloš Mistrík.
„Bol slovenským priekopníkom toho, čo potom s novou vervou prevzali Ivan Krajíček a Oldo Hlaváček, Milan Lasica a Július Satinský, Stanislav Štepka a po nich mnohí ďalší. František Dibarbora, posledný zabudnutý a potlačený výhonok talianskej commedie dell’arte, bol dlho osamelým bežcom,“ dodal Mistrík, podľa ktorého mal Dibarbora rád predovšetkým prirodzený smiech a spontánnu veselosť.
