„Nikdy som netúžil po inom, ako zabávať,“ opakoval režisér komediálnych evergreenov ako Kdo chce zabít Jessii?, Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky, Dívka na koštěti, Jak utopit Dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách či Což takhle dát si špenát. Zo svojich filmov mal najradšej sci-fi komédiu Pane, vy jste vdova!
„Boli sme aj s rodinou Miloša Macourka na dovolenke v Juhoslávii. A v novinách sme objavili článok o profesorovi Barnardovi, ako sa mu práve podarila prvá transplantácia srdca. Povedali sme si, čo keby sme nášmu hrdinovi transplantovali mozog. Začali sme vymýšľať, čím väčšie bláznovstvo, tým viac sa nám páčilo. Nad scenárom sme strávili jeden a pol roka,“ spomínal v rozhovore pre Pravdu. A keďže bláznivú komédiu o generáloch, ktorí sa sprisahali proti panovníkovi, ktorého chcú odstrániť, nakrúcal koncom 60. rokov, pridal aj perličku. „Krajina bola plná cudzích armád a my sme hneď na začiatku filmu armádu zrušili!“
Foto: Profimedia
Na jedno z najvyšších miest vlastnej hitparády staval aj Tři oříšky pro Popelku. Kvôli tomu, že filmovú rozprávku už dlhé roky premietajú počas vianočných sviatkov televízie v celej Európe, však vraj nijako zvlášť nespyšnel. „Ale cítim radosť a zadosťučinenie. Som rád, že sa ľuďom páči a že má celoeurópsky kurz rozprávka, ktorá v pôvodnom znení Boženy Němcovej bola doslova horor. František Pavlíček, ktorého po roku 1968 brutálne vyhodili z divadla a odrezali od všetkých zdrojov na živobytie, túto látku v tichu a pokoji skvele spracoval. Vytvoril rozprávku, ktorá má nehu, poéziu aj ľahký humor. Humoru som výrazne pomohol realizáciou, pretože vyslovene komediálne situácie v scenári neboli. Zámerne som však do dvoch rolí – to bol paholok Vincek, ktorý držal stranu Popoluške, a učiteľ, ktorý trýznil princa – obsadil výsostných komikov Vladimíra Menšíka a Jana Libíčka. Tým pádom dostal film ľahkosť,“ vysvetlil Václav Vorlíček.
Ako skautovi mu učaril film
Do sveta filmu sa rodák z Prahy (3. júna 1930) dostal vraj úplne náhodou. Na ostrov Sečskej priehrady, na ktorom trávil s táborom skautov leto 1947, dorazili filmári. „Žili sme svoj táborový život a pritom sa nakrúcalo. Na nástupe sa vždy rozdelili úlohy, určili sa časy súťaží na pramičkách či kanoe a potom si filmári vybrali tých, čo im mali robiť na jednotlivé epizódy komparz. Na moju veľkú radosť vybrali aj mňa. Bol som poverený účinkovať v jednej epizóde. A dokonca som mal aj dialóg. Tak veľmi sa mi to zapáčilo, že som sa definitívne rozhodol pre štúdium filmovej réžie na pražskej FAMU,“ povedal Václav Vorlíček pre Pravdu.
Na prvý pokus prijímačkami neprešiel. Odvážny mladý muž sa hneď po maturite vybral na Barrandov a tam ho na počkanie prijali. Slávny režisér Martin Frič sa chystal na nakrúcanie komédie Bylo to v máji. „Pozoroval som jeho prácu, ako ovláda situáciu, ako pracuje s hercami. V tom filme hral aj Jaroslav Marvan, s ktorým som sa skamarátil. Osvojil som si prostredie aj technológie, takže keď som prišiel druhýkrát na prijímacie skúšky na FAMU, bolo to už niečo celkom iné. Na odborné otázky som reagoval dosť suverénne a otázky teoretické som nejako zvládol,“ spomenul.
Foto: Profimedia
Keďže na vysokoškolské štúdiá ho z Barrandova „len uvoľnili“, po absolvovaní FAMU mu pracovný pomer znova obnovili. „To bolo výborné. Medzitým totiž vznikla Československá televízia, ktorá potrebovala režisérov. Skončili v nej aj moji traja kolegovia z ročníka,“ netajil uspokojenie ani s odstupom rokov.
Paródiami chytil publikum
Netrvalo dlho a zistil, že jeho naturelu je najbližší žáner komédie. Prišiel na to vraj po stretnutí s Milošom Macourkom vo vlaku, keď sa s ním podelil o chlieb. Už v prvej polovici 60. rokov bol skúsený scenárista veľmi vyťažený. O rok a pol neskôr začali pracovať na komédii Kdo chce zabít Jessii?. „Najskôr sme sa stretávali v kaviarni, vymýšľali nápady a Miloš si ich zapisoval. Keď mal už plný notes, odišli sme k nemu na chalupu a za tri týždne bol scenár hotový. A hneď šiel do výroby. Trošku sme sa obávali, či tomu bude divák rozumieť, pretože začiatkom šesťdesiatych rokov v Československu žiadne komiksy nevychádzali. Dostával sa sem len belgický seriál, ktorý sa volal Tintinove dobrodružstvá. A z ranej mladosti si mnohí pamätali Foglarove Rychlé šípy. Aj názov Kdo chce zabít Jessii? sme naschvál vyslovovali spôsobom čítaj ako vidíš, teda nie po anglicky,“ vysvetlil režisér.
Barrandovských dramaturgov trápilo, ako na novinku zareaguje publikum. Prvú kópiu preto premietli v práve dostavanom kultúrnom dome v Kralupoch. „Na zadných kreslách sedela celá dramaturgia, prišla si overiť, ako bude film fungovať. Diváci, ktorí sa rehotali ako blázni, ich usvedčili z omylu. Takže potom sa dramaturgovia navzájom poklepávali po pleciach, aká sa im podarila výborná komédia,“ spomenul Václav Vorlíček.
Paródia na komiksové seriály s atraktívnou Olgou Schoberovou, komediálnym talentom obdareným Jiřím Sovákom a kreslenými nápadmi originálneho Káju Saudka získala v roku 1966 na festivale vedecko-fantastických filmov v Terste hlavnú cenu. Zabodovala aj na festivale v Locarne a zaknihovala aj nebývalý komerčný úspech. Divácky aj finančne uspela aj ďalšia komédia tandemu Macourek – Vorlíček Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky (1967). Tentoraz sparodovali špionážne filmy typu bondoviek. Príbehom komédie Dívka na koštěti (1971) sa rozhodli pomerať svoje sily s ďalším žánrom – rozprávkou. Hneď prvý pokus im vyšiel na výbornú.
Rozprávky sa stali hitmi
A druhá rozprávka – Tři oříšky pro Popelku – prekonala všetky rekordy. Bez nej si už niekoľko generácií divákov nedokáže hádam Vianoce ani predstaviť. Hoci v 70. rokoch mnohí filmári dostali stop, Václav Vorlíček šiel z filmu do filmu. Ale musel za to zaplatiť. Prinajmenšom komédiou Bouřlivé víno (1976) o poctivom predsedovi JRD, ktorý sa v roku 1968 postaví proti chamtivým vinárom, sám však naletí prefíkanému podvodníkovi. Aj pokračovaniami prvého príbehu Zralé víno (1981) a Mladé víno (1981).
Filmové projekty rozšírili v 80. rokoch televízne seriály. Na divácky atraktívnom hite Arabela (1980) a jej zázračnom prsteni odrástlo už niekoľko generácií. O tri roky neskôr k nej pribudol Létajíci Čestmír. „Pri našich debatách sa hrali Macourkovi vnuci a bavili sa. Jeden z nich povedal – ovoniava kvetiny. To bolo všetko. Z tejto nenápadnej poznámky sa zrazu stal abstraktný faktor, ktorý sme potrebovali. Hrdina ovonia kvetinu a hneď je múdry, ovláda päť rečí a podobne. Skombinovali sme ho s realitou a súčasne nám to slúžilo ako podklad pre humorné situácie,“ spomínal inšpiratívnu perličku v rozhovore pre Pravdu Václav Vorlíček.
Foto: Profimedia
Keďže seriály Létajíci Čestmír aj nasledujúci Křeček v noční košili sa nakrútili v koprodukcii zo západným Nemeckom, posvietila si na dvojicu Vorlíček a Macourek, samozrejme, aj bdelá ŠtB. Kontakty s „tajnými“ režisér netajil, tvrdil však, že nikomu neublížil a nikoho neudal. A nielen preto, aby mal čisté svedomie, všetko zároveň „hlásil“ aj kamarátom zo Slobodnej Európy. „Bol som vlastne dvojitý agent,“ žartoval.
Hneď na začiatku 90. rokov musel z Barrandova odísť. Nejaký čas vydržal s pokračovaním Arabely, neskôr nepohrdol ani dabingom. „Po revolúcii televízie nakúpili neskutočné množstvo programov. Boli to päťstokusové balíky, staré filmy a hrozný brak. A všetko bolo treba nadabovať. Ja som pri každom filme robil postsynchróny, takže skúsenosť z dabovaním som mal,“ povedal. Nemusel sa vraj trápiť s venezuelskými telenovelami. Daboval napríklad Hitchcockov film Psycho, alebo dlhokánsku sériu Tintinových dobrodružstiev, ktoré mal ako chlapec rád.
Ponuku nakrútiť na tému čarodejnice Saxany seriál odmietol. Filmové pokračovanie však nie. Ibaže rozprávka Saxána a Lexikon kouzel (2011), v ktorej si „na staré kolená“ vyskúšal trampoty s počítačovou animáciou, zďaleka nedosiahla úspech tej prvej. Problémov s novými technológiami mal neúrekom. „Keď poviem hercovi, čo má zahrať, urobí to okamžite. Počítačová animácia trvá veľmi dlho. Keď sme zistili, koľko budeme potrebovať umelo vytvorených postáv, prišli sme na to, že nevystačíme s finančnými prostriedkami,“ spomenul Václav Vorlíček v rozhovore pre Pravdu. A so šibalským úsmevom dodal: „Zháňanie peňazí nie je moja parketa. Dokážem ich zohnať nanajvýš v menšej miere pre seba. Ale na to, aby som zafinancoval film, by mi to naozaj nestačilo.“
TV Pravda: Slovenský film fičí vpred, hovorí Jiří Mádl (vysielané 2. 2. 2019).
