Dominika Morávková: Odvahu mám v krvi

Mnohí si vašu tvár spájajú s pesničkou Je nám teplo, ktorá rozšantila publikum. Potom ste hrali vo vážnych filmoch Pirko, Špina a zasa vám uverili. Čo je pre vás dôležitejšie – herectvo alebo hudba?

Vyštudovala som herectvo a vždy som mala iba jeden cieľ – hrať v divadle. Netušila som, kam ma to zaveje. Momentálne, musím priznať, viac času venujem kapele, striedam to s herectvom. Je to tak päťdesiat na päťdesiat. Kapela je však nová, mladá, znamená veľa vízií, túžob a možností, čo ešte robiť v budúcnosti. Zdá sa mi, že hudba v mojom pracovnom živote teraz dominuje.

Na začiatku ste zrejme nemysleli, že kapela S Hudbou vesmírnou bude pre vás taká významná. So spoluhráčmi Danielom Kisom a Marekom Kolenom ste sa stretli ako študenti na VŠMU. Chceli ste s nimi účinkovať alebo si vás vybrali?

Daniel Kis ma po prvý raz videl v roku 2015 na dni otvorených dverí VŠMU. Predvádzala som javiskový pohyb. Vraj keď ma Sorizzo (tak ho voláme) uvidel, povedal si, že presne takú osobu by chcel do kapely. Povedal, že sa mu páči vášeň, ktorú dávam do pohybu. Niekoho takého dravého a akčného práve hľadal. Medzičasom zanikla ich prvá kapela, zostal on a Marek Koleno. Hľadali tretieho a našli si mňa. Bola som v treťom ročníku, hrala som vo dvoch divadlách, chodila som zo skúšky na skúšku, ale keďže som ešte nemala rodinu, a nič iné ako školu som nemala, povedala som: Jasné!

Čím vás ich ponuka zaujala?

Lákalo ma robiť niečo bláznivé. Kombinovať hudbu, tanec, pohyb a herectvo, spájať to dokopy. To ma veľmi lákalo. Nikto vtedy ešte nehovoril o koncertoch alebo o moderovaní. O niečom takom sme ani nesnívali. Mali to byť len hudobné videá na youtube. Tým sme aj začali. A ono to stále pokračuje…

Vystačíte si s vlastnou invenciou?

Hoci sme robili pár projektov, ktoré sme nevymysleli my, a boli sme iba ich súčasťou – napríklad Zem spieva, alebo kampaň pre vlaky, sme autorský tím. Práve tento rok sa chceme viac venovať vlastným nápadom. To nás posúva v tom, čo chceme.

Máte v talóne zasa nejakú úspešnú pieseň?

Či už úspešnú, alebo nie, chceli by sme nápady, ktoré máme na pesničky, videá či vlogy, realizovať. Teraz dávame dokopy hudbu, text a už onedlho budeme nakrúcať nový klip k pesničke a pripravovať ďalšie nakrúcanie na apríl a máj.

Môžete prezradiť námety?

Jedna pesnička bude o tom, akí sme. Uplynú tri roky od založenia kapely. Naša prvá pesnička sa volala Šírime mladosť. Rozprávali sme o tom, že sme prirodzene blázniví. Na nič sme sa nehrali. Chceli sme vyjadriť pocit, ktorý sme zo seba mali. A to chceme zopakovať. O nič veľké nejde, robíme len to malé, čo vieme, ale to je práve krásne. A to chceme dať aj do tejto pesničky. Vytvárame taký „svoj svet“. Máme svojich skalných fanúšikov, ktorí nás majú radi a ktorým dávame našu energiu. Chceme ich potešiť a my sami sa chceme na tom poriadne vyblázniť. Tá pesnička by sa mala volať Stále sme to my.

Nápady čerpáte z vášho reálneho života. Sú to pesničky faktu?

Čerpáme z toho, čo je aktuálne a čo nás obklopuje. Život nám ponúka rôzne témy. Varenie, upratovanie. Je to jedno. A možno sa to týka aj niekoho iného a je mu to blízke.

Kde sa schádzate? Vraj máte čarovné miesto, kde sa vám darí dobre vymýšľať a tvoriť. Kde to je?

To miesto je na jednom kopci nad Hainburgom v Rakúsku. Hore je krásny výhľad. Raz sme sa tam pozerali na obrovskú dvojitú dúhu a vymysleli sme tam text piesne Je nám teplo. Nakrúcali sme tam viacero vecí, napríklad aj Veľký štýl. Je to miesto, ktoré má naozaj svoje čaro. Keď tam prídeme, dobijeme si baterky, a niečo aj vymyslíme.

Kto všetko je vo vašom zoskupení? Na videách sa objavuje aj váš manžel, v klipe Je nám teplo účinkoval herec Jiří Mádl, nedávno s vami vystupovala bývalá miss Martina Grešová…

My sme traja a na nás sú už ľudia zvyknutí. Veľmi radi si však pozveme niekoho do klipu na oživenie. Aby bola v klipe ďalšia tvár a nové nápady. Máme radi v našich klipoch hostí, lebo chceme mať viac a viac priateľov a takto nám pribúdajú. A niekedy tých ľudí aj my posúvame ďalej. Napríklad práve Martinu Grešovú sme uviedli ako návrhárku. Venuje sa módnemu návrhárstvu a v klipe mala svoje šaty. Radi ukazujeme prácu ľudí. To sa nám páči.

Máte už niekoho v pláne do nového klipu?

Ešte sme nerozmýšľali, uvidíme, kto s nami pôjde mimo Slovenska, pretože klip sa bude nakrúcať v Grécku.

Má byť generačná výpoveď cez vaše skúsenosti a pocity. Akí teda ste? Na začiatku ste sa chceli vyblázniť, nebrať všetko vážne. Dá sa tak žiť? A zaberá to stále na divákov a poslucháčov?

Keď sme začínali, mali sme zopár fanúšikov – rodinu, priateľov… Dnes ich je už oveľa viac. Pre niekoho sme možno detskí, málo drsní. Ale my aj drsnejší sme, no pesničky tvoríme takto. A ja som veľmi rada, že ich môžu počúvať aj deti, aj dospelí, všetky vekové kategórie… Nie sú tam nadávky, ale nie sú ani úplne infantilné. Sú pre všetkých, len je dôležitá nátura človeka – či sa napojí na našu vlnu, alebo nie. A to je úplne slobodné. My chceme dávať ľudom našimi pesničkami radosť, mladosť, slobodu. Chceme fantáziu pustiť na špacír, aby bol svet farebnejší.

Máte na to dosť energie? Veď sa utápame v hororoch, žijeme rozvadení a vzrušujú nás rôzne nechutné kauzy. Kde sú tie čisté pramienky inšpirácie a optimizmu, ktorý chcete šíriť?

Sorizzo je napríklad veľký cestovateľ, chodí po svete a prináša nám „živú vodu“ zvonka. On nám otvára nové krajiny a má aj nový pohľad na rôzne krajiny. Robí nádherné videá a ukazuje nám, kde všade sa dá existovať, ako je na svete krásne! Inšpirujeme sa rôznymi krajinami a ľuďmi v nich.

Vy ste vydatá, Marek Koleno ženatý a slobodný Sorizzo cestuje po svete a prináša podnety ako nejaký Marco Polo. Tak vás „okysličuje“ a zásobuje iskrivými vnemami. Čo považujete za dôležité, keď počúvate jeho správy o svete a ľuďoch?

Myslím, že dôležitá je odvaha. Je veľmi odvážne priniesť sem niečo nové. Inšpirovať ostatných svojím vlastným spôsobom. To robí Sorizzo dokonale. Ponúka, ale nevnucuje.

Nepomýšľali ste angažovať sa v politike? Vniesť tam niečo z vášho optimizmu?

Niekedy mám obdobie, keď politiku sledujem, inokedy na ňu nemám chuť. Dávkujem si to a striedam. Rada viem, čo sa v politike deje, ale neangažujem sa cez hudbu alebo našu kapelu. Je fajn, keď sa fanúšikovia nerozdeľujú na politické tábory. Najhoršie peklo je, keď robíme to, čo nás baví, zrazu sa do toho zamotá politika a všetko nabúra! My by sme veľmi radi zostali apolitickí a neriešili tieto veci. Ako ľudia, samostatne, to áno, ale – to už je každého osobná vec.

Keď si vás Sorizzo vyhliadol do kapely, tancovali ste vraj na VŠMU práve stoličkový tanec. Ste v kapele expertka na tanec, robíte aj choreografie klipov?

Mám tanec v krvi, veľmi ma baví. Keď porovnám u seba tanec a spev, tak spev je niečo, kde nie som úplne doma, na tom pracujem, ale tanec je pre mňa prirodzený. Ako keď je niekto z Kuby a má v sebe tie prirodzené pohyby, ktoré sú im blízke. Cítim sa výborne, keď sa bez choreografie môžem voľne hýbať a unášať sa hudbou. Pre mňa je to najväčší pôžitok. Tanec v klipoch a pri pesničkách vzniká – ani neviem ako. Prídeme na nakrúcanie, pustíme si hudbu a tá sama nás inšpiruje k pohybu. Sorizzo už má pred očami obraz a ukáže: spravte toto a toto. My s Marekom nevieme, prečo to robíme, ale dôverujeme mu, a tak to urobíme. Vo výsledku vidíme, že ten chalan vedel, čo chce a ako to bude vyzerať. A často to vyzerá dobre!

Humor kapely S Hudbou vesmírnou je celkom iný ako humor seriálu Autoškola, kde účinkujete. Ste skôr zvyknutá na pozitívne ohlasy a Autoškola vyvolala aj negatívnu kritiku. Ako ste to prijali?

Áno, zaregistrovala som aj kritiku na tento seriál. Každá kritika pre mňa znamená nejaký posun, obrat. Po kritike sa musí niečo stať. Ak má mať seriál pokračovanie, tak po kritike to iste nejako napraví. To, čo sa ľuďom nepáčilo, skúsi zmeniť. To predpokladám, ale ja si iba poviem, že ok. Beriem každého názor. A potom, ako som už spomenula, stretla som sa aj s pozitívnou kritikou na Autoškolu. A bolo jej tiež veľa. Je to tak päťdesiat na päťdesiat. No negatívna kritika je nápadná, a potom to vyzerá, že jej je viac ako tej pozitívnej. Podľa mňa to tak nie je. Podľa mňa seriál mnohých ľudí zabáva. Ten humor, ten štýl sa niekomu páči. Sú, jednoducho, dve skupiny ľudí – jedni áno, iní nie. Takže, kvitujem pestrosť názorov.

Hovorili ste, že sa v pesničkách chcete vyblázniť – aj účasť v seriáli ste tak mysleli?

Áno. Odkedy som si prečítala scenár Autoškoly, premýšľala som, ako ho nakrútia. A – túžila som byť jeho súčasťou. Povedala som si, že chcem zažiť tie scény a vidieť kaskadérov v akcii. Tešila som sa, ako sa budeme zamieňať. Bola som zvedavá, ako to bude strihané a hotové sa mi to páčilo. Tvorcovia prejavili schopnosť vidieť dopredu výsledok. Herec nemá ani šajnu, ako to bude vyzerať v konečnom dôsledku. Pri nakrúcaní sme sa veľmi zabávali. Bolo to, ako keď prídete do nejakej adrenalínovej práce a nielen, že tam pracujete, ale prechádzajú vami pocity. Napríklad, keď som s Ďurom Kemkom jazdila po lese a mala som ísť čo najrýchlejšie, tak sme mali aj strach. Boli tam rôzne kaskadérske kúsky, ktorých sme boli súčasťou. A vtedy sme mali tiež strach… Mali sme zvláštne pocity. Bolo to ako dúha farebné. Nemohlo sa to predsa všetko vytratiť…

Ste dobrá šoférka? Dokážete spolupracovať s kaskadérmi?

Veď môj tatino je bývalý kaskadér! Sám ma učil jazdiť a dlho po tom, čo som už mala vodičský, mi dával rôzne rady. Hlavne som taká šoférka, ktorá vie ísť aj disciplinovane, aj ráznejšie. Hlavne sa nebojím šoférovať, a to je hádam to najdôležitejšie. Rada šoférujem a myslím si, že to celkom zvládam.

Po kom ste zdedili umelecký talent?

Dedko z otcovej strany bol učiteľ na základnej umeleckej škole, hral na saxofón, na klarinet a na husle. Môj otec hrával potom na trúbku a neskôr začal pracovať v autodoprave, ale predtým sa venoval hudbe. Teraz sa vrátil k autám, lebo bol kaskadérom. V autorodeu jazdil na dvoch kolesách, preskakoval cez oheň. Máme doma VHS s jeho výkonmi. Vedel robiť hodiny aj jazdiť na dvoch kolesách – to robil aj s nami – potom sa naučil ostatné. Mám po ňom v krvi odvahu aj smelosť ku kaskadérstvu.

K čomu vás rodičia viedli?

Oni sú veľmi zlatí! Celý život ma podporovali v tom, čo som chcela robiť. Chodila som na mnoho krúžkov, vždy ma dali na nový, ktorý som si vybrala. Nikdy mi v ničom nebránili. Len mi nedovolili študovať strednú školu v Bratislave, lebo ma chceli mať pri sebe. Chcela som ísť na konzervatórium, ale zostala som v Nitre. Až na vysokú školu som išla do Bratislavy a teraz mamina prišla za mnou, aby mi pomohla s dcérkou. Nebývam priamo v Bratislave, nie som súčasťou mesta, ale keď spím u mamy, pocítim tú každodennú trmu-vrmu, keď vyjdem na ulicu. A pre zmenu – aj to sa mi páči.

Máte dobré rodinné zázemie, na videách sa vyskytuje aj váš manžel. Patrí do kapely?

To nie, ale je mojou súčasťou. Klipy neraz nakrúcame aj z nášho reálneho života, tak sa tam niekedy objaví, lebo pesničky sú o nás. Napríklad, keď som bola tehotná, nakrúcali sme na Kanárskych ostrovoch klip, kde účinkuje. Každý z našich partnerov sa občas v klipe objaví, lebo je to o nás. Nedá sa tomu vyhnúť.

Ešte sme nehovorili o tom, že hráte aj v divadle a vo filme. Vo filme ste nakrúcali so slovenskými režisérkami Luciou Gažiovou film Pirko a s Terezou Nvotovou film Špina. Podľa čoho si vás tieto ženy vybrali do svojich filmov? Sú to vaše kamarátky? A aké sú ako režisérky?

Musím povedať, že sú také dominantné, ako režiséri majú byť. Keď som pracovala s Luciou Gažiovou na Pirku, bola som aj na kastingu, vôbec sme sa nepoznali. Vybrala si ma. Rovnako Tereza robila veľmi prísny kasting, ktorý mal asi tri kolá a fakt sme absolvovali veľmi dlhé skúšania dialógov a skúšania rôznych situácií na kameru. Takže, to bolo poctivo vydreté kastingmi. Chápem, že hlavnú herečku musí mať režisér v oku v rôznych situáciách. Odskúšala si ma.

Uznávate slovenský film? Obstojí v porovnaní so svetovými snímkami?

Ja sa vždy teším, keď je nový slovenský film v kine a môžem si ho ísť pozrieť. Bola som na Trhline a predtým som bola unesená z Čiary. Máme veľmi šikovného režiséra Petra Bebjaka a nielen jeho. Je ich tu stále viac a viac a do povedomia sa dostáva aj alternatívna skupina režisérov, čo ma teší. Napríklad aj Tereza. Ona nie je klasický režisér, nerobí komerčné veci. Téma znásilnenia v Špine je kontroverzná a treba mať odvahu pozrieť si ten film. Takisto kontroverzný je film Mečiar. Tereza má už svoj rukopis a robí to dobre. Máme tu aj mladých režisérov, o ktorých si myslím, že ich čas príde.

V divadle Astorka Korzo '90 hráte v Láskach jednej plavovlásky. Rola je pre vás ako ušitá. Cítite sa v Astorke dobre?

V triede na škole sme boli veľmi dobrý kolektív a hovorila som si, že takých dobrých kolegov už v živote nemôžem stretnúť, že nie je možné, aby sme boli takí súdržní – aj so svojimi „muchami“, samozrejme, a ukázalo sa, že to možné je. Po skončení školy ma prijali do Astorky a zrazu som tam stretla super kolektív. Možno je to aj tým, že tam nemá každý svoju šatňu. Sme stále spolu, stále sa rozprávame, je to kolektív, aký som zažila na škole, a to je krásne.

Máte šťastie na ľudí…

To je veľká pravda. Posledné som tam skúšala práve Lásky jednej plavovlásky a teraz neskúšam nič nové, lebo momentálne sa divadlu až tak nevenujem. Verím však, že ten čas zasa príde.

Túžite po tom? Čo vás najviac láka?

Mám momentálne čas na seba, na premýšľanie. To je veľmi dôležité. Keď ide projekt za projektom, človek nemá kedy zamyslieť sa, nevie, čo vlastne chce. Teraz mám voľnejšie obdobie a môžem uvažovať. O budúcnosti, o minulosti, ale rada žijem hlavne prítomným okamihom. Som plná dlhodobých túžob, niektoré ešte iba nachádzam. Nie sú úplne určené. Mám dvere otvorené, pozerám sa na všetko, čo sa tu deje a hľadám si to svoje miesto.