Recenzia: Punk je hned! Drsný portrét rebela bez príčiny

Práve druhým prípadom je aj hlavný hrdina nového slovenského filmu Punk je hned!, punkáč Kvičko (Pavol Kovačovský). Jeho sebadeštruktívnu cestu do záhuby a prežívanie z ruky do úst na periférii preniesol na plátno debutujúci režisér Juraj Šlauka, známy aj ako spoluscenárista dokumentárnych filmov Pohoda a Comeback Mira Rema.

Lacná vodka a pervitín v krvi, dlhy na každom kroku, polícia v pätách kvôli ustavičným krádežiam, doma plačúce dieťa a manželka, čo sa chce obesiť, lebo to celé už nezvláda. Tak vyzerá Kvičkov život. Je drsný, surový, živelný. No každému musí byť jasné, že takýmto štýlom to pokračovať dlho nemôže. Aspoň nie bez toho, aby to niekomu ublížilo. Už od prvej minúty jasne vidieť, že hlavný protagonista podobne ako jeho „kamaráti“ nič hrať nemusí, je sám sebou a nemôže byť autentickejší. Divák mu verí všetko, lebo to nehrá, ale skutočne žije. Šlauka ako jeho dlhoročný priateľ pozoroval jeho príbeh dosť dlhý čas, aby to mohol neskôr preniesť do formy scenára a následne do filmovej podoby.

Výsledkom je skutočne punkový polodokument s hraným dramatickým motívom lúpeže a vraždy. Ten však funguje len na pol plynu, zabíja ho prílišná naivita a banálnosť. Šlauka ponúka portrét človeka, v ktorého situácii by nechcel byť nikto. Nikto mu však nedrží počas sledovania palce, neľutuje ho, nevníma ho ako kladného hrdinu. Nemá totiž prečo. Je to nepoučiteľný prípad bojujúci proti všetkým pravidlám na svete, egoisticky preferujúci dávku „pika“ pred nasýtením vlastného dieťaťa či zaplatením podnájmu. Koniec koncov, Kvičko o divákovu ľútosť či pomocnú ruku okolia ani nestojí. Jeho životná filozofia je jasná, problém je, že ňou neškodí len sebe, ale aj ľuďom naokolo.

Punk je hned! vysokou mierou autenticity pripomína najviac šesť rokov starú sociálnu drámu Môj pes Killer. Zatiaľ čo spomenutý film Miry Fornayovej je komplexnou, bezvýchodiskovou a mimoriadne depresívnou štúdiou deštruktívneho prostredia a pokrivenej mentality, Šlaukov debut je len akýmsi nemastným-neslaným fragmentom, nevraviacim nič nové a prekvapivé, snažiacim sa na jednej strane hrať na vážnu nôtu, na druhej strane byť „cool“. Síce sa mu istú dobu darí na týchto dvoch vlnách balansovať veľmi dobre, v závere tento koncept zlyháva. Chýba moment alebo momenty, ktoré by rezonovali ešte dlho po projekcii, a rafinovanejší scenár, ktorý by zase dodal filmu hlavu a pätu. Ako priamočiary a priznaný dokument by bol Punk je hned! pravdepodobne silnejší a lepší.