Jiří Mádl: Film Na streche by nemal nikto pozerať sám

Kedy prišlo rozhodnutie, že nebudete iba hercom, ale začnete aj režírovať?

Prišlo po tom, čo som napísal scenár k filmu Pôjdeme k moru. Pôvodne som chcel, aby ho režíroval niekto iný, oslovil som viacero ľudí a jeden z nich film aj chcel nakrútiť, ale na poslednú chvíľu vo mne všetko nejako vyzrelo a povedal som si, že by som to mohol režírovať aj sám. Neviem už poriadne, ako to vzniklo, bolo to veľmi spontánne. Nebolo to teda niečo, o čom som dlhšie sníval. No keď už film vznikol, začal som o réžii, samozrejme, viac uvažovať.

Čo vás inšpirovalo k nakrúteniu vášho druhého filmu Na streche?

Tento film som začal písať na scenáristickej škole v New Yorku a mojou hlavnou inšpiráciou bol môj vtedajší spolubývajúci Teru, ktorý bol podobného pôvodu a mal tiež podobný život ako Song vo filme.

Akého diváka podľa vás osloví?

Myslím si, že pri tomto filme nie je vôbec možné určiť, kto by mal byť jeho cieľovou skupinou, napríklad už len z hľadiska veku. Je to skôr o type človeka. Poviem na rovinu, že ak má niekto rád trilery a akčné filmy, toto nie je preňho. Na streche má však výhodu v tom, a to nevravím s nejakým komerčným zámerom, že podľa mňa naň môžete ísť s partnerkou, rodičmi, deťmi, kamarátom, nie je to úplne dané. Na tento film by hlavne nemal ísť nikto sám. Je o spojení, istej silnej väzbe a je jedno, ku komu ju máte.

Na streche prichádza do kín v čase, keď sú na Slovensku, v Česku aj celkovo v Európe dosť výrazné rasistické, xenofóbne a protiimigrantské nálady.

Popravde pre mňa táto protiimigračná téma nebola až taká dôležitá. Nevnímam teda svoj film ako nejaký apel na spoločnosť. Omnoho dôležitejšie je, že rozpráva o hľadaní nejakého „parťáka“ či spriaznenej duše. Je to o tom, že človek sa stane ucelenou osobnosťou, až keď k sebe niekoho prijme. V každom prípade predsa len ten rozdiel medzi dvoma hlavnými postavami je zaujímavý najmä z filmárskeho hľadiska. Ide o osoby iného pôvodu, veku a sú to tiež iné povahy. No v princípe to je vlastne aj tak jedno, lebo aj keby šlo o psa a mačku, prvoradá je tá spriaznenosť.

Pôvodne mal postavu profesora Rypara hrať Jan Tříska, bohužiaľ, pred nakrúcaním tragicky zahynul. Kedy ste sa rozhodli, že Alois Švehlík je ten pravý pre túto úlohu?

Po tej nešťastnej udalosti s pánom Třískom sme, samozrejme, zažívali chvíľu šok, no takmer hneď sme začali hľadať nového herca ako náhradu. Trvalo to zhruba tri mesiace, s veľa ľuďmi som telefonoval a komunikoval, následne sme robili kamerové skúšky. A bol som fascinovaný tým, že všetci boli takí ochotní, pretože to boli naozaj obrovské herecké hviezdy. Z nich som si následne vybral pána Švehlíka, pretože postavu od začiatku skvele naplnil. Výber bol teda takmer od začiatku jasný.

Ako ste objavili Duya Anha Trana, ktorý vo filme stvárnil Songa?

Našli sme ho na kastingu. Hľadali sme mladých vietnamských chlapcov a podobne ako pán Švehlík, aj on bol vlastne od začiatku veľkým favoritom. Ale jeho rola je veľká, vrstevnatejšia, má istý oblúk a preto sme si ho museli niekoľkokrát overiť. Nakoniec sme dospeli k tomu, že môj počiatočný inštinkt, že práve on je ten pravý, bol správny.

A čím vás zaujala slovenská herečka Mária Bartalos?

Vedel som, že do jej úlohy chcem slovenskú herečku, dôvod však nepoviem, aby som neprezradil istú vec z filmu. Robili sme kasting aj na Slovensku. Mal som zrazu dve veľké adeptky, no Mária tam jednoducho skvele sedela.

Viete už, aký bude váš ďalší film?

Scenár k môjmu tretiemu filmu mám napísaný už zhruba dva alebo tri roky, no pomerne dosť dlho mi trvá, kým sa rozbehne ďalší proces tvorby. Ale dúfam, že čoskoro sa do toho už pustím a nepotrvá dlho, kým príde do kín.

Akým smerom sa podľa vás uberá súčasná česká a slovenská kinematografia?

Myslím, že to je dobré a ide to smerom nahor. Vzostup je však cítiť skôr na Slovensku, keďže sa tu dlhú dobu nakrúcalo veľmi málo filmov. Naozaj prišlo akési vzkriesenie a ide to teraz veľmi dobre. Je to možno aj tým, že tvorcovia, nemyslím len režisérov, ale aj kameramani, herci, celkovo filmári na Slovensku nemali príliš veľa príležitostí, no našli ich v Česku a teraz sa pomaly vracajú na Slovensko a prinášajú isté oživenie. Čo sa týka Česka, je to náročnejšie. Dovolím si tvrdiť, hádam nikoho neurazím, že keď sa pozriem na nominácie na Českého leva alebo Ceny českej filmovej kritiky, mám pocit, že ide o slabší ročník. Ale na druhej strane mám pocit, že celkovo sa aj česká kinematografia prebudila a ide vpred. A hlavným dôvodom je určite najmä to, že Štátny fond kinematografie začal dávať tvorcom peniaze na vývoj. Je to veľmi dôležité, keď viete, že máte z čoho žiť a môžete sa tomu, čo vás baví, naplno venovať. Myslím si, že práve vývoj projektu je ešte dvakrát dôležitejší ako samotná realizácia.