„Václav Vorlíček bol nesmierne pohodový režisér, svojich hercov rozhodne netrápil a mal ich rád. Samozrejme, bol náročný, no mám pocit, že túto vlastnosť uplatňoval najmä na seba. Vždy mal všetko dokonale pripravené a vymyslené, takže na „pľaci“ už nevznikal žiaden priestor pre dohady. Nič sa nemenilo. My herci sme už len napĺňali jeho predstavu, s tým, že sa nám to niekedy darilo lepšie a niekedy horšie.
Ja osobne som asi dvakrát od neho zaznamenala výhradu, že môj herecký prejav je príliš civilný. Pamätám si, ako mi vravel: „Tak tu trošku pridaj. Je dôležité, aby si sa v tejto chvíli trošku rozčúlila.“ A ja som naozaj pridala. To sa mi, mimochodom, stalo aj pri spolupráci so slovenským režisérom Andrejom Lettrichom vo filme Otec. Hrala som tam vážnu úlohu – matku – a on mi raz povedal: „Vy ste taká indiferentná.“ Zrejme ide o môj herecký problém. Možno sa predsa len ako herečka hanbím vyjadrovať príliš emotívne. No Vorlíčkova Saxana taká predsa bola, tak ju vymyslel. Je to čarodejnica, takže ju nič nedokáže prekvapiť. A ja som ju brala ako výhodnú úlohu, pretože som, napriek drobným výnimkám, nemusela nasilu pridávať na výraze.
S Václavom Vorlíčkom sme mali po celý život priateľský vzťah. Často sme spolu cestovali aj na rôzne detské predstavenia. A práve to som si u neho veľmi cenila, pretože tvorbe pre deti sa venoval pravidelne. Málokto má v tomto smere také zásluhy ako on. Občas sme si takisto pred letom zavolali, či sa neuvidíme na chalupe. Jeho dcéra má totiž dom v rovnakej obci ako ja. Ťažko to teraz nejako zhrnúť, pretože ide o čerstvú informáciu. Je mi to naozaj veľmi ľúto. Aj keď sa dožil naozaj krásneho veku, ja by som si, samozrejme, priala, aby sa dožil možno ešte o ďalších dvadsať rokov viac.“
