Albert Marenčin nikdy nechcel vyhrávať iba na jednej strune

10.03.2019 17:30
albert marenčin
Albert Marenčin pred jednou zo svojich koláží v roku 2005. Autor: ,

Svedok doby, ktorého stopa presahuje niekoľko generácií. Dramaturg, scenárista, spisovateľ, prekladateľ, surrealista a výtvarník Albert Marenčin zomrel v sobotu vo veku nedožitých 97 rokov.

Ako dramaturg sa v 60. rokoch podieľal na slávnej ére slovenského filmu a stál pri zrode snímok ako Pieseň o sivom holubovi (1961), Slnko v sieti (1962), Polnočná omša (1962), Muž, ktorý luže (1968) a mnohých ďalších. Okrem toho však písal aj rozhlasové hry, eseje, vytváral koláže… „Vrcholom umenia je azda zapôsobiť čo len na hŕstku ľudí, nadviazať s nimi rozhovor, získať si ich pochopenie a lásku,“ povedal v rozhovore pre Pravdu v roku 2006 Marenčin, ktorému sa to vrchovato podarilo. Slovenskému filmu otváral dvere do sveta a svetovému umeniu pomáhal preniknúť na Slovensko.

Marenčin študoval slovenčinu a francúzštinu na filozofickej fakulte v Bratislave. Keď prišlo Slovenské národné povstanie, aktívne sa doň zapojil. Po vojne sa zamestnal ako redaktor v denníku Národná obroda a neskôr využil možnosť štipendia a pokračoval v štúdiu vo Francúzsku – na Sorbone a na filmovej škole IDHEC v Paríži. Na štúdium si tam privyrábal ako redaktor československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži, ale tiež prekladmi. V Paríži sa stretol s Andrém Bretonom, Paulom Éluardom a ďalšími surrealistami, surrealizmus ho však očaril už o niekoľko rokov skôr, keď pod jeho vplyvom začali vznikať aj Marenčinove prvé koláže.

„Boli to roky dospievania a mladosti, keď som sa usiloval využívať všetky svoje tvorivé schopnosti a ambície. Snažil som sa uplatniť v každej činnosti, ktorá sa mi ponúkla – od básnických a výtvarných pokusov až po noviny a film. Skúšal som všetko, čo ma provokovalo a lákalo, a so všetkým neznámym som si meral sily. Boli to takpovediac moje učňovské roky, ktoré sa však neskončili nijakým výučným listom ani diplomom a trvajú dodnes,“ napísal Marenčin pred niekoľkými rokmi, keď vyšli jeho spomienky na toto obdobie Čo nevošlo do dejín.

Narúšali tradičné predstavy

V Paríži sa okrem surrealistov stretol aj s filmárskymi osobnosťami ako Jean Renoir, René Clair, Jean Cocteau či Roberto Rossellini. „Pre mladého dychtivého človeka to nebolo nasýtenie, ale ,prežratie'. Celú generáciu našich spolužiakov tieto stretnutia očarili a mnohých aj podnietili ísť týmto smerom. Myslím, že na francúzskej novej vlne má práve táto škola veľký podiel,“ spomínal v projekte Oral history Filmovej a televíznej fakulty VŠMU.

Sám Marenčin stál pri zrode filmov, ktoré sú považované za začiatok československej novej vlny. Na Kolibe v 60. rokoch viedol I. tvorivú skupinu, v rámci ktorej vznikol napríklad film Slnko v sieti (1962). Snímka režiséra Štefana Uhra sa vymykala schematickým konvenciám dobového filmu, prinášala mozaikovitú kompozíciu rozprávania a do československého filmu priniesla novú poetiku. Táto tendencia sa však prejavila už o rok skôr v Piesni o sivom holubovi (1961) režiséra Stanislava Barabáša. V príbehu zo Slovenského národného povstania je Marenčin spoluscenáristom. Film zaujal aj vo svete – z festivalu v Benátkach si priniesol osobitný čestný diplom.

Do Slovenského filmu nastúpil Marenčin v roku 1949. „Hoci som si spočiatku myslel, že na Kolibe budem písať scenáre, vybavoval som korešpondenciu ochotníkov, ktorí chceli svojimi námetmi prispieť do filmu,“ spomínal nedávno v rozhovore pre mesačník Film.sk. Časom sa dostal aj k písaniu scenárov – Zemianska česť (1957), Polnočná omša (1962) či Prípad Barnabáš Kos (1964).

Ako v Dejinách slovenskej kinematografie pripomína Václav Macek, už príchodom režisérov Stanislava Barabáša a Štefana Uhra a tiež scenáristu Alfonza Bednára sa narušil zabehaný mechanizmus výroby a Marenčinova dramaturgická skupina sa otvorila spolupráci s najvýznamnejšími súdobými spisovateľmi ako boli Dominik Tatarka, Nataša Tanská či Vincent Šikula. Súviselo to aj s podporou debutov takých režisérov ako Eduard Grečner, Juraj Jakubisko, Elo Havetta či Dušan Hanák. „Presadzovali sa látky a autori, ktorí narúšali tradičné predstavy o podobe filmových príbehov i o spôsoboch ich rozprávania,“ uvádza Macek o novom trende zvanom civilizmus.

Rešpektoval osobitosť režisérov

„Niektorých režisérov som akosi ,zlanáril' z Prahy. Pritiahnuť ich a dať im možnosť v hranom filme, to znamenalo predovšetkým rešpektovať ich osobný štýl. Po ideovo-dramatickej stránke som do ich práce zasahoval čo najmenej,“ povedal pre projekt Oral history Marenčin, ktorý stál pri zrode asi štyroch desiatok filmov. Marenčin, ktorý sa v roku 1965 stal členom Patafyzického kolégia v Paríži a pripojil sa aj k československej surrealistickej skupine, sa zaslúžil tiež o vznik koprodukčných diel francúzskeho spisovateľa a režiséra Alaina Robbe-Grilleta.

Keď mal Robbe-Grillet v roku 1965 prednáškové turné, kvôli zlej organizácii „uviazol“ v Bratislave a Marenčin mu robil spoločníka. „Neveriacky na mňa hľadel, keď som mu rozprával, že tu máme aj filmové ateliéry a že vyrábame až do desať filmov ročne. Trvalo hodnú chvíľu, kým som ho presvedčil, že svoj návrh myslím vážne a že ako umelecký vedúci jednej tvorivej skupiny mám na to aj príslušnú kompetenciu,“ spomínal Marenčin pre Pravdu, keď Robbe-Grillet v roku 2008 zomrel. Vďaka tejto spolupráci vznikli snímky Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom (1970). V prvej z nich hral hlavnú úlohu Jean-Louis Trintignant, ktorého za to ocenili na festivale v Berlíne.

Potom prišla normalizácia, niektoré z filmov, na ktorých sa Marenčin podieľal, skončili v trezore a samotný Marenčin prišiel v roku 1972 o prácu. Zakázali mu aj tvoriť a publikovať. Až do revolúcie tak pracoval v evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie. „Ani tam som sa necítil nejako zvlášť prenasledovaný. Iba som nemohol publikovať a cestovať do zahraničia. O to viac som písal do šuplíka a cestoval do Prahy. Rozhodne sa však nemienim hlásiť medzi tých ,trpiacich', ktorých sa najmä v posledných rokoch vyrojilo akosi priveľa,“ hovoril Marenčin o tomto období pre Pravdu v roku 2002. Stále sa hlásil k socializmu. „Som socialista. Ale netreba si pod tým predstaviť iba stavanie fabrík a Jáchymov. Socializmus som nikdy nevnímal v podobe straníckych funkcionárov či politických lídrov. Každý musí vidieť, že tento svet nie je spravodlivý. Ibaže niektorí to považujú za prirodzené. A to je zvrátené a nemravné.“

Po revolúcii pôsobil Marenčin ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU a konečne mohli začať vychádzať aj diela, ktoré mali dovtedy len samizdatovú podobu. Mnohé sa dostali na svet vo vydavateľstve jeho syna marenčin PT. Významné je aj jeho prekladateľské dielo, do slovenčiny preložil J. Cocteaua, A. Camusa, E. Ionesca, A. Bretona, P. Valéryho či A. Robbe-Grilleta. Jeho preklad Kráľa Ubu Alfreda Jarryho patril v 60. rokoch k silným inšpiráciám. Okrem Ceny Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo získal za svoju tvorbu Marenčin aj francúzsky Rytiersky rad za umenie a literatúru (1993), Pribinov kríž I. triedy (2002) Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

„Špecializáciu v oblasti umenia nielenže nepokladám za potrebnú, ale, naopak, za nebezpečnú, pretože ohrozuje spontánnosť a autentickosť každého tvorivého počinu a vedie k jednostrannosti a odumieraniu ostatných tvorivých schopností, ktoré by mal človek rozvíjať vo všetkých svojich prejavoch,“ povedal Marenčin v rozhovore, ktorý s ním v roku 1996 pre Knižnú revue viedol jeho syn Albert. „Pravda, usiloval som sa vždy robiť všetko v tomto zmysle čo ,najlepšie', aby som obstál pred súdom svojich vlastných nárokov a kritérií, ale nikdy mi nezišlo na um vyhrávať iba na jednej strune.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Alebrt Marenčin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku