Ako som sa stretla s pozoruhodným človekom Albertom Marenčinom

11.03.2019 09:00
Albert Marenčin
Dramaturg, scenárista, spisovateľ, prekladateľ, surrealista a výtvarník Albert Marenčin zomrel v sobotu vo veku nedožitých 97 rokov. Autor: ,

O Albertovi Marenčinovi som sa prvýkrát dozvedela ako študentka filmovej vedy v súvislosti s jeho kľúčovou úlohou v slovenskom filme 60. rokov, kedy ako vedúci 1. tvorivej skupiny Štúdia hraného filmu na Kolibe vytvoril podmienky pre nástup slovenskej novej vlny.

Bolo to v deväťdesiatych rokoch, v čase hlbokej krízy nášho filmu, kedy zreteľne vynikli kvality znovu premietaných diel zo „zlatých šesťdesiatych”. Marenčinova zásluha na kreovaní progresívneho prúdu slovenského filmu vtedy vstúpila do oficiálnych dejín kinematografie, pravda, už v čase, keď bol sám legendou nielen v oblasti filmu, ale aj literárneho prekladu, poézie, esejistiky, výtvarného umenia a v neposlednom rade aj surrealizmu a patafyziky.

Keď sme sa potom prvýkrát stretli osobne kvôli konzultácii k mojej diplomovej práci, mala som, pochopiteľne, pred touto legendou nesmierny rešpekt. Dnes neviem posúdiť, či pre môj rešpekt voči nemu, či jeho odpor voči teoretizovaniu, som z tohto stretnutia do svojej diplomovky nevedela dosť čerpať. Mierny pocit vlastnej nedostatočnosti som pri Albertových podnetoch mala vlastne aj pri našich ďalších pracovných, spoločenských a neskôr aj priateľských stretnutiach. Delilo nás takmer 60 rokov životnej empírie, ale on ich dokázal preklenúť rozprávačským talentom, nadhľadom a schopnosťou otvoriť sa neočakávanému.

Ako filmová teoretička som ho vnímala ako muža s jasnou víziou, ktorý počas jedinej dekády presadil tvorivú slobodu, odmietol rutinérsku remeselnosť a ideologickú služobnosť slovenského filmu a iniciovaním koprodukcií ho otvoril svetu. Prostredníctvom jeho kníh spomienok a koláží som ho spoznávala aj ako človeka, ktorý na hrane medzi realitou a fantáziou nachádzal čosi nepredvídateľné. Odhaľoval spojenia medzi fragmentmi obrázkov, zažitú skúsenosť vedel sprostredkovať zvnútorneným spôsobom. Ako surrealista považoval za pravdu nielen to, čo sa človeku stalo v realite, ale aj to, čo zažil vo svojej fantázii. Verím, že práve vďaka týmto vzácnym vlastnostiam sa po vykázaní z filmovej výroby paradoxne ešte viacej otvoril vskutku všestrannej tvorbe.

Sám o tom povedal, že vždy hľadal prostriedky optimálnej sebarealizácie, že tvorba je pre neho viacej ako výtvor a že najdôležitejšie je robiť to, čo človeka baví a v čom vidí zmysel. Jeho neúnavná tvorivá energia nám tu bude nesmierne chýbať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #umenie #spomienka #Albert Marenčin #Katarína Mišíková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku