Teodor Kuhn: Drsných chlapcov z ulice nemôžu hrať herci z Národného

Kedy vám prvýkrát napadlo, že nakrútite film inšpirovaný vraždou Daniela Tupého?

Bolo to vtedy, keď som začal uvažovať o tom, že sa stanem režisérom. A režisér by mal nakrúcať celovečerné filmy. Táto téma však vo mne rezonovala veľmi dlho. Keď sa to stalo, mal som sedemnásť rokov. Vtedy som celé dni trávil na skateboarde v sade Janka Kráľa a občas sa stalo, že sme s kamarátmi dostali na ústa od neonacistov. Takže keď zabili Daniela Tupého pár metrov odtiaľ, kde sme my trávili celé letá, uvedomili sme si, že sa stalo niečo zlomové, veľké, čo sa dotýka nás všetkých. Zdalo sa mi, že ten prípad má aj spoločenský rozmer. Človek síce môže povedať, veď šlo o náhodnú vraždu, aká sa môže stať hocikedy, avšak je hrozné, že tá vražda sa nevyšetrí. A nevyšetrí sa preto, že niekto má kontakty v systéme. A teda tým, že systém je prehnitý, sa zabráni, aby to bolo dotiahnuté do konca. Téma bola teda pre mňa osudová aj z hľadiska osobnej aj spoločenskej roviny.

Do akej miery ste museli so scenáristom Jakubom Medveckým prispôsobovať príbeh tomu, čo sa skutočne udialo?

V jednom momente sme sa rozhodli, aj vďaka celkom rozsiahlemu prieskumu látky, že nemôžeme robiť film o Danielovi Tupom. Keďže ten prípad nie je dodnes uzavretý, páchatelia neboli usvedčení, verili sme, že to je príliš citlivé. Taktiež napísať scenár nie je jednoduché a zachytiť stopercentne, čo sa stalo naozaj, je nemožné. Rozhodli sme sa, že rámec filmu bude s prípadom spoločný, čo znamená, že ide o film rozprávajúci o vražde mladého nevinného človeka, ktorá nie je vyšetrená. Sú tam scény prevzaté jedna k jednej z reality, napríklad keď otec hľadá právneho zástupcu, avšak všetci chcú dať od toho ruky preč, lebo majú strach. To nám prerozprával priamo otec Daniela Tupého. Stred filmu je kompletne fabula. To zase znamená, že zavraždený chlapec sa volá inak, je maturantom, nie vysokoškolákom. Bol pri útoku sám a nie so skupinou ľudí. Je tam vlastne tak veľa odlišností, že dúfam nikomu nenapadne si to spájať všetko jedna k jednej.

Videli film rodičia Daniela Tupého? Ako reagovali?

Rodičia Daniela Tupého boli od začiatku prítomní pri konzultáciách, výskume, písaní scenára, obsadzovaní a nakoniec aj pri postprodukcii filmu. Videli predošlú verziu filmu, takzvaný hrubý strih, a povedali, že je to v poriadku. Každopádne mám vždy nepríjemný pocit, keď sa o tom musím baviť, lebo my sme sa síce so štábom na pľaci mesiac hrali, že sa niečo stalo, ale je to neporovnateľné čo i len s jednou sekundou toho, čím si prešli oni. Ten film je za mňa také malé „prepáčte“, za to, že sme dopustili ako spoločnosť, že sa niečo také stalo.

Po tom, čo ste ohlásili, že chystáte film inšpirovaný týmto prípadom, prišla aj vlna nenávistných či uštipačných komentárov pod článkami či na sociálnych sieťach. Ako také niečo vníma človek, ktorý strávil nemálo času študovaním rôznych spisov a rozprával sa priamo s množstvom ľudí zainteresovaných do daného prípadu?

Akékoľvek negatívne odkazy a reakcie k prípadu Daniel Tupý sa ma osobne veľmi dotýkajú. Výskumom toho prípadu som strávil rok a viem o ňom naozaj podstatne viac než nejaký priemerný komentátor na facebooku. Obzvlášť sa ma dotýka hoax, že Daniel Tupý bol dílerom a ten útok mal byť pomstou za nevydarené drogové obchody. Dá sa to jednoducho vyvrátiť už len tým, že Tupý nebol pri útoku sám, pobodaných bolo viac ľudí. Ak by šlo o pomstu, neútočilo by sa na všetkých. Mám však tiež vystopované, ako ten hoax vznikol. Pomohlo mu vyjadrenie odchádzajúceho župana Ľubomíra Romana. Ten poznal prostredie, kde sa zločin stal, v tom čase tam boli bežné bitky medzi antifašistami a neonacistami alebo naháňanie dílerov. Roman veľmi neuvážene spojil celý prípad s drogami. (Roman potom vyhlásil, že nikdy nespájal zavraždeného s drogami a iba hľadal príčiny hrozného činu – pozn. red.). Vtedy neexistovali sociálne siete, čiže danú informáciu musel vypustiť von človek s mediálnym dosahom. Takýto druh hoaxu sa, samozrejme, veľmi hodí opačnej strane, pretože tá potrebuje dehumanizovať danú obeť, aby mohla znížiť svoju vinu. To, čo však dnes vidíme v prípade Kuciaka a Kušnírovej, je úplne to isté a cítim sa úplne rovnako bezbranný, keď čítam podobné príspevky.

Prípad Daniela Tupého je síce pätnásť rokov starý, ale téma a posolstvo filmu sú stále aktuálne.

Keď sme začínali na tomto filme pracovať, dúfali sme, že nakrútime film o niečom, čo zostalo v minulosti. Minulý rok vo februári sa ukázalo, že takéto niečo je stále možné a dokonca nemusí ísť o náhodnú vraždu, ale o vraždu, ktorá má pôvod v skorumpovanom a prehnitom systéme. Je to rovnako tragické a naozaj sa vďaka tomu cítim hrozne. Dúfam, že tento film ukáže ľuďom, aké hrozné je prísť o dieťa.

Vo vašich študentských filmoch ste využívali prevažne nehercov, tentoraz ste však stavili na istotu a obsadili ste do väčšiny úloh profesionálov. Koho je náročnejšie režírovať?

Je to rovnako náročné. Herectvo je podľa mňa čisto o talente. Avšak predsa len existuje zopár rozdielov. Profesionálni herci často vedia sami priniesť do úlohy niečo vlastné, nehercom musí človek všetko vysvetliť od základov. Vo všetkých mojich filmoch som sa snažil pracovať najmä s autentickými tvárami z ulice. Do role otca Ľuda som však obsadil Romana Luknára, aby som mal istotu, že daný film a rolu unesie. A ukázalo sa, že je reálne najlepším hercom, s akým som kedy pracoval. Na čom som asi „uletel“ a myslím, že šlo o správne rozhodnutie, bolo obsadenie zločincov. Vedel som jednoducho, že drsných chlapcov z ulice nemôžu hrať herci z Národného divadla. A keďže som vyrastal na rape, povedal som si že obsadím rapera Molocha, lebo je autentický a najdrsnejší, a tiež rapera Moma, pretože najlepšie rapuje. Ale žarty bokom, nebudem chodiť okolo horúcej kaše, títo chalani si skutočne zažili všeličo a preto, aj keď majú vo filme málo priestoru, bolo to pre mňa veľmi vzácne a prekvapili ma. S Molochom chcem určite spolupracovať aj do budúcna, lebo hrá naozaj pravdivo a od srdca.

Plánujete v tejto spoločensko-politickej kritike pokračovať aj pri ďalších filmoch?

Rád by som nakrútil aj nejaký ľahší žáner, napríklad romantickú komédiu. Avšak máme rozpísané dva filmy, jeden je o kauze farmárov na východe Slovenska a druhý je o SNP, konkrétne o vojakovi, partizánovi a politikovi Viliamovi Žingorovi a myslím, že by sme naňho nemali zabudnúť. Ale opakujem, rád by som sa neskôr posnul aj k iným témam. Predsa len aj v študentskej tvorbe som sa snažil robiť vtipné aj milé veci a myslím, že to celkom fungovalo. Slovenská kinematografia potrebuje aj takého filmy, možno najmä také.