Luděk Munzar hľadal vo svojich úlohách pravdu

, 27.01.2019 18:46
Munzar Hlaváčová
Luděk Munzar s manželkou Janou Hlaváčovou na archívnej snímke z roku 2005. Autor:

Pavel Zemánek z filmovej adaptácie Kunderovho Žartu, ranený vojak Gunther z Kachyňovho Kočiara do Viedne či Leoš Janáček v Levovi s bielou hrivou. To je niekoľko z výrazných filmových postáv Luďka Munzara. Český herec, ktorý bol vyše tri desaťročia členom pražského Národného divadla, zomrel po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 85 rokov.

Okrem množstva divadelných úloh si ho diváci pamätajú aj vďaka hlavnej úlohe v seriáli Jaroslava Dietla Synovia a dcéry Jakuba sklára či ako český hlas Paula Newmana.

„Ak mi dnes niečo prekáža, tak to, že všetko je avantgarda a všetko je alternatíva. (…) Všetko je zlé – romantizmus je zlý, pátos je zlý, ľudia sa milujú – to je blbé, to je staré… A pritom je to taká nepravda,“ hovoril Munzar v roku 2012, keď získal Cenu Thálie za celoživotné majstrovstvo. „Pritom povedať na veľkom divadle, ale zároveň aj na kamere partnerke: Ja ťa mám rád, ja ťa milujem, celým svojím životom ťa milujem, tak je to patetické. Ale povedať to tak, aby ten divák pri tej obrazovke stŕpol, aby mu možno vstúpila do oka slza, to je obrovský kumšt a je to obrovská práca. Ja by som bol strašne nerád, keby som si sadol do dopravného lietadla a riadil ho alternatívny pilot.“

Myslel si, že k herectvu sa uteká

Práve pilotom sa Munzar chcel pôvodne stať. Sľúbil to aj svojmu otcovi a sľub, že bude riadiť lietadlá, neskôr aj splnil. „Viete, čo ma lákalo ako chlapa? Že budem mať tú nádhernú modročiernu uniformu a poletia na mňa dievčatá. Prídem k nám na tancovačku a všetky dievčatá, ktoré so mnou nechcú tancovať, budú moje,“ povedal Munzar v roku 2004 pre český Radiožurnál. A tiež vysvetlil, ako sa vlastne dostal k herectvu. „Bola to náhoda. Vtedy vznikol divadelný súbor Mladá scéna a ja som tam niekedy niečo prečítal alebo zarecitoval básničku, tak ma tam niekto nejako dostrčil. Potom sme sa dostali až na Jiráskov Hronov a tam som zistil, že akosi je na herectvo škola. Myslel som si, že k divadlu sa uteká. Ako som vždy čítal v tých knižkách, ako niekto opustil rodinu, oni ho zavrhli a stal sa hereckým diletantom, hercom a potom sa dostal do Národného a hneď sa k nemu všetci hlásili. Tak som si myslel, že k herectvu sa človek dostane týmto spôsobom. Potom som zistil, že je na to vysoká škola, a tak som tam zostal,“ vysvetlil Munzar.

Po absolvovaní DAMU nastúpil v roku 1956 do divadla v Mladej Boleslavi, odkiaľ po roku prešiel rovno do pražského Národného divadla. Na jeho doskách stál už počas štúdia. Medzi pamätné úlohy, ktoré tu stvárnil, patrí napríklad titulná postava Henricha V. v rovnomennej Shakespearovej dráme, takisto hlavná úloha v Brechtovom Zadržateľnom vzostupe Arthura Uiho, Mefistofeles v Goetheho Faustovi, Švanda v Strakonickom dudákovi, Bláha v Našich furiantoch alebo tiež Mercutio v legendárnej inscenácii Romea a Júlie v hlavných úlohách s Janom Třískom a Mariou Tomášovou.

Prvé Munzarove filmové úlohy začali prichádzať už v polovici 50. rokov. Veľký priestor dostal už v pretekárskej komédii Dědeček automobil (1956) režiséra Alfréda Radoka, ktorému asistoval vtedy začínajúci Miloš Forman. Stvárnil mladého automechanika, ktorý sa zamiluje do dcéry svojho francúzskeho kolegu. Snímka získala Striebornú mušľu na festivale v San Sebastiane, kde vtedy súťažili napríklad aj Felliniho Cabiriine noci. Rýchle autá boli Munzarovou vášňou. V roku 1989 sa dokonca stal majstrom Európy v pretekoch automobilových veteránov. Miloval aj lietanie. Bol športovým pilotom a napísal o tom aj knihu, ktorú vlani aj nahovoril do audio podoby. „Som veľmi rád, že mi Pán Boh doprial, že som mohol zaletieť nad otcov dom a urobiť pre neho pár kotrmelcov. To bol taký môj sen a som pyšný, že to otec videl,“ povedal Českému rozhlasu.

V Sequensovom filme o atentáte na Heydricha (1964) stvárnil nadporučíka Sedláka. V Kachyňovom Kočiari do Viedne (1966) stvárnila Iva Janžurová mladú čerstvú vdovu, ktorej cestu skrížia dvaja rakúski dezertéri – mladučký Jaromír Hanzlík a ranený Luděk Munzar. Svoj plán na pomstu za smrť manžela však začne prehodnocovať. Pomsta hrá dôležitú úlohu aj v ďalšom Munzarovom filme, Jirešovej adaptácii Kunderovho Žartu (1968). Hrá tu Zemánka, ktorému sa chce jeho bývalý spolužiak a priateľ Ludvík (Josef Somr) pomstiť za to, čo mu spôsobil. Film ocenili v San Sebastiane, na začiatku normalizácie však skončil v trezore.

Vo viacerých filmoch hral Munzar po boku svojej druhej manželky Jany Hlaváčovej. Pred kamerou sa stretli napríklad v životopisnom filme o Leošovi Janáčkovi (Munzar) Lev s bielou hrivou (1987) Jaromila Jireša, v Kráľovskom omyle Oldřicha Daňka (1968), ako kráľ a kráľovná v rozprávke Tretí princ (1983) a tiež vo viacerých televíznych filmoch.

Munzara a Hrušínskeho museli vyvažovať

Munzar s Hlaváčovou, ktorí majú spolu dcéru Barboru Munzarovú, takisto herečku, patrili k málu českých umelcov, ktorí nepodpísali takzvanú Antichartu. Ako Munzar hovoril, za komunistov „neleštil kľučky“. „Často musela produkcia použiť rôzne ľsti, aby som prešiel. Film sa napríklad nakrútil v čase, keď bol dotyčný pohlavár mimo republiky a potom sa s tým už nič nedalo robiť. Po nežnej revolúcii mi jedna z vtedajších produkčných prezradila, že pokiaľ si režisér presadil do filmu Munzara alebo Hrušínskeho, musel byť potom každý z nás ,politicky vyvážený' účinkovaním šiestich popredných komunistických hercov. Raz som to naozaj počítal. Bola to pravda. A čo ešte len vo filmoch, kde sme s Rudolfom Hrušínskym hrali spoločne. Keď sa reprízovala Kráľovská hra, kde sme obaja hrali, napočítal som ich tam dokonca šestnásť. V širšom pohľade s tým súvisí aj to, že som dostal nielen oficiálny politický zákaz lietania, ale aj zákaz vstupu na letisko. Súdruhovia sa báli, aby som im náhodou neuletel navždy,“ povedal Munzar pred niekoľkými rokmi v rozhovore pre Týždenník Rozhlas.

O emigrácii však neuvažoval. „Počas svojho života, svojej hereckej kariéry som dostával ponuky na emigráciu napríklad do západného Nemecka. Lenže som vedel, že keby som započul prvé tóny Antonína Dvořáka, Gustava Mahlera, tak pôjdem peši domov. Do Čiech.“

V roku 1990 Munzar spolu s Janou Hlaváčovou opustili Národné divadlo, pretože nesúhlasili s jeho smerovaním. K divadlu sa potom vracal už iba ojedinele. „Po celý život som skoro každý večer hral. V národnom som mal trebárs 33 predstavení za mesiac. Takže teraz si doprajem koncerty a doháňam hudobné resty,“ hovoril Munzar v roku 2010 pre novinky.cz. „Za komunistov som neleštil kľučky, teraz ich nebudem leštiť dupľom. Navyše by sa mi nechcelo vyliezť na javisku na maliarsky rebrík, dať si na hlavu vedro, namiesto hovorenia kukať a vravieť tomu alternatívne divadlo.“ Po revolúcii uvádzal Munzar v Českej televízii viacero dokumentárnych cyklov venovaných rozhľadniam, pamätným stromom či prameňom.

Okrem filmu a divadla účinkoval Munzar aj v televízii a rozhlase, venoval sa tiež dabingu – pravidelne daboval napríklad Paula Newmana či Yvesa Montanda. Za celoživotné majstrovstvo v dabingu získal v roku 1996 Cenu Františka Filipovského. Takisto za celoživotné majstrovstvo v činohre si v roku 2012 prevzal Cenu Thálie. „Pravda je, že je mnoho prívlastkov – je herectvo autentické, herectvo realistické, herectvo sociálne-realistické, romantické a ja neviem aké, ale ono naozaj je herectvo iba jedno – buď dobré, alebo zlé. Jedna vec je na tom dôležitá – aby to bola pravda. A tá to je vtedy, keď si to ten herec myslí a kamera to z neho prečíta,“ povedal vtedy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Luděk Munzar #Jana Hlaváčová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku