„Bije ľudí, čo ospravedlňuje nutnosťou dosiahnutia hereckého prejavu, ale je to nesprávne,“ zaznamenali v polovici 50. rokov minulého storočia kádrové materiály Jiřího Krejčíka. O impulzívnom konaní a výbušnosti režiséra kolovali doslova legendy. Ako tá, že pri nakrúcaní škrtí herečky. Hana Meličková mala pred ním veľký rešpekt a na nakrúcanie mu preventívne nosila cukríky a zákusky, aby si ho získala – spomínal svojho času Ladislav Chudík.
„Dospel som k tomu, že sú iba určití herci, s ktorými môžem úspešne spolupracovať. To sú tí, ktorí prijmú môj podnet ako inšpiráciu a dokážu ho tvorivo naplniť a rozvíjať. Tí, s ktorými sa to nepodarí, to sú remeselníci, ktorí majú vyskúšané a ustálené svoje určité pojatie, ako postavu vyjadriť, v podstate vyjadrujú tú postavu rovnako, iba inými slovami a v iných textoch. A vtedy, keď niekto chce nejakým podnetom pripomenúť, že by to išlo aj inak, tak dôjde k napätiu,“ vysvetľoval pred rokmi pre Pravdu Krejčík.
Gejzír nápadov bez rehole
Ako režisér mával nezhody aj s nadriadenými. Pramenili z toho, že o výsledku mal jasnú predstavu. „Dramaturg pán Kubát mi raz, keď sme rokovali nad scenárom Božskej Emy, povedal: Viete, ja si myslím, že preto máte problémy, že máte presnú predstavu o tom, ako má čo vyzerať, a nie ste ochotný urobiť kompromis. To je vaše nešťastie,“ opisoval v roku 1990 Krejčík Pavlovi Taussigovi v publikácii Filmový smích Jiřího Krejčíka. V nej filmár priznáva, že ťažkosti mu spôsobovala aj jeho povaha a spontánnosť, pre ktoré nedokázal niektoré problémy riešiť s chladnou hlavou. Pôvodne mal režírovať aj film Císařův pekař (1951). Pre nezhody s Janom Werichom však snímku nakoniec prevzal Martin Frič. „Werich bol gejzír nápadov, ale nemal tú rehoľu mravčej práce, ktorú treba pri písaní scenára. Pochopil som funkciu Jiřího Voskovca v ich autorskej dvojici,“ povedal Krejčík Taussigovi.
Režisérova dôslednosť však prinášala ovocie a uznávali to aj jeho kolegovia. „Zdá sa niekedy, že jeho požiadavky sú až nadmerné, ale výsledok jeho práce vždy dokazuje, že jeho zámer bol správny a potrebný,“ píše v hodnotení režiséra vedúci výrobného štábu snímky Vyšší princip (1960). Vtedy už mal Krejčík za sebou viacero krátkych filmov, spoluprácu s Jiřím Trnkom a vydarené snímky ako Týden v tichém domě (1947), Svědomí (1948) či poviedku v komédii O věcech nadpřirozených (1958). Jeho najsilnejšie filmy však prišli až s prelomom 50. a 60. rokov. Vtedy vznikla Morálka paní Dulské (1958), Probuzení (1959), ale najmä Vyšší princip (1960). V dráme z obdobia druhej svetovej vojny po atentáte na Heydricha o trojici študentov, ktorá doplatí na nevinný žartík, sa predstavili aj Jana Brejchová a Ivan Mistrík. „Mnohí čestní ľudia boli popravení – stačilo vyjadriť súhlas s atentátom na Heydricha – dobre mu tak, že nakoniec zahynul. Už toto stačilo na rozsudok smrti,“ spomínal pred rokmi v Bratislave Krejčík, ktorý mal v čase atentátu 23 rokov.
S Ivanom Mistríkom a celou plejádou prvotriednych slovenských hercov – Jozefom Kronerom, Hanou Meličkovou, Ladislavom Chudíkom, Karolom Machatom či Emíliou Vášáryovou – nakrútil Krejčík svoj nasledujúci film Polnočná omša (1962). Vznikol podľa divadelnej predlohy Petra Karvaša, ktorá vtedy patrila k najhranejším divadelným titulom v Československu. V rokoch 1959 – 1960 ju okrem Slovenského národného divadla naštudovali aj súbory v Martine, Nitre, Prešove či Komárne. Dramatický príbeh z obdobia Slovenského národného povstania zachytáva Štedrý deň roku 1944 a rodinu Kubišovcov. Jej členovia prežívajú, ako vedia, niektorí priamo kolaborujú s režimom a všetkých z vianočnej idyly vytrhne príchod zraneného syna Ďurka (Ivan Mistrík), ktorý sa pridal k partizánom.
„Myšlienkou, látkou, postavami, konfliktom sa zaoberám prakticky od roku 1945. Mal som na mysli legendu o zrade, charakteristickú analýzu zrady, obraz zrady bez podobenstva, in natura. Bezprostredným podnetom boli hádam strašné odhalenia a procesy v roku 1958. Aj preto som chcel napísať práve túto hru, že sa v spoločnosti, v publicistike, ba aj v literatúre objavili výrazné pokusy zľahčiť vinu tzv. Slovenského štátu, presunúť celú zodpovednosť bez zvyšku na Nemcov, očistiť a ospravedlniť vedúce osobnosti slovenského fašizmu,“ cituje Petra Karvaša z bulletinu k inscenácii v Mladej Boleslavi vo svojej diplomovej práci Petra Honsová z pražskej Karlovej univerzity.
Aj po polstoročí bez pripomienok
Keď bol Jiří Krejčík v roku 2012 hosťom MFF Bratislava, kde si prevzal cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii, premietala sa práve Polnočná omša. „Ten film som sledoval s veľkým napätím, hádam ako keby to ani nebolo moje dielo, a až akosi obdivujem, že k nemu nemám pripomienky, čo je situácia celkom ojedinelá, k svojim filmom mám mnohé pripomienky, že niečo sa z mojich predstáv nepodarilo, ale tu mám zvláštny pocit, že niečo nakoniec prekonalo aj moje predstavy,“ povedal vtedy Krejčík s polstoročným odstupom od vzniku snímky, ktorá je aktuálna aj dnes a nakrúcala sa v Banskej Štiavnici.
Slovensko si Krejčík obľúbil už ako malý chlapec. Keď mal 10 rokov, trpel takzvanými tieňmi na pľúcach a liečili ho v Šrobárovom ústave vo Vyšnom Smokovci. So slovenským filmom spolupracoval už v polovici 50. rokov ako spoluscenárista snímky Štvorylka, neskôr do viacerých svojich diel obsadzoval slovenských hercov. Spomínali sme Vyšší princip aj Polnočnú omšu; spolupracoval tiež so Soňou Valentovou (televízne snímky Povídka malostranská, 1981; Milenci paní Suzanne, 1985), v jeho ranej dráme Frona (1954) debutovala mladučká Hana Hegerová a do odľahčenej historickej komédie Hry lásky šálivé (1971) si vybral Jozefa Adamoviča, Magdu Vášáryovú aj Božidaru Turzonovovú. Práve jej neskôr ponúkol jednu zo životných filmových úloh – postavu speváčky Emy Destinovej.
Turzonovová v tom čase okrem postáv v Slovenskom národnom divadle dostávala väčší priestor najmä v televízii. Kým Krejčík po Hrách lásky šálivé stihol nakrútiť ešte kriminálku Podezření s Jarmilou Košťovou a Ladislavom Chudíkom a na Barrandove potom niekoľko rokov nemohol nakrúcať, pre Turzonovovú sa Krejčíkovými Hrami začali barrandovské filmové úspechy. Príležitosti dostala v snímkach ako sci-fi Akce Bororo (1972), Vorlíčkovo Bouřlivé víno (1976) či Weiglova operná Rusalka (1977), v ktorej si zahrala Cudziu kňažnú. Na Kolibe natočila Penelopu (1977) so Štefanom Uhrom a v roku 1979 prišiel do kín film Božská Ema. Príbeh na motívy zo života slávnej českej speváčky Emy Destinovej napísal Zdeněk Mahler.
Nemáš víziu, nemáš ťažkosti
„Sedem rokov som na Barrandove nesmel točiť. Sedel som v čakárni u ústredného riaditeľa Purša, toho hanobiteľa českej kultúry, a keď som bol prizvaný dovnútra, tam už sedel Zdeněk Mahler, ktorý na tom bol podobne. A Purš, už unavený naším naliehaním a prihováraním sa našich priaznivcov, mi strčil do ruky Mahlerov scenár Božskej Emy, ktorý mu prišiel do ruky chvíľu predtým: ,Tak natoč toto!'“ spomínal Krejčík pre portál kulturni-noviny.cz.
„Bolo to v dobe, keď sa začala pomaličky rysovať Charta 77. Prácu na Božskej Eme, ktorá sa čo do zmyslu vyznačovala tým, že bola o tom, ako nespolupracovať s políciou, ako sa nedať, ako si zachovať, ak ho ten človek má, charakter,“ povedal zase scenárista Zdeněk Mahler pre Českú televíziu. „Hovoril som potom s jedným popredným chartistom a on mi povedal: Pozri, to vydalo za sto podpisov!“ spomínal Mahler, ktorý prezradil aj to, ako sa k úlohe dostala Turzonovová. „Problém bol v tom, že na Destinovú potrebujete de facto kňažnú. A tak sa výber zužoval, až naraz sa do zorného poľa dostala Božidara Turzonovová. Bol to svojím spôsobom zvláštny, nadprirodzený jav, bol to zázrak,“ vravel Mahler. „Vznikla zvláštna paradoxná situácia, že tento film o hrdinskej českej speváčke sme vlastne mohli urobiť vďaka Slovákom,“ dodal Mahler. Úlohu Destinovej priateľa, lesného správcu Viktora totiž v snímke stvárnil Juraj Kukura.
Po Božskej Eme nakrútil Krejčík už iba jediný celovečerný film pre kiná – Prodavača humoru (1984) v hlavnej úlohe s Júliusom Satinským. Tri roky pred smrťou nakrútil pre Českú televíziu snímku Osudové peníze, v ktorej zveril hlavnú úlohu Gabriele Marcinkovej. „Úloha režiséra je jedna z najkrutejších, pretože sa vám nepodarí, aspoň mne, docieliť tú predstavu, ktorú máte v hlave. Ja ju mám veľmi presnú a konkrétnu, ale tá predstava sa rôznymi vplyvmi rúca a kazí a to je hrozné utrpenie. Pre mňa je to utrpenie, ako keď človek prežije úraz. Je to duševný úraz, ktorý nikto neuzná,“ povedal Krejčík pred rokmi v programe Českej televízie Krásný ztráty, povedal režisér, ktorý nakrútil aj snímky Svatba jako řemen (1967) či Pension pro svobodné pány (1967). Od svojej predstavy sa odpútaval iba ťažko. „Najupotrebiteľnejší sú tí tvorcovia, ktorí majú predstavu pramalú alebo radšej vôbec žiadnu. Tí nerobia ťažkosti,“ povedal Pavlovi Taussigovi.
