Špičkový rozprávač, skvelí herci. Režíruje Martin Hollý

, 25.03.2019 07:00

Každý týždeň vám pripomíname významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérom Martinom Hollým.

Martin Hollý na snímke z januára 2004.
Martin Hollý na snímke z januára 2004. Autor: TASR, Alica Jančoková, archív

„Pre mňa bolo rozprávanie príbehu vo filme veľmi ľahké. Už pri čítaní scenára vidím vlastne všetko – herca, záber, celú scénu… celý film. A tak sa mi zdalo, že text len rozpisujem do jednotlivých záberov. Potom už stačí prispôsobovať rytmus, aby bolo rozprávanie plynulé a zaujímavé. A každej postave som poskytol vždy všetky možnosti, aby bola dobrým človekom. Aj tej najnegatívnejšej. Myslím si totiž, že každé zlo je len zblúdilá myšlienka dobra,“ povedal režisér Martin Hollý pred rokmi pre mesačník Film.sk. Práve dobre vystavaný príbeh, v ktorom sa do konfliktu dostávajú plastické charaktery podčiarknuté kvalitným hereckým obsadením, je silnou stránkou Hollého filmov.

Čo si s Vichtom vymysleli, to sa aj stalo

„Hollý nikdy nebol jednoznačný v kresbe charakterov, ľudí nikdy nebral a priori ako čiernych alebo bielych,“ povedal o Hollom zostavovateľ jeho monografie, filmový historik Richard Blech, keď pred rokmi vyšiel film Noční jazdci (1981) na DVD. „Noční jazdci predstavujú konflikt dvoch ľudí, ktorí za normálnych okolností mohli byť dobrými kamarátmi, ale história ich postavila proti sebe,“ dodal Blech o snímke z prostredia slovensko-poľskej hranice. Proti sebe tu stoja pražský colník (Radoslav Brzobohatý) a pašerák koní (Michal Dočolomanský), ktorý chce pašovaním zvierat zarobiť peniaze, aby sa niekoľko desiatok ľudí, teda celá dedina mohla vysťahovať do USA za lepším životom.

Na scenári pôvodne pracovali Vít Olmer a Marta Kadlečíková, príbeh nakoniec adaptoval do slovenského prostredia Tibor Vichta. S týmto scenáristom a dramaturgom spájala Hollého nielen spolupráca na viacerých filmoch, ale aj dlhoročné priateľstvo. „S Tiborom sme sa spoznali ako začínajúci novomestskí frajeri, keď ja som mal 4,5 a on tri roky,“ spomínal pre Pravdu Hollý v roku 2001. Bývali na jednej ulici, neskôr spolu študovali na gymnáziu. „Pôvodne chcel študovať novinárstvo. Keďže som išiel do Prahy na FAMU študovať réžiu, nahovoril som ho, aby sa prihlásil na scenáristiku. Vraj mi bude písať scenáre a ja ich zrežírujem. Čo sme si v sedemnástich ako pubertiaci vymysleli, neskôr sa aj stalo,“ spomínal Hollý.

S Vichtom začínali v dokumentárnom filme snímkami ako Akcia 37 a Silnejšie ako hranice (1959). Kým Vichta sa podieľal na scenári slávneho filmu Petra Solana Boxer a smrť (1962), Hollý chystal svoj hraný debut Havrania cesta (1962) podľa scenára Moniky Gajdošovej a Ľudovíta Filana – autora rozhlasovej predlohy.

V príbehu partie montérov vysokého napätia dôjde k nešťastiu, za ktoré je zodpovedný Vinco Petráš (Július Pántik). O pozíciu majstra s ním súperí Matúš Slameň (Štefan Kvietik), ich rivalita však nie je iba profesionálna, pretože obaja bojujú aj o priazeň Jolanky (Věra Galatíková). „Aj keď scenár nenarúšal osvedčený postup atraktivizácie výrobnej témy láskou, predsa vniesol do hry nový prvok kritickosti a autenticity,“ píše v novom vydaní Dejín slovenskej kinematografie Jelena Paštéková. „Film Havrania cesta jasne signalizuje liberalizáciu tematickej zložky diela, v ktorej sa presúva akcent z budovateľskej agitácie na reálne sociálne vzťahy a vysúva do popredia kultivovanosť réžie usilujúcej sa o moderný filmový výraz. Svojím poetologickým antitradiciona­lizmom reprezentuje prekonávanie opisného symbolizmu predchádzajúceho obdobia,“ dodáva Paštéková s tým, že Havrania cesta patrí spolu so Slnkom v sieti a filmom Boxer a smrť k takzvanej veľkej trojke roku 1962. Teda k slovenským filmom, ktoré prekročili hranice umeleckého provincionalizmu.

„Rok 1962 je v slovenskej kinematografii historickým medzníkom. V tomto roku sa nakrútilo na Kolibe viac dobrých filmov ako za celú existenciu slovenskej kinematografie,“ cituje z textu Richarda Blecha z roku 1963 v časopise Film a doba diplomová práca Mareka Racika z pražskej Karlovej univerzity. Okrem spomínanej veľkej trojky sú to napríklad aj prvá časť Jánošíka Pavla Bielika či Polnočná omša Jiřího Krejčíka.

Monte Carlo, Hollywood a trezor

Jedným z najvýraznejších úspechov Martina Hollého bol televízny film Balada o siedmich obesených (1968). Vznikol v rámci útvaru Televíznej filmovej tvorby, ktorá v 60. rokoch prinášala mimoriadne kvalitné tituly a na začiatku normalizácie tento útvar zanikol. Hollého Balada – adaptácia rovnomennej novely Leonida Andrejeva – zachytáva skupinu anarchistov, ktorí spolu s dvoma vrahmi čakajú na smrť. Snímka získala ceny na televíznych festivaloch v Monte Carle či Hollywoode a skončila v trezore. „Film bol ovplyvnený Robbe-Grilletom, s ktorým som pracoval na Kolibe na jeho francúzsko-slovenských koprodukciách. Vzniklo akési spojenie medzi poetikou, ktorú využívala francúzska nová vlna (predovšetkým v retrospektívach jednotlivých postáv), a klasickým rozprávaním príbehu,“ citovala Hollého RTVS.

Medzi najúspešnejšie filmy Martina Hollého patrí Medená veža (1970). Dobrodružno-romantická dráma o priateľstve troch horolezcov sa odohráva v atraktívnom tatranskom prostredí a režisér do nej opäť obsadil plejádu skvelých slovenských hercov – Štefana Kvietika, Ivana Mistríka, Ivana Rajniaka, Emíliu Vášáryovú či Michala Dočolomanského. Aj oni stáli za mimoriadnym diváckym ohlasom – Medená veža patrila k najnavštevo­vanejším domácim snímkam 70. rokov, takisto ako druhá časť takzvanej tatranskej trilógie Orlie pierko (1971). Filmy podľa scenára Ivana Bukovčana prilákali do kín zhruba po pol milióne divákov. Poslednú časť trilógie nazvanú Stratená dolina (1976) už nakrútil Martin Ťapák.

„Medená veža je v kontexte slovenskej kinematografie v mnohom výnimočný film. Bol nakrútený po okupácii v roku 1968 a bol v istom zmysle únikom pred realitou. Nereaguje teda nijako proklamatívne na politickú situáciu. Aj vďaka tomu sa stáva nadčasovou metaforou o láske, žiarlivosti a smrti. Ide tu o vážne, archetypálne témy. Zobrazené sú na pozadí znakovej makroštruktúry života izolovaného vysoko v horách. Žánrovo je Medená veža romantickou drámou so všetkým, čo k tomu patrí: tajomstvo, predurčenosť osudu, baladický tón a pátos. A je tu i prekvapujúco veľa humoru,“ poznamenáva k filmu vo svojej knihe Metódy a možnosti analýzy filmového obrazu filmový teoretik Martin Ciel.

V 70. rokoch však Hollý nakrútil aj normalizačnú Horúčku (1975) podľa predlohy Jozefa Kota, ktorá účelovo interpretuje udalosti rokov 1968 – 1969. Prevzal tak na seba údel, ktorý mal pôvodne realizovať Štefan Uher. „Často sa ako vzorový normalizačný výkon spomína Hollého a Kotova Horúčka, no vo mne budí averziu skôr Hollého a Bukovčanova tatranská trilógia ako slovenský variant rakúsko-nemeckých heimatfilmov,“ polemizoval v rozhovore pre Kritiku & kontext filmový publicista Pavel Branko. Práve tatranská trilógia, ktorú považuje za gýč, podľa neho predstavuje kompromisnícky úhyb pred normalizačnými tlakmi. V inej časti rozhovoru však uznáva Hollého majstrovstvo a pripomína jeho „barrandovskú dráhu špičkového rozprávača, vrcholiacu roku 1980 filmom Signum laudis“.

Signum laudis ako vývozný artikel

V centre príbehu z prvej svetovej vojny stojí fanaticky poslušný a armáde oddaný kaprál Hoferik. „Už pri čítaní scenára som myslel na Vlada Müllera. Hoferik je drsný a surový chlap, zabijak s obrovskou silou, človek, ktorý si vo svojej naivite myslí, že koná čestne a statočne, keď v mene cisára ženie na smrť svojich ľudí,“ povedal režisér o snímke, ktorá patrí k najúspešnejším vývozným artiklom vtedajšej kinematografie – kúpili ju do vyše tridsiatich krajín. Týmto filmom sa zároveň začala Hollého spolupráca so scenáristom Jiřím Křižanom. „Napriek tomu, že snímka (…) skrýva v podtexte narážky na socialistickú súčasnosť, bol Křižan navrhnutý na Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Tú však neprijal (ako vyznamenanie pomenované po človeku, ktorý podpísal rozsudok smrti nad jeho otcom),“ pripomína Filmový přehled.

Křižan svoj životný príbeh zaznamenal v autobiografickej snímke Tichá bolest (1990). Nakrútil ju Hollý, takisto ako ďalší Křižanov film Mŕtvi učia živých (1983). Bol to posledný film, ktorý Hollý nakrútil na Kolibe. „Po menšom škandále v súvislosti s jeho uvedením na festivale v Karlových Varoch, keď ho stiahli zo súťaže, dostal som ponuku nakrúcať na Barrandove, v Moskve, v bývalom západnom Nemecku. Takže som sa túlal a na Slovensku som po roku 1984 nijaký film nenakrútil. Na Kolibu som sa už nevrátil, veď po roku 1989 ani nebolo kam,“ povedal Hollý pre Pravdu. Neskôr sa mu nepozdávala tendencia režisérov odchádzať od epiky. „Som epik, preferujem príbeh. Podľa mňa film bez príbehu nie je dobrý, divák ho neprijme,“ hovoril pre Pravdu. „Hollého filmy nestrácajú aktuálnosť, pretože príbeh z filmu nevymizne. Každý film, ktorý nerešpektuje alebo potláča príbeh, po čase ustupuje do úzadia,“ súhlasil s režisérom, ktorý má na konte aj rozprávku Soľ nad zlato (1982), Richard Blech.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Medená veža #100 rokov vzniku ČSR #Martin Hollý
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku