Viktor Coj bol aj náš disident

V našich kinách sa začal premietať rusko-francúzsky film Leto. Je o sovietskych rockeroch, ktorí pripravovali pôdu Gorbačovovi a jeho perestrojke.

30.03.2019 16:00
leto-film Foto:
Záber z filmu Leto.
debata (1)

Hudobníci Mike Naumenko (skupina Zoopark) a Viktor Coj (skupina Kino) menili sovietsky vkus a myslenie. Inšpirovali sa západnou hudbou a prenášali ju do sovietskej reality. Museli ju však takticky k poslucháčom pašovať, lebo komsomolský vkus bol iný. Správali sa ako disidenti, koncertovali v bytoch, stretávali sa v suterénoch a v prírode. Aj film Leto sa začína na pobreží mora, kde sa títo dvaja hudobníci po prvý raz vo väčšej partii stretnú. Sú osemdesiate roky minulého storočia, obdobie tesne pred spoločenskými premenami. Vo filmovom spracovaní je obsiahnutá dynamika udalostí, ktoré sa práve začali valiť. Režisér Kirill Serebrennikov (dnes je aj on v Rusku braný ako disident) citlivo stvárnil postavy muzikantov, ktorí sú v zahraničí známi, ale u nás veľmi nie, hoci to boli aj naši disidenti – usilovali sa o zmeny v celom východnom bloku. Obaja, Coj i Naumenko, zomreli mladí, vzápätí po perestrojke, o ktorú sa pričinili. Ich dielo je uzavreté, chýr o nich sa však začína šíriť až teraz.

Veľkou hviezdou bol najmä Viktor Coj (vo filme ho hrá Yoo Tae), o ktorom som si svojho času zapísala: Až k nám na Slovensko sa chýr o jeho sláve zatiaľ nedostal, no ak sa raz bude rekapitulovať obdobie prestavby, nebude tam chýbať tento spevák a herec, klasický disident. Klasický v tom zmysle, že pracoval v Leningrade ako kurič a v podzemí odznievali aj jeho prvé koncerty. Nedisidentsky sa však správal, keď vypukla sloboda. Bokom od hlučného davu mlčal a hovoril iba cez umenie. Neposkytoval žiadne rozhovory, nevyťahoval sa, aký je hrdina, bol skeptický v speve, zdržanlivý v hereckom prejave. Postavou bol útly, mal zaujímavú tvár (jeho otec bol z kórejskej menšiny žijúcej v Ruskej federácii). Hlas mal chrapľavý, drsný, plný vzdoru, ale iný ako Vysockij. Ten bol kamarátsky, tento odmietavý. Ničím sa nevnucoval. Na javisku väčšinou nehybne stál, celý v čiernom, rozkročený, neprístupný a – davy šaleli. Zaujímala sa oňho aj Amerika. Akým zlovestným a výhražným hlasom spieval záverečnú pieseň Čakáme premeny vo filme Assa, ktorý vznikol o ňom ešte pred perestrojkou! Spieval tam aj za Československo, ktoré v tom čase ešte spalo na vavrínoch socializmu a pred prestavbou strkalo hlavu do piesku… Ten hlas však nedal spať na vavrínoch ani glasnosti!

Keď sa Viktor Coj jedného dňa roku 1990 v skorých ranných hodinách zabil na dovolenke v Pobaltí, celý Sovietsky zväz zmeravel. Tvrdí chlapi písali nežné nekrológy a na Arbate sviečky mäkko osvetľovali múr nárekov. Viktor Coj išiel na rybačku novým autom. Čelný náraz do autobusu tak rozmetal jeho vozidlo, že jedno koleso sa vôbec nenašlo. Mal 28 rokov. Onedlho po ňom (1991) zomrel aj Mike Naumenko zo skupiny Zoopark (vo filme ho hrá Roman Bilyk). Obaja milovali tú istú ženu, ale nebol to škandalózny príbeh – ich životy povznášala hudba. Režisér Serebrennikov skrátka nakrútil zaujímavý film o poslaní hudby v dejinách a o poslaní lásky v hudbe.

Smrť podmanivého hudobníka Viktora Coja zasiahla celý Sovietsky zväz. Na Arbate vznikol spontánne múr nárekov, kde fanúšikovia písali vyznania a zapaľovali sviečky. Jedna z ctiteliek napísala, že by chcela tiež zomrieť. Coj mal magický vplyv na ľudí.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #leto #kino #Viktor Coj