Filmová Trhlina poteší skôr zasvätencov knižnej predlohy

, 10.02.2019 12:00
Trhlina
Zľava Matej Marušin, Dávid Hartl, Mária Bartalos a Tomáš Maštalír vo filme Trhlina. Autor:

Keď som niekedy zablúdila v lese, a bol to len nevinný lesík na Záhorí, zmocnila sa ma taká hrôza, že som sa skoro rozplakala. Cítila som úzkosť, bezmocnosť, a keď sa začalo stmievať, už aj paniku. Nečudujem sa, že na túto tému v hojnom počte vznikali rozprávky a stále sa rodia strašidelné príbehy. Jedným z nich je aj Trhlina spisovateľa Jozefa Kariku. Jej sfilmovanú podobu si práve možno pozrieť v kine.

Karikovi čitatelia si pochvaľujú mrazivú hrôzu, ktorú vie majstrovsky opísať, mysteriózne prejavy, ktoré človeka prenášajú do iných dimenzií, vzrušujúce pocity z blúdenia, záhad, tajomstiev… Ľudia o tom radi čítajú a ešte radšej majú filmy, na ktorých sa dá báť a zároveň byť v bezpečí: napätie a plné lono pukancov. Film Trhlina sa o tento zážitok snaží, ale zdá sa mi, že tá pravá hrôza filmu chýba. Krásne a sľubné sú pohľady na pohorie Tribeč, ale monotónne blúdenie lesom nie je až také, že by sa divák cítil jeho súčasťou. Možno preto, že filmu chýba jednoduchšia os, o ktorú by sa nezasvätený divák oprel a ktorá by jasnejšie naznačila, o čo vlastne ide. Kto nie je podkutý tým, že prečítal Kariku, bude trocha tápať nielen v lese, ale aj v príbehu.

Čo všetko film tají? Je to niečo veľavýznamné, čo však zostane nedopovedané. Na plátne sú síce naznačené dramatické pohľady, vzdychy, výrazy utrpenia, nespokojnosti, zmätku, kamera tlmočí veľké emócie, bolesť, zúfalstvo, všetko to tam je pekne nafilmované, ale podstata uniká. Mysteriózny film neznamená – alebo hej? – že sa nenaplní príbeh, že postavy nemajú jasnejší pôvod, charakter, motiváciu, osud. To by bolo veľmi jednoduché. Záhada môže byť námetom, ale nie prostriedkom a výsledkom diela.

Zvuky prehlušili dej

Fanúšikovia Jozefa Kariku a režiséra Bebjaka budú však aj tak isto nadšení, lebo film je monumentálny, Karikove texty umocňuje vizuálnym aj zvukovým vnemom. Potešia aj nové tváre slovenských hercov – Matej Marušin, Mária Bartalos, Dávid Hartl – a pre milovníkov Tomáša Maštalíra je tu aj tá jeho. Chvályhodný je aj fakt, že vznikol veľkolepý filmový projekt na základe knihy mladého slovenského spisovateľa! To je fakt sviatok. Z filmu máme radosť. Okrem uspokojenia mal by však znamenať aj analýzu pre budúcnosť – ako sa dal film urobiť lepšie?

Úvod filmu je napríklad rozvláčny, kopí náznaky. Do toho jemného pradiva vtrhne zjednodušená realita, rukopis stráca jednotu. Napríklad: inžinier Igor dostane na úrade práce ponuku absolventskej praxe. Je to však skôr brigáda, kde sú dvaja brigádnici a jeden šéfino, ktorý pobieha po rozľahlom priestore a zhľadúva tento svoj malý „mančaft“, ktorý nejako často „ští“ (citujeme opakovanú odpoveď Marušinovej postavy na otázku predáka, čo robí) alebo sa o tom aspoň baví. Tieto scény, vedúce k otvoreniu trezora (podivuhodne umiestneného uprostred prázdnej miestnosti), sú zbytočne dlhé a visia vo vzduchoprázdne. Dej Karikovej knihy je určite ťažké dostať na plátno, ale na iných miestach by sa zasa zišlo viac reálnych informácií, viac faktov zo života postáv. Nie každý divák totiž knihu čítal a v takom viacvrstevnom príbehu sa ťažko orientovať len cez umelecké prostriedky, bez konkrétnejšej, hoci decentnejšej pomoci tvorcov.

Film má však ešte jedno veľké plus: vyvoláva chuť vydať sa do pohoria Tribeč. Ukazuje, že sa v ňom dá utopiť ako v mori, zažiť veľkolepé splynutie s prírodou, pokoru pred ňou. Aj divák v kine to cíti a to je fajn.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jozef Karika #Tomáš Maštalír #Peter Bebjak #trhlina #Tribeč
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku