„Protištátny, protistranícky, škodlivý!“ Vyhlásil pred päťdesiatimi piatimi rokmi na porade najvyšších straníckych funkcionárov o Slnku v sieti Karol Bacílek. „Film zobrazuje iba negatívne zjavy. Našu mládež reprezentujú potápkovia a jedna kurva, na dedine vidíme len jedného blbca a jedného špinavého starca, nijaká žena, nijaká mládež ani mládežnícka organizácia, s ktorou by brigádnici nadviazali kontakt,“ pokračoval.
Komunistickí papaláši pridali ďalšie výhrady „slnko komunizmu lapené do siete, slepá mater je komunistická strana“ a novinárom prikázali, aby o filme písali „veľmi zdržanlivo“. Režisérovi Štefanovi Uhrovi prikázali vystrihnúť epizódu o krádeži dreva v družstevnom lese. Neposlúchol, veril, že súdruhovia si film druhýkrát nepozrú.
Mladí hrdinovia, na hony vzdialení sterilným schémam doby – fotografiou fascinovaný gymnazista Fajolo a pätnásťročná Bela – zmietaní poryvmi prvej lásky však učarili kritikom, ktorí Slnko v sieti vyznamenali svojou cenou za rok 1962, a nadchli publikum. „Ukázalo sa, že je možné rozbiť príbeh na mozaiku pocitov, situácií, faktov a zároveň neustále udržiavať divákovu pozornosť,“ píše Václav Macek v Uhrovej monografii. Podľa filmára a publicistu Jaroslava Bočka bol Uher „Jánom Krstiteľom nielen slovenskej, ale aj českej najmladšej generácie“ a „prvým moderným Slovákom“. „Na okamih sa bratislavské štúdio stalo lídrom kinematografie v Československu,“ pokračuje Macek. Uher získal prívlastok tvorca pocitového filmu a otec novej vlny československej kinematografie.
Je dobré skúmať vlastný národ
Už v krátkometrážnej tvorbe napĺňal absolvent pražskej FAMU sen nakrúcať pravdivé a poeticky nežné filmy. Keďže sa vzpierali smerniciam a normám doby, „vrchnosť“ ich kritizovala, kritika chválila. Kto po Slnku v sieti čakal ďalší lyrický film s dôrazom na autentickosť, Organ (1964) ho prekvapil. Príbeh poľského zbeha, virtuózneho organistu, ktorý hľadá úkryt za múrmi kláštora, priniesol obraz slovenského malomesta štyridsiatych rokov. „Pokúsili sme sa sfilmovať Bacha, gotiku, vytvoriť príbeh, v ktorom by bolo všetko syntetické, kde by sa všetko podriadilo vysoko klenutému oblúku,“ povedal režisér v rozhovore publikovanom v mesačníku Film a doba.
So scenáristom Alfonzom Bednárom vytvorili viacvrstvovú metaforu o konflikte mocenských ambícií v čase fašistickej totality manipulujúcej s ľuďmi podobne ako tá komunistická. Prvý Uhrov historický film nasvietil inú ako povstaleckú tvár Tisovho Slovenského štátu. Rozrušil dogmu o kresťanskej zbožnosti slovenského ľudu. A do centra dramatického konfliktu postavil umenie. „Vždy je dobré skúmať vlastný národ, pochybovať o jeho veľkosti, ukázať, v čom je jeho malosť. Jedine tak si národ uvedomí sám seba a svoje hodnoty,“ vysvetľoval Uher v spomínanom rozhovore.
„Organ je dielo postavené na úzkosti z absencie mravnosti, dielo skúmajúce to, či môže krása spasiť svet,“ píše Macek v Uhrovej monografii. Ani v tragickom podobenstve o krehkosti dobra vystaveného agresii zla nechýba humor. „Ibaže v tomto humore nechýba pochmúrny osteň hrôzy z bezmocnosti voči biede sveta,“ pokračuje Macek. Ako „čistý a krásny“ charakterizoval Organ Jaroslav Boček v týždenníku Kulturní tvorba. Podľa neho bol látkou, citovým rozpätím a atmosférou výrazne slovenský. Film, ktorý patrí k vrcholom slovenskej kinematografie, ocenili na festivale v Locarne Osobitnou cenou poroty.
Môže robiť, ale strážte ho!
Na totalitné praktiky komunizmu si posvietil v balade Tri dcéry (1968). Aby nemusel deliť majetok, pošle hospodár svoje dcéry do kláštora, aby im nemusel dať veno. Aj tak príde po prevrate o všetko. Dcéry (najmladšiu hrala víťazka československej súťaže krásy Alžbeta Štrkulová) navyše musia prežívať všetky príkoria a ponižovanie súvisiace s obsadzovaním kláštorov, internovaním a „prevýchovou“ tých, čo zasvätili život Bohu.
„Kritický obraz ,dvojtvárnej' a agresívnej i pokornej dediny jasne dokumentuje Uhrovu skepsu voči akýmkoľvek ilúziám,“ uvádza Macek. Podľa neho možno Tri dcéry prirovnať k Formanovmu Hoří, má panenko či Jasného Všichni dobří rodáci. „S prvým ho spája jasnosť takmer sociálnej satiry, s druhým vedomie tragiky, ktoré poznačilo obidva národy,“ píše v Uhrovej monografii. Za réžiu Troch dcér získal Uher striebornú Sirénu na prehliadke v Sorrente.
Komédiu o podiele hriechu na poľudštení diabla Génius (1969) uviedol v hlavnom programe festival v Benátkach. Uher bol pri tom. „Som naozaj veľký trémista. Keď som počas premietania zistil, že nikto neodchádzal, nikto nekašle, ba že sa diváci sem-tam aj zasmiali, nervozita opadávala, sebavedomie stúpalo a napokon sme si hovorili: dobre je, zvládli sme to na úrovni,“ spomenul režisér v rozhovore pre denník Smena. Netrvalo však dlho a Génius sa medzi prvými ocitol v trezore.
Po roku 1969 Uhra vylúčili z komunistickej strany. (Vstúpil do nej na jeseň 1948 až po hrozbách pedagógov, že ak nie, nezmaturuje.) „To, že mi nezakázali filmovať, nebola prednosť. Bolo to asi polovičaté riešenie. Môže robiť. Ale čo? Tak ho strážte! Nech sa odvďačí za dôveru. A bolo to oveľa horšie ako situácia, v ktorej sa nachádzal napríklad Jakubisko, ktorý nemohol tvoriť vôbec,“ vyznal sa Štefan Uher v rozhlasovom Zrkadlení. Vyhodiť z Koliby si ho totiž netrúfali, pretože v roku 1968 získal titul zaslúžilý umelec, čo bolo v dobovej hierarchii jedno z najvyšších uznaní. Pred ním ho ako prvý filmár dostal len Paľo Bielik.
Kvalita a úspech sa nevylučujú
Prorežimné scenáre odmietal, keď prišlo k najhoršiemu, uchýlil sa na psychiatriu. O všetkom a večne pochybujúci umelec si depresiami „odskákal“ v podstate takmer každý svoj film. Pri ohliadnutí sa za vlastnou tvorbou sedemdesiatych rokov netajil, že medzi jeho filmami sú „aj nepodarené deti“. Na piedestál staval Organ, ktorý považoval za príklad toho, čo je podľa neho film. „A Keby som mal pušku, ktorý sa dosť kryje s mojimi vlastnými zážitkami chlapca z Povstania,“ spomenul v Zrkadlení.
Od scenára Milky Zimkovej Pásla kone na betóne si veľa nesľuboval. Film podľa jej poviedok sa odohráva vo východoslovenskej dedine a rozpráva príbeh slobodnej matky a jej dospievajúcej dcéry. Činorodá mať robí všetko pre to, aby dcéra nekopírovala jej osud. Márne. Aj ona otehotnie, navyše s vojakom, ktorý sa musí oženiť s inou.
„Vo filme Uher dokázal ako perfektný dirigent presúvať pozornosť od jednej epizódnej postavy k druhej, od jednej mikrosituácie k ďalšej, súčasne udržiavať chrbticu konfliktu medzi matkiným ochotnícko-patetickým ľúbostným monológom a dcériným milovaním v kroví. Stále sa niečo deje, ale pritom nikto z divákov v tejto panoráme nezablúdi, je to výstižné v atmosfére, v detailoch,“ píše Macek v monografii. Komédia Pásla kone na betóne (1982) si okamžite podmanila publikum. Za necelé tri mesiace prekročila návštevnosť v kinách hranicu stotisíc divákov. Československá filmová kritika jej udelila svoju cenu, na festivale v Moskve získala Striebornú cenu.
„Kvalita a komerčný úspech sa nevylučujú. Zoberte si Charlieho Chaplina, jeho filmy napĺňali obe kritériá,“ povedal mi začiatkom 90. rokov Štefan Uher. Netajil, že z diváckeho ohlasu filmu Pásla kone na betóne má radosť. „Chcel robiť najmä pre diváka, nezáležalo mu až tak na porotách a festivalových oceneniach,“ pripomína Václav Macek.
„Nemám ani jeden svoj scenár. Všetky sú spálené. Nemám pocit, že by bolo potrebné všetko po sebe zachovávať a dokumentovať, lebo tu nakoniec zostávajú filmy. A aj z tých by som niektoré voľakde zavrel,“ povedal 30. januára 1993 Štefan Uher v Zrkadlení. O dva mesiace nečakane odišiel. Mal len 62 rokov a túžbu nakrútiť rozprávku už na skutočnosť nepremenil.
TV Pravda: Aké bolo nakrúcanie nového slovenského filmu Trhlina (vysielané 24.1.2019).
