„V Litve ma poznajú ako básnika, tam sa nestarajú o moje filmy. V Európe nepoznajú moju poéziu, tam som filmárom. Ale tu v štátoch som predovšetkým originálom,“ citoval Mekasa poľský denník Gazeta Wyborcza. Do Ameriky Mekas prišiel spolu s bratom po druhej svetovej vojne. Časť z nej strávili v pracovnom tábore v Elmshorne. Do New Yorku prišli v roku 1949. Dva mesiace po príchode do New Yorku si Mekas za požičané peniaze kúpil prvú kameru a začal nakrúcať.
Spolu s bratom založil v roku 1954 vplyvný filmový časopis Film Culture, do ktorého prispievali rôzne osobnosti ako Rudolf Arnheim, Stan Brakhage, Peter Bogdanovich či Luis Bunuel. Od roku 1958 sa Mekas venoval filmu vo významnom týždenníku The Village Voice. „Keď sa mi niečo páči, chcem, aby to videli aj druhí a chcem im povedať, prečo by si to mali pozrieť, takže sú to takmer ľúbostné listy. Nebol som kritikom – bol som vášnivým, nadšeným divákom ich prác,“ spomínal Mekas na toto obdobie na portáli anothermanmag.com.
Neziskovú organizáciu na nezávislú distribúciu filmov Film-Makers' Cooperative alebo takzvanú The New American Cinema Group spoluzakladal v roku 1962. Ako vo svojej knihe o Mekasovi píše profesor David E. James, organizáciu si spravovali sami filmári, nikoho nediskriminovali a prijali všetky predložené filmy bez „estetických alebo iných kvalitatívnych hodnotení“. Organizácia si nechala 25 percent výnosov na pokrytie skutočných nákladov, zvyšok šiel filmárom. V roku 1964 Mekas založil Film-Makers' Cinematheque (neskôr Anthology Film Archives), dnes jeden z najväčších a najdôležitejších archívov avantgardných filmov.
„Prakticky všetko, čo som vytvoril alebo pomohol vytvoriť, vzniklo z nutnosti. Napríklad časopis Film Culture sa zrodil, pretože sme sa pravidelne stretávali a diskutovali o filmoch, ale neexistoval pre nás žiaden hlas ako v Británii, ktorá mala časopis Sight & Sound, alebo vo Francúzsku, ktoré malo Cahiers du cinéma. Rovnaké to bolo s projekciami, ktoré som organizoval jednoducho preto, lebo existovalo tak veľa filmov, ktoré bolo potrebné ukázať. A keď sme ich začali premietať, potom som musel o tom informovať v mojom stĺpčeku vo Village Voice,“ povedal Mekas pre britský Guardian.
Mekas tiež nakrútil desiatky filmov. Patril k priekopníkom denníkovej formy vo filme a podľa kritika magazínu The New Yorker Richarda Brodyho pomohol vyviesť americký film zo „zasadačiek späť na ulice“. Na kameru zaznamenal napríklad happeningy Salvadora Dalího, snímal Johna Lennona a Yoko Ono, nakrútil prvý koncert The Velvet Underground. S Andym Warholom, ktorý bol častým návštevníkom už spomínaných projekcií, spolupracoval napríklad na filme Empire (1964) a nakrúcal aj Jacqueline Kennedyovú.
Za svoju prácu Mekas získal viacero významných cien vrátane Veľkej ceny za najlepší dokument na festivale v Benátkach v roku 1964. Mekas neprestal tvoriť ani vo vysokom veku a o svoje nové snímky sa delil na webovej stránke.
Medzi Mekasových obdivovateľov patria významní americkí filmári ako Martin Scorsese, James Franco, Jim Jarmusch či Harmony Korine. „Jonas je skutočným hrdinom undergroundu a radikál prvej triedy,“ povedal pred niekoľkými rokmi Guardianu Korine. „Jeho kino je kino pamäti a duše a vzduchu a ohňa. Neexistuje nikto ako on. Jeho filmy budú žiť naveky,“ dodal.
Agentúrny text sme nahradili textom z denníka Pravda
