Jej dokumentárny film Krátky beh (La Pointe Courte, 1955) patril k predchodcom „novej vlny“. Agnès Vardová ho nakrútila, keď pôsobila ako fotografka v divadle TNP Jeana Vilara. Ako v knihe Dejiny filmy uvádzajú Ulrich Gregor a Enno Patalas, snímku nakrútila kolektívne a za peniaze celého štábu.
Na konte má tiež snímky Cléo od piatej do siedmej (1961), Šťastie (1965), Les créatures (1966), Lions Love (1969), Documenteur (1981) alebo Bez strechy a bez zákona (1985). Nakrútila tiež niekoľko dokumentov, ako napríklad Loin du Vietnam (1967), Black Panthers (1968), Daguerréotypes (1976), Les dites cariatides (1984), Všetci moji zberači a ja (2000) alebo Les plages d'Agnes (2008).
Filmárke, ktorá písala aj scenáre, sa podarilo získať množstvo ocenení, ako napríklad troch francúzskych Cézarov. Počas svojej kariéry získala aj Zlatú palmu za celoživotné dielo, ktorú jej v roku 2015 udelila porota filmového festivalu v Cannes, či cenu Oscar za celoživotné dielo od americkej filmovej akadémie (2017).
Vardová patrí k predchodcom a predstaviteľom francúzskej novej vlny. Médiá ju zvykli prezývať aj „stará mama francúzskej novej vlny“. Sama si z toho uťahovala, pretože ju tak vraj volali, odkedy mala tridsať. Kvôli svojmu spôsobu filmovania so ženskými predstaviteľkami ju označovali aj za feministku.
Pracovala s experimentálnym i hraným filmom, ale aj s dokumentom, a často stierala rozdiel medzi hranou a dokumentárnou tvorbou. Vo väčšine filmov sa venovala aj sociálnej tematike.
