Ako autorita a aktér diania pripomienkoval moje texty o päťdestatych rokoch, tu som ho spoznala najbližšie. Z postojov, názorov, spomienkových flešbekov. Rekonštruovala som rýchlodráhu mladučkého komunistu z východu, povstalca z presvedčenia, začínajúceho novinára, ktorému bolo dovolené okúsiť najväčšiu slasť slovenských kultúrnych snov – povojnový Paríž. Historicky to bolo hlavné mesto európskeho filmu. Aj hlavné mesto umeleckých avantgárd. Marenčinovo kultúrne nastavenie bolo podobné tomu Tatarkovmu: intenzívne, blčalo fénixovsky.
Ani jeden si svoj prvý Paríž veľmi neužil – Marenčina povolala veľmi rýchlo nazad pofebruárová vlasť. V pamäti mi utkvelo hlboké umelecké neporozumenie s povojnovým režimom, v ktorom gradoval stalinizmus. Albert M. nechápal, prečo musia slovenskí filmári nakrúcať povinné tituly na základe výberu strany, nie vlastných rozhodnutí. A prečo si počas päťdesiatych rokov nevedel nájsť intelektuálne a umelecky rovnako nastavených režisérskych partnerov (na výber boli Bahna a Bielik). A prečo v r. 1953, v čase pohonu na formalizmus, nebol vyslyšaný dosť absurdný nápad – založiť experimentálne štúdio, ktoré sa hlásilo k slobode avantgardných postupov v duchu Sergeja Ejzenštejna? V tejto chvíli je to už našťastie jedno. Albert M. sa už môže kamarátiť, s kým chce: Je slobodný, v ríši svojich intelektuálnych kamarátov.