„Československo som prvýkrát navštívil až začiatkom 70. rokov, čo neboli dobré časy. Ale jedna vec, ktorá ma prekvapila, bola, že všade, kam som sa pozrel, som videl scény z filmov Miloša Formana, postavy z jeho filmov. A to sa mi naozaj nestalo pri žiadnom inom režisérovi,“ povedal v rozhovore pre Český rozhlas Peter Hames, britský filmový kritik a historik, autor knihy o československej novej vlne. Forman pritom pôvodne o filmovej kariére neuvažoval.
„Na jeseň roku 1949 som držal svoj život pevne v rukách. Vedel som, že za pár mesiacov odmaturujem, na štyri roky pôjdem študovať na Divadelnú fakultu AMU a stanem sa divadelným režisérom. Vôbec mi neprekážalo, že sa v Prahe neuvádzala jediná hra, ktorú by som chcel vidieť,“ spomína Forman v knihe Co já vím?, ktorú spísal spolu s Janom Novákom. Na DAMU ho však nevzali. Úlohu zrejme zohralo aj to, že na talentovkách mal v etude stvárniť boj za svetový mier. A keďže za svetový mier nechcel bojovať ani na dvojročnej povinnej vojenčine, rozhodol sa, že skúsi šťastie ešte na FAMU, kam sa dalo prihlásiť aj na poslednú chvíľu. Vzali ho na scenáristiku. „Asi som vôbec prišiel k filmu zo zlého konca. Mal som päť rokov a prvý film, ktorý som v živote videl, bola nemá verzia opery Predaná nevesta. A nemá opera – to človeka poznamená na celý život,“ spomínal režisér v knihe A. J. Liehma Příběhy Miloše Formana.
V úlohe zaťa Oldřicha Nového
Prvé pracovné stretnutia s filmom má Forman spojené s legendami ako Oldřich Nový a Martin Frič. Publicistka Blanka Kovaříková vo svojom texte pre české Právo upozornila, že existuje niekoľko verzií Formanovho stretnutia s Oldřichom Novým. Jednu režisér opisuje v knihe Ondřeja Suchého Oldřich Nový přichází. Najskôr vraj Nového presvedčil, ešte ako stredoškolák, aby si išiel pozrieť ich amatérske divadelné predstavenie – neskôr veľmi populárne – Voskovcovho a Werichovho muzikálu Balada z hadrů. Potom sa stretli, keď Forman študoval a Nový mu vo filme Slovo dělá ženu (1952) dohodil malú úlohu robotníka. Neskôr si Nový na neho spomenul, keď sa hľadal scenárista filmu Martina Friča Nechte to na mě (1955).
Druhá verzia zoznámenia sa s Novým je tá, že sa najskôr spoznal s hercovou dcérou Janou. „Pán Nový sa správal ako prívetivý, nevtieravý džentlmen, zatiaľ čo jeho šarmantná polovička sa rozhodla, že zo mňa urobí zaťa. Nechcel som jej kaziť radosť priznaním, že Jana a ja sme iba dobrí priatelia, keďže súčasťou jej nahováracej stratégie bolo, že ma predstaví legendárnemu režisérovi Martinovi Fričovi,“ spomínal Forman vo svojej autobiografii. Pani Nová sa mu zdôverila, že má námet na film, slovo dalo slovo a Forman sa s Fričom dohodol, že podľa neho napíše scenár.
Onedlho prišla ďalšia spolupráca, ktorá Formana formovala – stal sa druhým asistentom réžie na filme Alfréda Radoka Dědeček automobil (1955), ktorý si ho neskôr prizval aj do svojho tímu pracujúceho na Laterne Magike. Film Štěňata (1957) Iva Nováka, ku ktorému napísal scenár, ale bol pri ňom aj pomocným režisérom, zase do Formanovho života priniesol jeho prvú manželku herečku Janu Brejchovú.
Keď sa s ňou v roku 1962 rozviedol, chodil sa vraj rozptyľovať aj do divadla Semafor. Vzniklo v roku 1959 a v 60. rokoch zažívalo zlatú éru. „Suchý a Šlitr a s nimi my všetci, sme obdivovali Voskovca a Wericha, ale ich dávne začiatky, najmä legendárnu Vest Pocket Revui z roku 1927, sme poznali iba z počutia,“ cituje Formana Josef Škvorecký v knihe Všichni ti bystří mladí muži a ženy s tým, že Forman sa rozhodol, že nakrúti dokument o Semafore. Nasledoval fingovaný konkurz. Podľa Škvoreckého tak vznikol dokument, aký dovtedy v Československu nikto nenatočil. „Krutý záznam trápnosti dievčenskej sebalásky, domýšľavosti a snívania o sláve. Stroj-kamera odhalil smiešnosť života, ktorý si sám o sebe myslí, že je nádherný,“ napísal Škovrecký a dodal k tomu aj Formanove slová: „Tá krutosť, ktorá vás z plátna ovanie, je obsiahnutá v samotnom fakte konkurzu… nafilmovať konkurz a zbaviť ho tejto krutosti by znamenalo zbaviť ho jeho podstaty,“ povedal Forman.
Pôvodný dokument, ktorý nakrútil za svoje peniaze, predal štátnemu filmu, dokrútil k nemu hrané zábery a do kín sa dostal spolu s ďalšou jeho krátkou snímkou Kdyby ty muziky nebyly pod spoločným názvom Konkurs (1963). V dokrútkach použil príbehy dvoch dievčat, jednou z nich bola jeho budúca druhá manželka Věra Křesadlová.
Človečina môže aj páchnuť
Dva mesiace po premiére Konkurzu sa do kín dostal Formanov celovečerný debut Černý Petr (1963). „Príbeh predavačského učňa odporoval všetkému, čo od filmu o mládeži vtedy žiadala socrealistická estetika,“ napísal o jednej z prvých snímok československej novej vlny Josef Škvorecký. „Chlapec necítil pražiadnu radosť z práce, ktorá poväčšinou spočívala v tom, že v samoobsluhe dával pozor na zákazníkov, aby nekradli. Malo to blízko aj k fízlovstvu.“ Asistentom bol Formanovi Ivan Passer a scenár vznikol podľa knižnej predlohy Jaroslava Papouška.
Táto zostava spolupracovala aj na dvoch posledných Formanových českých filmoch. „Miloš Forman, Ivan Passer a Jaroslav Papoušek, teda jeden jediný, neopakovateľný a pritom vždy trojjediný tvorca obrazu svojich blížnych, ktorých dobre pozná, ktorých má a tiež nemá rád, pretože je mu protivné pomyslieť si, že človek má mať rád ľudí len tak, jednoducho ľudí, aj keď sú pokryteckí, podlí, zlí, klamári, leniví, závistliví, hanební a malí,“ písal v recenzii na ich poslednú spoločnú snímku Hoří má panenko (1967) vo Filme a dobe A. J. Liehm, ktorý dodal, že akokoľvek má Forman blízko ku všetkému, čo vonia človečinou, vie, že človečina môže aj páchnuť.
Medzinárodné renomé získal Formanovi už Černý Petr, násobne väčší úspech však zaznamenala až jeho ďalšia snímka Lásky jedné plavovlásky (1965). Príbeh Anduly (Hana Brejchová), ktorá sa neuvážene vydá do Prahy za svojím milencom Mildom (Vladimír Pucholt) sa v čase vzniku predal do vyše 20 krajín, The New York Times ho zaradil medzi 10 najlepších filmov roka a získal aj oscarovú nomináciu. „Forman ani v najmenšom nezastiera ani sa nikomu nepodkladá. Nesnaží sa nič pridať Andule, jej kamarátkam ani Mildovi. Ani nič pekné, ani škaredé. Vidí svojich hrdinov sám mlado, teda bez sentimentality, bez obviňovania aj bez úhybnej zhovievavosti,“ cituje vo svojej diplomovej práci z dobovej kritiky Jana Klimenta Jana Zbořilová z Univerzity Palackého v Olomouci.
Formanovými slovami, ako ich zaznamenal Jaroslav Boček – kým pred rokmi ľudia zvykli hovoriť – to je ako vo filme, neskôr zase že niekto to dobre nafilmoval – čím mysleli, že sa mu druhých podarilo oblafnúť, tretia fáza je záznamom každodennej reality – života, problémov, radostí a trápení tých ľudí, ktorí nemajú šancu stať sa Gagarinom, Čáslavskou alebo Karlom Gottom. Samotný Forman pritom šancu stať sa „niekým“ dal viacerým protagonistom svojich filmov. Z nehercov ako Josef Šebánek či Milada Ježková sa stali obsadzované filmové hviezdy.
Medzinárodný úspech „Lások“ zaručil Formanovi aj pozornosť talianskeho producenta Carla Pontiho. Manžel Sophie Lorenovej sa podieľal na Hoří má panenko a keď od výsledku, ktorý sa mu nepáčil, odstúpil, spôsobil Formanovi nemalé problémy. Ešte predtým však Forman, Papoušek a Passer pod Pontiho taktovkou pripravovali iný film. „Mal sa volať Američania prichádzajú a dodnes ma mrzí, že sme ho nikdy nenatočili. Je to príbeh o poslednom divokom medveďovi vo Vysokých Tatrách , ktorý je už taký starý, že by čoskoro mohol pôjsť prirodzenou smrťou. Preto sa tatranskí lesníci rozhodnú, že ho predajú za valuty západným lovcom. Jedna rana na medveďa, úspešná či neúspešná, stojí totiž desaťtisíc dolárov. Ako prvý prejaví záujem jeden starý bohatý Američan a chystá sa toho posledného karpatského chlpáča odbachnúť, lenže než dôjde k strieľaniu, medveď sa zatúla cez kopčeky do Poľska, a tak ďalej a tak ďalej…,“ spomínal Forman v autobiografii na snímku, s ktorou im pomáhal Wolf Mankowitz (Dr. No, Casino Royale) a nakoniec z nej nič nebolo.
TV Pravda: Teodor Kuhn o svojom debute Ostrým nožom inšpirovanom vraždou Daniela Tupého (vysielané 14.2.2019).
