Nestačí krása, musí to byť pravda

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérkou Věrou Chytilovou.

01.04.2019 09:00
debata

„Večer som bola na filme Věry Chytilovej O něčem jiném. Nechcem sa nejako rozplývať, ale tento film je naozaj senzácia. (…) Je to život Evy Bosákovej, prelínajúci sa so životom normálnej ženy. Nechcem písať obsah, ale ono to aj tak nemá zvláštny dej. Je to každodenný život, ale naozaj tak, ako je a nie ako si ho niekto predstavuje,“ zapísala si v roku 1964 vtedy deviatačka, dnes režisérka Helena Třeštíková do svojho denníka. Úryvok z neho je súčasťou zborníka Věra Chytilová mezi námi. Svojhlavá filmárka, ktorá patrila k popredným predstaviteľom československej novej vlny, inšpirovala mnohých.

Ivana Karbanová (vzadu) a Jitka Cerhová vo... Foto: Profimedia
Ivana Karbanová a Jitka Cerhová Ivana Karbanová (vzadu) a Jitka Cerhová vo filme Věry Chytilovej Sedmikrásky (1966).

„Zo všetkého najdôležitejšie je, aby to, čo sa na plátne objaví, bola pravda. Vôbec si nemyslím, že stačí, keď je niečo krásne. Krása je prostriedok, nie cieľ,“ hovorila Chytilová v rozhovore s A. J. Liehmom v českých Literárnych novinách v roku 1962 s tým, že pravdivé filmy novej vlny u nás i vo svete sú reakciou na epochu umenia, keď sa ustavične niečo predstieralo. „V našej kinematografii začína na seba upozorňovať ktosi vymykajúci sa bežným, s tupou či aspoň otupenou rezignáciou prijímaným normám,“ hodnotil režisérku vtedy Liehm a vyzdvihoval ju ako niekoho, kto opiera svoju filmársku prácu „o tvrdohlavú vieru v užitočnosť a nevyhnutnosť vlastného myslenia“.

Dlho sa jej zdalo, že už je neskoro

Chytilová pôvodne študovala architektúru v Brne. K filmu privoňala v 50. rokoch, keď sa presťahovala do Prahy, kde okrem iného pracovala aj ako manekýnka. V tom čase bola vydatá za fotografa Karla Ludwiga. Ako jedna z dvorných dám kráľa v podaní Jana Wericha sa objavila vo filme Císařův pekař – Pekařův císař (1951) režiséra Martina Friča. Potom niekoľko rokov pôsobila na Barrandove ako klapka, skriptka či pomocná režisérka. „Než som išla na pražskú FAMU študovať réžiu, roky som sa na to odhodlávala. Dlho sa mi zdalo, že už je neskoro na rozhodnutie ísť študovať réžiu, ale potom som si uvedomila, že si to môžem myslieť ešte päťdesiat rokov, týrať sa, že to musím skúsiť,“ povedala Chytilová v rozhovore v knihe Jiřího Cieslara Kočky na Atlantě.

Na školu, do ročníka Otakara Vávru, tak prišla, až keď mala takmer 30 rokov. Odišla zo zamestnania, zbavila sa vecí, ktoré si nemohla vziať do internátu a odhodlala sa na životnú zmenu. Jej absolventským filmom bol Strop (1961). Hraný dokument zo života manekýnky reflektoval podľa nej aj nepokoj v človeku, ktorý sa na takúto zmenu neodhodlá a zostane na polovičnej ceste. „Strop našich možností je vyššie, než si myslíme,“ povedala po rokoch režisérka Cieslarovi. „Bola to moja – rovnako ako je to inde vo svete – reakcia proti patetizovaniu, proti nedostatku ironického videnia, proti aranžovanosti, strojenosti, proti lži,“ hovorila v čase vzniku filmu pre Literárne noviny.

Strop sa neskôr v kinách premietal spolu s jej ďalšou snímkou Pytel blech (1962), hraným dokumentom z prostredia dievčenského internátu. Jej celovečerný debut O něčem jiném (1963) stavia vedľa seba príbeh vrcholovej športovkyne a ženy v domácnosti. Spoločné majú to, že obe sa chcú vymaniť zo svojich životných stereotypov. Hoci ide o hraný film, opäť budí zdanie dokumentu, nielen vďaka štylizácii, ale aj vďaka obsadeniu populárnej športovej gymnastky a olympijskej víťazky Evy Bosákovej a jej blízkych.

Ako dlho budete pracujúcim otravovať život?

Nasledovali Sedmikrásky (1966). „Pýtame sa režisérov Němca a Chytilovej: Aké pracovné, politické a zábavné poučenie prinesú tieto nepodarky nášmu pracujúcemu ľudu v továrňach, na poliach, na stavbách a na ostatných pracoviskách? (…) Ako dlho ešte budete všetkým poctivo pracujúcim otravovať život, ako dlho budete ešte šliapať po socialistických vymoženostiach, ako dlho sa budete hrať s nervami robotníkov a roľníkov?“ sťažoval sa v roku 1967 v parlamente komunistický poslanec Jaroslav Pružinec na filmy O slavnosti a hostech (1965) a Sedmikrásky. Spolu s 21 kolegami žiadal, aby boli tvorcovia potrestaní a filmy stiahnuté. „S takou jedinečnosťou zvládnutú hravosť nájdeme málokde. Je tu toľko experimentov s farbou, zobrazením, dramatickou výstavbou, že prechod kvantity nápadov v umeleckú kvalitu prebieha priamo pred našimi očami,“ chválil o 20 rokov neskôr „šumivé, omračujúce avantgardné postupy“ Sedmikrások Sovietskij ekran. Jaroslav Boček zase vo svojom texte vo Filme a dobe pripomenul, že vnútorné témy Sedmikrások a Stropu sú totožné. „Nedajme sa mýliť rozdielmi vo vonkajšej podobe – Strop ako psychologický príbeh a Sedmikrásky ako fantastická groteska sú rôznymi variáciami na tému prázdneho života.“

Kolážovým podobenstvom plným deštrukcie sprevádzajú dve mladé dievčatá Marie I a Marie II. Invenčná „explozívna anarchistická jazda“ Věry Chytilovej patrí k najoceňovanejším dielam československej novej vlny. Aj vďaka spolupráci s manželom, kameramanom Jaroslavom Kučerom a výtvarníčkou Ester Krumbachovou, s ktorou sa v tom čase zoznámila. „Dal nás dohromady dramaturg Ladislav Fikar. Pôvodne to mal byť oveľa realistickejší film o živote dievčat v študentskom internáte. Bola som totiž presvedčená, že človek má nakrúcať iba to, čo dôverne pozná,“ povedala Chytilová v rozhovore v diplomovej práci publicistky Dariny Krivánkovej na katedre filmových štúdií pražskej Karlovej univerzity. „Fikar za mnou Ester poslal a spoločne sme Sedmikrásky posunuli celkom inam. Vďaka jej analytickým schopnostiam a tiež vzhľadom na vtedajšiu spoločenskú situáciu sme sa rozhodli, že sa položíme na tému deštrukcie.“ Spoločne s Krumbachovou plánovali neskôr snímku Sedmikrásky po padesáti letech. K tomu nedošlo, spolupracovali však aj na filmoch Ovoce stromů rajských jíme (1969) a Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983).

Režisérka filmu Potížistky Věra Chytilová na... Foto: SITA, Marián Angelovič
Potížistky - Věra Chytilová Režisérka filmu Potížistky Věra Chytilová na premiérovej projekcii filmu v Košiciach v roku 2008.

Chcel naštvať Tomana, tak ich nechal nakrúcať

Počas normalizácie nesmela Chytilová niekoľko rokov nakrúcať, istý čas tajne, pod menom svojho manžela, točila reklamy. K celovečernému filmu sa opäť dostala až v roku 1976 Hrou o jablko (1976) vďaka tomu, že ju „prichýlil“ šéf Krátkeho filmu Kamil Pixa, ktorý predtým stál pri vzniku Štátnej bezpečnosti. „Veľké schopnosti u neho vyvažoval absolútny nedostatok charakteru. Áno, nechal nakrúcať Chytilovú a Vláčila, nie však preto, že by im chcel pomôcť, ale preto, že chcel naštvať Tomana, ktorého neznášal,“ povedal v rozhovore pre český Reflex scenárista a autor knihy Kinematografie zapomění o normalizácii vo filme Štěpán Hulík. Ústredný dramaturg Filmového štúdia Barrandov Ludvík Toman patril medzi filmármi k najobávanejším funkcionárom. O tri roky neskôr Chytilová, už na Barrandove, nakrútila mozaiku osudov z rodiaceho sa sídliska Panelstory aneb jak se rodí sídliště(1979). „Než mal tento film premiéru (1981 – v Československu, v roku 1979 zvíťazil na festivale v San Reme – pozn. red.), dokončila ďalší film, Kalamitu, premietaný po vynútenom zostrihu rok po jeho dokončení (1982). Oba filmy akoby suplovali činnosť sociológov, len váhavo sa vyslovujúcich k problémom, ktoré Chytilová exponovala,“ napísala v zborníku Věra Chytilová mezi námi Galina Kopaněva.

Hlavnú úlohu v Kalamite hrá Bolek Polívka, s ktorým Chytilová neskôr nakrútila aj populárne snímky Šašek a královna (1987) a Dědictví aneb Kurvahošigutntag (1994). V 80. rokoch nakrútila režisérka aj nedocenené sci-fi-hororové podobenstvo Vlčí bouda (1986), hercov pražského divadla Sklep obsadila do snímky s tabuizovanou a vo svete filmu novou témou HIV Kopytem sem, kopytem tam (1988) či štylizovaný dokument na objednávku talianskej televízie Praha – neklidné srdce Evropy (1984).

„Hnalo ma to k filmu, pretože film uspokojoval moje rôzne záujmy. Mala som veľa literárnych záujmov, mala som záujem o prácu s hercom a mala som výtvarné nadanie, na gympli ma odporúčali na UMPRUM. Mám organizačný talent aj dosť energie. A navyše som ľahkomyseľná, je mi fuk, keď urobím chybu. Chcem si jednoducho veci skúsiť, pokus chyba, to je to pravé orechové,“ povedala režisérka v roku 2004 Lidovým novinám.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Věra Chytilová #Poklady strieborného plátna