Teraz to nevystrelí, už je po vojne

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérom Stanislavom Barabášom.

17.02.2019 12:00
Stanislav Barabáš Foto:
Režisér Stanislav Barabáš (uprostred) pri práci na filme Zvony pre bosých (1965).
debata

„V slovenských filmoch ľudia takmer naivne rozprávajú všetko, čo ich trápi. Dialóg by však mal byť v dobrých filmoch postavený skôr tak, že postavy sa pokúšajú zakryť to, na čo skutočne myslia, čo ich trápi alebo čoho sa boja,“ povedal v rozhovore s Eduardom Grečnerom pre Filmovú revue v roku 1994 rodák z obce Kalinka (dnes už Vígľašská Huta-Kalinka) pri Zvolene a absolvent pražskej FAMU Stanislav Barabáš. Na poste režiséra začal v Spravodajskom filme počas takzvanej budovateľskej éry, začiatkom päťdesiatych rokov, teda v období tvrdej cenzúry. Aj vďaka tomu sú jeho prvé tri filmy Zem môže dať viac (1950), Hrdinovia práce (1951) či Za slobodu! (1954) skôr dokumentárnymi agitkami podľa predpísaných pravidiel a schém, než plnohodnotnými autorskými výpoveďami.

Zlomom v jeho filmárskej ceste bol až prechod zo Štúdia dokumentárnych filmov, ktoré dva roky aj viedol, do Štúdia hraných filmov, kde začal pracovať ako asistent a pomocný režisér na filmoch Štyridsaťštyri (1957) či Kapitán Dabač (1959). Lepšiu školu réžie než od skúseného a sebavedomého Paľa Bielika v tej dobe pravdepodobne ani nemohol dostať.

Hrôzy vojny detskou optikou

„Tam neslobodno ísť! Tam sú míny!“ varuje chlapec v závere filmu Pieseň o sivom holubovi svojich kamarátov rozbehnutých na mínové pole vypustiť tam holuba. „Nebojte sa, teraz to už nevystrelí, už je po vojne,“ odpovedá ďalší. Niet pochýb o tom, že ide o jednu z najtragickejších a najzapamätateľnej­ších scén v histórii slovenskej kinematografie vôbec, pri ktorej udržia slzy hádam len tí najcynickejší diváci. Reflektovať Barabášov štýl, filozofické východiská či postoje možno najlepšie práve na príklade tohto jeho hraného debutu, ktorý vznikol začiatkom hádam najúspešnejšej dekády slovenskej kinematografie. Že nakrútiť film o Slovenskom národnom povstaní sa nedá bez množstva akčných bojových scén, extrémnej heroickosti či pátosu? V roku 1961, keď sa začínala prejavovať väčšia tvorivá sloboda, Barabáš ukázal, že to predsa len ide a má to dokonca väčšiu silu.

Režisér spolu so scenáristami Ivanom Bukovčanom a Albertom Marenčinom v Piesni o sivom holubovi priniesol do hranej tvorby po množstve epicko-optimistických diel osviežujúco výrazný melancholicko-lyrický závan so symbolikou a s metaforou. Jeho osobitý štýl ovplyvnilo, že počas druhej svetovej vojny bol Barabáš ešte tínedžerom, a tak pretavil do filmu aj niečo z vlastných spomienok na neľahké obdobie. Film hravo a inovatívne vyrozprával tragický príbeh malého, odvážneho, entuziazmom naplneného, zároveň krásne naivného prváčika Rudka (Pavol Poláček) a jeho starších kamarátov Vinca (Pavol Mattoš) a Martina (Vlado Brečka).

„Spôsob režírovania detí si vyžaduje, aby deti mali svojím spôsobom režiséra rady. Musia mať k nemu vzťah, ale musia sa ho aj trošku báť, aby ho poslúchali. Myslím si, že chladný vzťah medzi režisérom a deťmi sa musí negatívne prejaviť vo filme,“ prezradil Barabáš v roku 1961 pre mesačník Film a doba. Vzhľadom na to, že v „Sivom holubovi“ predvádzajú detskí herci mimoriadne pozoruhodné výkony, možno skonštatovať, že funkčný vzťah sa mu predsa len podarilo vybudovať. I keď vďaka fragmentárnosti – film je súhrnom šiestich poviedok – vo filme občas kolísalo tempo, Barabášovi sa podarilo komplexne až stelesniť tiesnivý pocit strachu a nepokoja z nepredvídateľnos­ti vojny a zo straty blízkych či smrti samotnej. Striedanie úsmevných momentov, optimizmu, nádeje a krutej reality cítiť od začiatku do konca. Aby mal film potrebnú silu, musel sa nevyhnutne končiť tragicky a depresívne. Už tu bolo cítiť jemné filozofické, temnejšie prvky skepticizmu či existencializmu, ktoré neskôr Barabáš rozvinul v ďalšom filme o SNP Zvony pre bosých (1965) alebo v televíznej komornej psychologickej dráme, adaptácii Dostojevského Krotkej (1967). Rok nato, po sovietskej invázii, emigroval a uchytil sa v Nemecku, kde nakrúcal až do svojej smrti v roku 1994.

Diplom z Berlína aj pochvaly z Cannes

Barabášov „Holub“ zaletel ďalej, než by sa čakalo. V Benátkach mu udelili osobitný čestný diplom a z Cannes si odniesol pozitívne recenzie. „Je to napriek všetkému hodnotný celok. Filmová poviedka je neľahký žáner. Stanislav Barabáš sa s ním vyrovnáva obratne. Jeho dielo nie je veľký film, ani brilantný, ale je to film nežný a cudný, ktorý zanechá v divákovi pekné spomienky,“ citoval časopis Film a divadlo v roku 1961 slová známeho francúzskeho spisovateľa a filmového kritika Jeana de Baroncelliho, hodnotiaceho Barabášov debut po zhliadnutí v Cannes. Časopis tiež citoval slová Samuela Lachizeho, ktorý v L'Humanité zase napísal, že ide o vzrušujúce, poetické a vydarené dielo, pričom vrhá úprimný pohľad na detský svet, ktorý je vykreslený s veľkým zanietením. Filmu sa darilo aj na festivale v Ostrave, odkiaľ si odniesol Čestné uznanie a získal aj Cenu československej filmovej kritiky.

Slová chvály sa s filmom niesli aj desaťročia po jeho vzniku. Filmový kritik Pavel Branko napísal v Kino-Ikone v roku 2015: „Máločo v tejto baladickej piesni znamená iba to, čo práve vidíme, lebo takmer všetko konkrétne vyvoláva asociatívne reťazce. V tom, že napriek dejovej košatosti autor dokázal udržať ponad ňu oblúk lyrickej impresívnosti, je sila tohto mimoriadneho debutu.“ Nemožno mu oponovať. Podľa Branka sa tiež Barabáš snažil istým spôsobom vo vlastných očiach rehabilitovať za to, ako zobrazil tému SNP vo svojej predchádzajúcej snímke spred pár rokov, v dokumente Za slobodu (1955). Novou verziou v hranej tvorbe akoby polemizoval sám so sebou.

Zbabelec a prevracač kabátov

Každá z dospelých postáv dostala v Piesni o sivom holubovi zámerne málo priestoru. Aj na chlapca ostrihaná sovietska partizánka Nataša (Karla Chadimová), aj zábavný Fero Šlosiarik (Jiří Slovák) imitujúci Hitlera, či zbabelý major v podobe Ladislava Chudíka, ktorý hlboko sklame svojho hrdého syna Milana, čakajúceho, že otec pri útoku nemeckého Messerschmitta vytasí pušku a bude strieľať. On ju však zahodí. Rozhodne najviac však zarezonoval prísny učiteľ prevracajúci kabát podľa toho, ako sa mu to hodilo. Keď mali prevahu fašisti, ospevoval Hitlera, keď partizáni, sklopil uši a hanbil sa. Keď však hrozilo, že dostane guľku od fašistov, rýchlo sa zase prezliekol do gardistickej uniformy a utekal preč.

Tvár mu prepožičal jeden z najobsadzova­nejších hercov svojej generácie Karol Machata, vtedy už dobre známy či už zo strieborného plátna, alebo z dosiek SND. „V záporných rolách sa úplne zmenil, zrazu to bol iný človek,“ prezradila o kolegovi Emília Vášáryová. A veru, jeho chladnokrvný a až fanatický pohľad popri bezhlavom mlátení trstinou Rudka, až kým zhrozený a s plačom neutečie do hôr, naháňal poriadny strach.

Síce v Barabášovom hranom debute nemal možnosť naplno prejaviť všetok svoj talent, aj to málo, čo predviedol, stačilo, aby sa jeho výkon navždy vryl do pamäti divákov. Zaujal aj Jiřího Krejčíka, ktorý ho obsadil do roly gardistu o rok neskôr vo filme Polnočná omša. Machata vedel, že tí najlepší herci musia vedieť zahrať aj také postavy, akými opovrhujú. A keďže bol pravým profesionálom, nerobilo mu to problém. Mal okolo seba akúsi zvláštnu auru a okamžite vynikol medzi ostatnými aj bez toho, aby naňho musela zaostriť kamera. Vedel vždy rovnako vydesiť, rozosmiať aj dojať. Svojím šarmom a nezabudnuteľným prejavom ovplyvnil niekoľko generácií hercov. „Všetkých najskôr rozplakal a potom sa obrátil smerom ku kolegom a začal potajme žartovať, takže herci počas vážnej scény nevedeli zadržať smiech. Museli sa obrátiť chrbtom k divákom, aby nebolo vidieť, že sa rehocú,“ povedala pre Pravdu Zuzana Kocúriková, keď Machata navždy odišiel v máji 2016.

Video

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Stanislav Barabáš #Poklady strieborného plátna #Pieseň o sivom holubovi