Recenzia: Návrat k starej škole českých komédií

Snowboarďáci (2004), Ro©k podvraťákov (2006), Rafťáci (2006). Azda neexistuje Slovák alebo Čech, ktorý by nepoznal a nevidel tieto tri bláznivé tínedžerské komédie Karla Janáka. Práve vďaka nim sa Mádl dostal do povedomia najmä mladého publika. Naplno však ukázal svoje herecké kvality a získal pozornosť kritiky až v dielach ako Deti noci (2008) či Eštebák (2012). O dva roky neskôr sa stalo niečo, čo pomerne prekvapilo filmársku obec, stal sa okrem herca aj režisérom. K svojmu veľmi vydarenému debutu Pôjdeme k moru si dokonca napísal aj scenár. Po piatich rokoch svojím novým filmom Mádl ukazuje, že ako tvorca opäť o niečo vyrástol.

Scenár ku komédii Na streche napísal ešte počas štúdia scenáristiky v New Yorku a jasne vidno, že odtiaľ neodišiel naprázdno a niečo sa tam naučil. Komédia o hľadaní spriaznenej duše a netradičnom priateľstve dvoch vekovo či charakterovo úplne odlišných ľudí, profesora Rypara (Alois Švehlík) a vystrašeného Songa (Duy Anh Tran), je totiž mimoriadne milým a príjemným prekvapením. Mádlova novinka je akýmsi návratom k starej škole a hádam najviac pripomína najzásadnejšie, dnes už kultové československé komédie typu Na samote u lesa (1976) či Vesničko má středisková (1985). A to práve vďaka nenútenému, jemnému humoru, skvelým hláškam, zapamätateľným momentom či režijnej elegantnosti. Komorná hudba či statická kamera fungujú tiež na výbornú a krásne dotvárajú atmosféru snímky. A bolo by tiež hriechom nespomenúť, že film ťahajú aj skvelé a maximálne uveriteľné herecké výkony.

Okrem toho je však Mádl až ohromujúco presný a výstižný vo vykreslení postáv a generačného konfliktu. Pracuje nanajvýš citlivo, pričom sa zároveň nebojí experimentovať s danou látkou alebo ju občas posunúť do absurdna. Drží sa svojej hlavnej myšlienky, no obaľuje ju množstvom ďalších sympatických a hravých motívov. Z filmu jasne cítiť, že Mádl nevidí čiernobielo, naopak, baví ho vytvárať farebné, viacvrstvové a ambivalentné postavy, ktoré ihneď zaujmú. Má tiež skvelý rozprávačský talent, keďže sa mu darí držať aj udržať divákovu pozornosť, najmä tým, že sa pohráva s jeho očakávaniami a žánrovými schémami. Mladému tvorcovi sa v neposlednom rade darí ustrážiť si záver bez toho, aby spadol do klišé či trápnosti.

Na streche rozpráva rafinovane, originálne a osviežujúco o vzájomnom pochopení, pokore, slušnosti či priateľstve, aké si vytvorí človek možno len raz za život. A má skutočne veľkú možnosť osloviť a zároveň spojiť v jednej kinosále viacero generácií, pričom je veľmi pravdepodobné, že počas záverečných titulkov budú mať všetci ten čarovný úsmev, aký vedia vyvolať len tie najprefíkanejšie diela. Napriek tomu, že film trvá pocitovo trocha dlhšie kvôli pár hluchým momentom, čo je zároveň asi jedinou výčitkou, Mádl dokazuje, že spolu s Olmom Omerzom (Všetko bude) patrí momentálne k tým vôbec najzaujímavejším českým tvorcom.