„Univerzálnym jazykom dnes nie je esperanto, ale film,“ hovoril americký herec Danny Kaye v apríli roku 1968 predtým, ako vyhlásil držiteľa Oscara v kategórii cudzojazyčných filmov. Stali sa ním Ostře sledované vlaky (1966) režiséra Jiřího Menzela. A hoci Kaye film vyhlásil správne, hlas mimo obrazu hovoril, že na pódium si po cenu za svoj film Nakupovači peria kráča juhoslovanský filmár Aleksandar Petrović. Prichádzal však naozaj vyplašene pôsobiaci Jiří Menzel. Čerstvý tridsiatnik mal na konte niekoľko kratších filmov, oscarová snímka bola jeho celovečerným debutom. „Som veľmi šťastný, že sa Američanom páčia české filmy, ďakujem,“ povedal krátko a výstižne.
V druhej polovici 60. rokov totiž naozaj americkú filmovú a televíznu akadémiu očarili filmy z Československa. Rok pred Menzelom a rok po ňom sa podarilo získať oscarovú nomináciu filmom Miloša Formana Lásky jedné plavovlásky a Hoří, má panenko a dva roky pred Menzelom slávila československá kinematografia historický úspech, keď Oscar za najlepší cudzojazyčný film putoval prvýkrát za železnú oponu vďaka Obchodu na korze (1965) Jána Kadára a Elmara Klosa.
Nevedel, do čoho ide
Jiří Menzel bol najmladší z ročníka Otakara Vávru, v ktorom na FAMU študovali aj Věra Chytilová, Evald Schorm či Jan Schmidt. Upozornil na seba spoločne s kolegami v poviedkovom filme Perličky na dně (1966). Jeho snímka Smrt pana Baltazara film otvárala. Perličky, na ktorých sa podieľali aj Věra Chytilová či Jaromil Jireš, sú považované aj za programový manifest novej vlny a vznikli adaptáciou poviedok Bohumila Hrabala. Menzel s ním spolupracoval častejšie.
„Scenár poviedky do Perličiek som si napísal sám, za dva dni, cez Veľkú noc. Potom už sme písali vždy spolu. Lepšie povedané písal on a ja som mu k tomu len ,pripindával'. Na to, aby som nakrúcal Vlaky, som kývol skôr, než som si ich prečítal. Poznal som iba úryvok z časopisu, v ktorom Zdenička Svatá rozpráva pred vyšetrovacou komisiou, ako ju pán Hubička pečiatkoval,“ spomínal Menzel v rozhovore pre Lidové noviny. „Keď sa ma pán Václav Nývlt (dramaturg – pozn. red.) nad rukopisom novely, ktorá vtedy ešte nebola vydaná, spýtal, či to chcem robiť, tak som mu hneď povedal, že áno, pretože som Hrabala miloval. Neskôr som sa dozvedel, že traja režiséri predo mnou to odmietli. Mal som šťastie, že som bol ešte mladý a mohol som do všetkého skákať rovnými nohami,“ dodal režisér, ktorý nakrútil najviac hrabalovských adaptácií. Podľa Menzela však Hrabalovo dielo znesie akúkoľvek štylizáciu, pokiaľ sa robí úprimne.
Ostře sledované vlaky sú príbehom plachého a citlivého mladíka Miloša, ktorý na sklonku druhej svetovej vojny na malej železničnej stanici spoznáva úskalia lásky. Do hlavnej úlohy svojej tragikomédie obsadil Menzel speváka Václava Neckářa. Sám Menzel si vo filme zahral psychiatra, s ktorým sa Miloš stretne po neúspešnom pokuse o samovraždu. Hoci Menzel v tom čase ako režisér začínal, ako herec mal za sebou niekoľko úloh. Okrem Vlakov vytvoril Menzel spolu s Hrabalom aj filmy Skřivánci na niti (1969), Postřižiny (1980) a Slavnosti sněženek (1983). Snímku Obsluhoval jsem anglického krále (2006) nakrútil Menzel už po Hrabalovej smrti.
Rafinovaný útok
Druhým celovečerným filmom Jiřího Menzela bola poetická komédia Rozmarné léto (1967) podľa predlohy Vladislava Vančuru. Film v hlavných úlohách s Rudolfom Hrušínskym, Mílou Myslíkovou, Vlastimilom Brodským a Františkom Řehákom sa mal pôvodne premietať na festivale v Cannes spolu s filmami Miloša Formana a Jana Němca, festival však pre búrlivé parížske protesty a štrajk ukončili predčasne. „Nakoniec som na tom netratil. Film sme miesto toho poslali do Karlových Varov, kde získal v júli hlavnú cenu. Bola to paráda,“ povedal Menzel pred jedenástimi rokmi českému Právu. Nasledovala hudobná krimikomédia Zločin v šantánu (1968) podľa predlohy Josefa Škvoreckého a potom sa Menzel vrátil k Hrabalovi v Skřivánkoch na niti (1969). Keď na filmárov prišlo udanie, že nakrúcajú protištátny film, vec sa podarilo vysvetliť. Doba sa však rýchlo menila a nastupovala normalizácia.
Príbeh z kladnianskych oceliarní, kam režim v 50. rokoch posielal pracovať politicky nepohodlných aj takzvané „kopečkárky“, teda ženy, ktoré sa pokúsili utiecť za hranice, síce režisér stihol nakrútiť, k divákom sa však dostal až o 20 rokov neskôr. Spoločne so snímkami ako Ucho Karla Kachyňu či Zabitá neděle Drahomíry Vihanovej skončil v trezore. „Režisér Jiří Menzel podľa Hrabalových poviedok skúsene vytvára dojem, že komunisti, ktorí sú vo vedení oceliarní Kladno, aj ostatní funkcionári, ktorí do oceliarní dochádzajú, sú ľudia napospol neschopní, ktorí nekonajú podľa svojho presvedčenia, ale iba z karierizmu. Oproti tomu do oceliarní násilne nasadení brigádnici a trestankyne, ktoré tu pracujú, boli jediní naozaj citliví ľudia s humanitnými ideálmi. (…) Je to útok, ktorý veľmi rafinovane využíva to, čo bolo už použité k útoku proti strane neobjektívnym skresľovaním situácie v päťdesiatych rokoch.“ cituje vo svojej knihe Kinematografie zapomění Štěpán Hulík zo Správy o situácii v oblasti českého filmu. Skřivánci mali premiéru až po revolúcii a získali Zlatého medveďa na festivale v Berlíne.
Od dna až k Vesničke
Jiří Menzel sa po Skřivánkoch ocitol medzi nežiaducimi tvorcami. „Nemohli ma vyhodiť, ale žil som zo základu, takže som mal plat asi ako predavačka v Kotve (obchodný dom – pozn. red.). Neprekážalo mi to, naopak, svojím spôsobom vyhovovalo, bol som jednoducho leňoch. Ale keď som si vymyslel námet, vzápätí mi ho zatrhli. A pretože chodili aj ponuky práce zo zahraničia, Barrandov odpovedal, že pán Menzel bohužiaľ nemá čas, študuje iný scenár,“ spomínal režisér v knihe Adriany Šteflovej Forman vs. Menzel. Napokon pristúpil na to, že sa vykúpi sebakritikou a nakrútením budovateľskej snímky. Tak sa po niekoľkých rokoch dostal opäť k réžii filmom Kdo hledá zlaté dno (1974) z prostredia stavby vodného diela. Do prijateľnejšej polohy mu scenár pomáhal formovať Zdeněk Svěrák. Neskôr spolu vytvorili výnimočné kultové filmy Na samotě u lesa (1976) s Josefom Kemrom, Svěrákom a Danielou Kolářovou v hlavných úlohách a Ladislavom Smoljakom ako spoluautorom scenára a Vesničko má středisková (1985).
Vesnička získala oscarovú nomináciu a okrem tandemu Menzel-Svěrák vďačila za svoj úspech aj hviezdnemu obsadeniu, v ktorom popri množstve menších svojráznych postáv vynikala dvojica protagonistov v podaní Mariána Labudu a Jánosa Bána ako vodiča Páveka a jeho mentálne hendikepovaného závozníka Otíka. Svěrákovi sa pritom obsadenie Labudu nepozdávalo. „Pri filme Vesničko má středisková ma v postave Pávka nevidel nikto iný, len Menzel. Všetci ostatní boli proti. Keď ma predstavili Svěrákovi, smutne pokýval hlavou a povedal, že čo sa dá robiť. Dodal však, že Jirka mu hovoril, že mám dobré srdce, tak sa uvidí,“ spomínal Labuda pred rokmi. Menzel ho neskôr obsadil aj do snímky Konec starých časů (1989).
Do jednej zo životných úloh obsadil Menzel aj Magdu Vášáryovú, keď jej v Hrabalových autobiografických Postřižinách (1980) zveril postavu krásnej pani Maryšky. Vo filme má hneď niekoľko ikonických scén, medzi ktoré patrí aj kúpeľ v pive. „Väčšinou sa stáva, že herečka robí pri podobných scénach drahoty, Magda ale bola úžasná, stopercentná profesionálka. Pri nakrúcaní sa mi ta scéna nepáčila a chcel som ju vystrihnúť, potom som ju ale uvidel a zistil som, že náš kameraman (Jaromír Šofr – pozn. red.) ju nasvietil tak geniálne, že Magdu ešte vyšperkoval. Je tam nesmierne pôvabná,“ povedal Menzel v rozhovore pre iDnes.cz.
Viacerých slovenských hercov obsadil Menzel aj do filmu Obsluhoval jsem anglického krále (2006). Účinkujú v ňom Marián Labuda, Zuzana Fialová, Milan Lasica či Martin Huba.
