Peter Solan a Štefan Kvietik. Päste, siréna a večné ticho

, 02.03.2019 16:00

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérom Petrom Solanom a hercom Štefanom Kvietikom.

Mladý Peter Solan na archívnej snímke.
Mladý Peter Solan na archívnej snímke. Autor: TASR, Slovenský filmový ústav/Fotoarchív

Otec chcel z neho lekára, jeho však fascinovalo kino. Záľuba v kinematografii ho dotiahla až na pražskú FAMU, ktorú v roku 1953 úspešne absolvoval. Vtedy by však ešte len málokto povedal, že sa stal vyzretým režisérom v pravom zmysle slova. Ako väčšina jeho generačných spolupútnikov začínal ako dokumentarista, no začiatkom 50. rokov to nebola žiadna výhoda. Z filmov ako Fraňo Kráľ (1954), Deti mieru (1955) či Trať voľná (1955) vidno, že šlo najmä o schematické, povrchné, nie príliš invenčné diela, vytvorené viac či menej na propagáciu vtedajšieho režimu tak, aby boli súdruhovia spokojní.

Pozornosť v zahraničí

Zlomovým bodom bol celovečerný hraný debut v roku 1956. Poviedková satira Čert nespí, ktorú nakrútil s Františkom Žáčkom podľa predlohy Petra Karvaša, brilantne a rafinovane kritizovala socialistické pomery aj malicherných členov cenzúrnej komisie.

Solan príjemne prekvapil a ukázal prvé autorské črty, no tiež istú odvahu. Podobnou humornou a zároveň výstižnou dobovou reflexiou bol aj jeho o osem rokov starší Prípad Barnabáš Kos. Film, vďaka ktorému však zrazu spozorneli či už stranícki funkcionári, bežní diváci, ale aj kritici, bola dráma zasadená do prostredia koncentračného tábora podľa predlohy Józefa Hena Boxer a smrť z roku 1962. Melancho­lická, atmosférická balada o bývalom boxerovi Komínkovi (Štefan Kvietik) uväznenom v tábore a jeho nerovnocennom súperovi, fašistickom veliteľovi tábora Kraftovi (Manfred Krug), ktorý si z neho spraví svojho sparingpartnera, vyvolala zaslúžene nemalý rozruch, a to nielen v Československu. Šlo zároveň o prvú spoluprácu Solana so scenáristom Tiborom Vichtom, neskôr jeho dvorným kolegom spolu s Karvašom.

Temná atmosféra, prepracovaná psychológia postáv, nesmierne silné posolstvo či strhujúca vnútrozáberová montáž v spojení s avantgardnou a znepokojivou hudbou Wiliama Bukového, skvele budujúcou napätie, povýšili snímku na to najlepšie, čo počas filmovej zlatej éry šesťdesiatych rokov vôbec vzniklo.

Nakrúcanie filmu odďaľovala neustála nespokojnosť komunistických papalášov. Literárno-dramaturgická príprava trvala tri roky, vďaka čomu vzniklo až osem verzií scenára. Boxer a smrť však získal rok po Barabášovej Piesni o sivom holubovi ďalšiu významnú cenu v zahraničí. Film si odniesol dve ceny z festivalu v San Franciscu, osobitnú cenu Carla Foremana a za najlepšiu hudbu. Američanov zaujal natoľko, že v roku 1989 nakrútili remake s názvom Triumf ducha v hlavnej úlohe s Willemom Dafoem. Úspechom bola aj cena za účasť na festivale v írskom Corku. V domácom prostredí získal film Čestné uznanie na festivale v Ústí nad Labem.

Mohli ho zabiť

Spolu s Havraňou cestou Martina Hollého a so Slnkom v sieti Štefana Uhra, ktoré mali premiéru takisto v roku 1962 a tiež ich ocenili v zahraničí, sa zároveň začalo šepkať o slovenskej novej vlne. Podľa filmového historika Václava Maceka Solan týmto filmom dokázal, že slovenská réžia vkročila do oblasti umenia a je schopná stvárniť nielen príbeh, ale aj filozofickú reflexiu, pričom v Dejinách slovenskej kinematografie dodáva, že autorsky vášnivé podanie výzvy k humanizmu je dodnes aktuálne a patrí k trvalým hodnotám slovenského filmu. Téma humanizmu a zasadenie do druhej svetovej vojny, to všetko nebolo u Solana náhodné. Na dané obdobie mal vlastné a silné spomienky.

„Keď ma v roku 1944 chytili esesáci v horách, myslel som si, že je koniec. Keby som vám povedal, ako to dopadlo, pomyslíte si, že by z toho bol námet na najgýčovitejší slovenský film. Sú to historky, ktoré sa dobre rozprávajú, ale napísať sa dosť dobre nedajú. Mohli ma zabiť, ale nezabili. V tej chvíli získa človek na život iné meradlá,“ povedal Solan v rozhovore pre mesačník Film.sk v roku 2009. Peter Solan bol nielen veľkým režisérom, ale aj osobnosťou s jasne vyhraneným názorom. Ak začínal smiešnymi agitkami, netrvalo dlho, kým skutočne vyzrel na osobitého tvorcu, akých slovenská kinematografia mala len zopár a akých by zároveň dnes veľmi potrebovala. Režisér zomrel v septembri 2013.

Prelom aj pre Kvietika

Film Boxer a smrť nebol prelomovým iba pre Solana, ale aj pre Štefana Kvietika. Na filmovom plátne bol v tom čase pomerne nováčikom, aj keď už mal na konte napríklad televízny film Ivana Balaďu Smrť sa volá Engelchen či komédiu Jána Lacka Skalní v ofsajde. Výrazným zlomom bola Havrania cesta Martina Hollého. Tá sa dokončovala paralelne so Solanovým filmom. „Ak prvé filmy boli pre mňa filmárskou školou, tieto dva už znamenali nadobudnutie určitej sebaistoty a slušnú štartovaciu plochu pre moju filmovú budúcnosť,“ prezradil herec v knihe Jána Čomaja Štefan Kvietik: Život za oponou.

V žiadnom dovtedajšom filme však nedostal takú dôveru a priestor ako práve v Solanovej dráme, a bol si toho sám dobre vedomý. „Boxer a smrť. Aj s veľkým odstupom času si uvedomujem, aká to bola veľká herecká príležitosť. Hrať väzňa v koncentráku, vychudnúť, a zároveň absolvovať dlhý a náročný pästiarsky tréning, to nebol špás ani pre mladý organizmus. Ja som sa však chcel chopiť tej šance maximálne, venoval som potrebnej príprave všetok voľný čas a na slovo poslúchal trénera,“ prezradil tiež Kvietik v Čomajovej knihe. Dodal, že počas nakrúcania pribral viac než 10 kíl, pričom šlo o čistú svalovú hmotu.

„Keď hľadal Solan predstaviteľa pre postavu Komínka, vedel, že to musí byť herec, ktorý dokáže zahrať nielen väzňa v koncentračnom tábore, ale aj boxera v ringu. Kvietik, ktorý kedysi boxoval, bol ideálnym typom. Spájal fyzické predpoklady so schopnosťou vyjadriť aj tie najrozporuplnejšie záchvevy ľudského vnútra,“ píše Elena Ťapajová vo svojej knihe z roku 1989 o Kvietikovi. Bol to skutočne typ herca, ktorý vedel preniesť z plátna na diváka potrebnú emóciu. Jeho minimalistický, no zároveň až vedecky precízny herecký prejav okamžite zaujal aj tých menej pozorných. Sústredenosť a dravosť pri súbojoch so zákerným Kraftom zase vyvolávala husiu kožu. Každý bolestivý úder, ktorý dostal, cítil divák s ním, a pri každom, ktorý dal, sa zase víťazoslávne radoval. Ale počas záverečného zvuku sirén, signalizujúceho Kraftovu zradu a príkaz na popravu desiatok väzňov, dostáva divák rovnako ako Komínek tvrdý a šokujúci knockout.

To, čo do filmu Kvietik dal, sa mu aj vrátilo. Koniec koncov získal zaň aj prestížnu cenu Trilobit. Postava večne zamračeného, zádumčivého a odvážneho Komínka zbitého životom sa stala nevyhnutne kultovou a patrí zaslúžene medzi klenoty.

Solan s Kvietikom spolupracoval aj na ďalšom, tentoraz poviedkovom filme Tvár v okne. Herec vtedy ešte nevedel, aká úspešná nielen divadelná, ale aj filmová a televízna kariéra ho čaká. V dráme Živý bič Martina Ťapáka prepožičal tvár Adamovi Hlavajovi, v rodinnej ságe Andreja Lettricha Červené víno zažiaril po boku Emílie Vášáryovej. Neskôr v Jakubiskovej Tisícročnej včele stvárnil postavu Sama Pichandu po boku nezabudnuteľného Jozefa Kronera a Michala Dočolomanského. Na striebornom plátne sa blysol aj vo viacerých filmoch Martina Hollého ako Prípad pre obhajcu alebo v tragickom príbehu troch najlepších kamarátov so záľubou v horolezectve Medená veža.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Solan #Štefan Kvietik #Boxer a smrť #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku