Recenzia: Keď zostanú len nostalgia a nádej

Taká je dlho očakávaná česko-slovenská dráma Juliusa Ševčíka Sklenená izba. Filmová adaptácia románu Simona Mawera rozpráva príbeh dvoch rodín, no najmä dvoch povahovo odlišných a zároveň rovnako silných žien, dostávajúcich v pravidelných intervaloch tvrdé rany od života. Tie ich nútia namiesto toho, aby si život užívali, iba v strachu či nostalgii prežívať.

Jednoduchosť, čistota, priezračnosť, modernosť. To všetko stelesňuje brnianska vila Tugendhat – slávny architektonický skvost 20. storočia. Okrem toho sa však stala symbolom bolesti, sklamania, chladu, no tiež nádeje. Keď ju navrhne Rainer von Abt (Karel Roden) podľa predstáv bohatej rodiny Liesel (Hanna Alströmová) a Viktora (Claes Bang) Landauerovcov, všetko je zrazu ako z rozprávky. Šťastná rodina si vychutnáva život dúšok po dúšku. Milujúci usmiati manželia sledujú, ako sa ich deti hrajú na veľkom dvore, popritom ich navštevujú priatelia Hana (Carice van Houtenová) s manželom Oskarom (Martin Hofmann).

Všetko však veľmi rýchlo zmení Kata (Alexandra Borbélyová), ktorá uteká s malou dcérou pred vojnou a s Viktorom sa zblíži viac, ako by sa patrilo. A keďže nacistické vlajky pochodujú čoraz bližšie aj ku krásnej vile a Viktor je židovského pôvodu, Landauerovci sa rozhodnú odísť za hranice, než bude neskoro. Liesel si však časom uvedomí, že k Hane, ktorá odísť nemohla, cíti niečo viac a nový život je plný smútku a myšlienok na nesplnené túžby. Nudný stereotyp oživujú len listy, pomocou ktorých spolu komunikujú.

Už v Ševčíkovej skoršej tvorbe (Normal, Masaryk) cítiť vycibrený filmársky štýl. Samé uhladené, podmanivé zábery, krásne kostýmy, skvelá dobová hudba. Vidno, že český režisér je veľkým fanúšikom klasického Hollywoodu a že ho ovplyvnilo aj štúdium v New Yorku či práca na reklamách. Jeho filmy sú v skutku vizuálne atraktívne, precízne. Rýchlo zaujmú oko diváka. Otázkou však je, či to na plnohodnotný film stačí a neslúži to len na akési omámenie diváka prázdnotou.

V Sklenenej izbe rozhodne cítiť vyššie ambície, film je plný hĺbky a skutočne silných ideí, ale rovnako je plný aj vyslovene nudnej vaty, vďaka ktorej divákove pocity kolíšu ako na sínusoide. Najnovší Ševčíkov film je pomerne rozpačitý. Ubližuje mu príliš dlhá minutáž a chýba dôslednejšia dramaturgia. Veľmi chaoticky sa tiež pracuje s evokáciou akéhosi surreálneho „bezčasia“ (ktoré je samo osebe mimoriadne zaujímavé), vďaka strihu pripomínajúcemu veľmi experimentálne diela francúzskej novej vlny. Obsadenie hereckých zahraničných elít však funguje a pôsobí ako príjemné oživenie. Vážnu atmosféru zase dokonale buduje nádherná Łazarkiewiczova hudba. V Sklenenej izbe možno nájsť hádam rovnako plusov, ako aj mínusov, a preto ide skôr o polovičný úspech.