Pred dvomi rokmi sa Vardová stala vôbec prvou režisérkou, ktorej udelili čestného Oscara. „Vždy som si užívala stretnutia s ľuďmi. A bavilo ma deliť sa o týchto ľudí s publikom. Hoci bolo malé – nikdy som to nerobila pre peniaze. Preto som prekvapená, že ma pozvali na Oscarov. Vo svojej reči hovorím, ako som nikdy nezarábala peniaze, ale dostávala som ceny a uznanie. Počas oscarovej noci som sa obzerala okolo seba. Jennifer Lawrence má cenu 4 milióny dolárov. Steven Spielberg 15 miliónov dolárov (aktuálne 3,7 miliardy dolárov – pozn. red.). Predstavovala som si ich cenu v peniazoch. Bolo to ako pole plné peňazí,“ spomínala režisérka v rozhovore pre filmový magazín Little White Lies. „Povedala som im, že na mne nič nezarobia. Nedokážem ľuďom priniesť peniaze. Užívam si, keď sa mi dostáva cien a obdivu, ale nerada robím veľký rozruch,“ dodala režisérka, ktorej manželom bol už takisto zosnulý filmár Jacques Demy ( Dáždničky zo Cherbourgu).
Uznala, že keď dostanete Oscara, vaša cena ide hore a aj vaša tvorba ide lepšie na odbyt. Ona si však cenila iné veci. „Medzi váhou a ľahkosťou si vyberám ľahkosť. A mám pocit, že tancujem tanec filmu,“ povedala v ďakovnej reči. Bojovala za práva žien, keď vo svete filmu podľa nej nešlo až tak o to, že ste žena, ale o to, s čím prichádzate. „Bojujem za práva žien ako napríklad, aby boli platené rovnako alebo dostávali rovnaké šance. Za to sa bijem ako tigrica – ale nie ako žena filmárka. Filmárčina je boj sám osebe,“ hovorila v rozhovore na portáli qz.com s tým, že ani slávne meno nestačí na to, aby ste zohnali na film peniaze. „Nie je to preto, že som žena. Je to preto, že robím filmy, ktoré sa ťažko predávajú.“
Foto: SITA/AP, Chris Pizzello
„Nemám záujem vidieť film iba preto, že ho nakrútila žena – pokiaľ nehľadala nové obrazy. Otázka neznie: Muž alebo žena? Skôr sa musíte pýtať, či bojujete za inovatívne filmy, skutočný filmový jazyk, ktorého cieľom je používať obrazy a zvuk alternatívnymi spôsobmi,“ citoval ju portál Filmdirectors.eu.
Predbehla novú vlnu
Svoj prvý film Krátky breh (1955), ktorý patril k predchodcom novej vlny, nakrútila za peniaze, ktoré zdedila po otcovi a tiež za peniaze, ktoré si požičala od kolegov. Odohráva sa v juhofrancúzskej rybárskej dedine, ktorú dôverne poznala a spája obraz dediny a jej obyvateľov s príbehom dvojice, ktorá rieši svoje odcudzenie.
„Krátky breh (La Pointe Courte) predvída novú vlnu svojím dialektickým spriadaním dokumentu a fikcie, neorealistickej estetiky a vysokej kultúry. Na dokumentárnej strane je ohromujúca prítomnosť prostredia, jeho obyvateľov (ktorých Vardová uvádza ako spolutvorcov scenára), jeho každodenného života a rituálov. Na strane vysokého umenia sú herci, ktorí stvárňujú ústrednú dvojicu, Silvia Monfort a Philippe Noiret. Obaja boli vtedy členmi prestížneho Théâtre national populaire, kde Vardová pracovala ako fotografka a ich výkony nesú znaky tohto milieu: svoje repliky prednášajú tajomným, odťažitým spôsobom, ktorý zámerne kontrastuje s obyčajným prejavom dedinčanov s prízvukom,“ napísala na portáli Criterion profesorka filmových štúdií na londýnskej King’s College Ginette Vincendeauová.
Pripomína, že týmto miešaním kvázi neorealistického prístupu s vysokou parížskou kultúrou vytvorila Vardová novú filmovú estetiku, ktorá neskôr rezonovala nielen v jej diele, ale aj v zbytku francúzskej kinematografie. Silná vlna filmov ako Krásny Serge (1958), Bratranci (1959) Clauda Chabrola, Nikto ma nemá rád (1959) Francoisa Truffauta, Hiroshima, moja láska (1959) Alaina Resnaisa a Na konci s dychom (1960) Jeana-Luca Godarda však neskôr úplne zatienila Vardovej film, ktorý vznikol za zlomok vtedy bežného rozpočtu – 14-tisíc dolárov. „Napriek tomu ich všetky predvída a jeho modernita pri pohľade späť vyráža dych,“ dodala Vincendeauová.
Vardová v tom čase nemala veľa skúseností s filmovým médiom ani ako diváčka. Podľa vlastných slov predtým videla len zhruba dve desiatky filmov. „Viem, že som bola priekopníčkou. V roku 1955 som nakrútila radikálny film a to, čo nazývajú novou vlnou, sa začalo v rokoch 1959, 1960. Keď som nakrútila svoj prvý film, existovala som mimo filmového sveta, nepoznala som z neho nikoho a dokonca som filmy ani nepozerala,“ povedala magazínu The Hollywood Reporter. Tvrdila, že ju poháňala zvedavosť.
Virginia Woolfová moderného filmu
Hoci sa Krátky breh tešil priazni kritiky, u divákov prepadol. Niekoľko ďalších rokov tak Vardová nakrúcala iba krátke filmy. A potom prišiel jej najznámejší film. V Cléo od piatej do siedmej (1961) v hlavnej úlohe s Corinne Marchandovou sa objavia aj hviezdy francúzskej kinematografie ako Jean-Luc Godard, Anna Karina, Jean-Claude Brialy či Michel Legrand. Hlavná hrdinka sa v ňom v reálnom čase, kým čaká na výsledky vyšetrenia, túla Parížom. Film sa nakrúcal chronologicky a v čase, keď sa odohráva, tak hodiny, ktoré sa v ňom objavia, zachytávajú filmový aj reálny čas. Aj miesta, ktorými Cléo prechádza, sú reálne – ak by sa divák vybral po jej stopách, trvalo by mu to zhruba rovnaký čas – pripomína filmová publicistka Elisabeth O. Sjaastadová.
„Keď sa film začne, Cléo je iba niekým, na koho sa pozerajú druhí. Keď si dá dole parochňu, oblečie si čierne šaty a ide von, je ona tým, kto sa začne pozerať. Pozerať sa na druhých je prvým krokom feminizmu – nie byť sebecká, nie byť zahľadená do seba. Pozerať sa na iných ľudí,“ povedala režisérka portálu Cléojournal.com s tým, že hrdinka vďaka šoku a strachu zo smrti prehodnotí svoj pohľad na svet. „Dynamikou filmu je ukázať túto ženu v momente, keď odmietne byť klišéovitou, v momente, keď už nechce, aby ju sledovali, ale začne hľadieť sama. Z objektu pohľadov iných ľudí sa stáva subjektom, ktorý vidí,“ dodala Vardová v rozhovore na Filmdirectors.eu. Filmový kritik Jean-Louis Bory porovnával Vardovej film s románom Pani Dallowayová a režisérku nazval „Virginiou Woolfovou moderného filmu“.
Otvorené oči, otvorená myseľ
Nasledujúcim Vardovej hraným filmom bolo Šťastie (1965), v ktorom si hlava idylickej rodiny nájde milenku a príde za manželkou s návrhom, aby žili šťastne v trojici. „Film je snímaný v krásnych, impresionisticky odstupňovaných farbách a v idylických záberoch. Zatiaľ čo Vardová opisuje svoje postavy s očividnými sympatiami, dochádza v pohľadnicovej kráse obrazových kompozícií do takej krajnosti, že že sa na konci zdá, ako by sa film sám vyvracal,“ napísali Ulrich Gregor a Enno Patalas v Dejinách filmu o snímke ocenenej Zvláštnou cenou poroty z Berlína. Nasledovalo provokatívne fantastické podobenstvo Bytosti (1966) v hlavných úlohách s Catherine Deneuveovou a Michelom Piccolim. K ďalším hraným filmom Agnès Vardovej patria Bez strechy a bez zákona (1985) ocenený Zlatým levom v Benátkach, Majster kung-fu (1987) či komédia Sto a jedna noc (1995), do ktorej obsadila najväčšie francúzske hviezdy, ale aj Roberta De Nira či Harrisona Forda. Nakrútila ju ako poctu storočnici kinematografie.
Natočila aj množstvo dokumentov, medzi nimi napríklad Daguerreotypes (1978), Všetci možní zberači a ja (2000), Agnèsine pláže (2008), Faces Places (2017) nominovaný na Oscara či Varda by Agnès (2019). Ten mal premiéru len nedávno na festivale v Berlíne. Keď sa jej magazín Interview pýtal, aké je tajomstvo toho, že dokázala zostať kreatívna takmer sedem desaťročí, odpovedala: „Som zvedavá. Bodka. Všetko sa mi zdá zaujímavé. Skutočný život. Predstieraný život. Veci. Kvety. Mačky. Ale najmä ľudia. Ak máte otvorené oči a otvorenú myseľ, všetko môže byť zaujímavé. Tajomstvom je, že nemám žiadne tajomstvo.“ Vravela, že aj vďaka tomu mohla nakrútiť také rôznorodé filmy. Nesnažila sa cieľavedome budovať si kariéru a vždy sa čudovala, keď od nej producenti chceli, napríklad po úspechu Cléo, aby natočila niečo podobné. „Prečo by som to robila?“ pýtala sa.
V rozhovore pre Cléojournal, pomenovaný po jej najslávnejšom filme, zopakovala, že nenakrúcala kasové trháky. „Moje filmy nikdy nezarábali peniaze. Nikdy nezarobili peniaze mne alebo produkčnej spoločnosti. Ale ľudia ich milujú. Hovoríte o Cléo od piatej do siedmej – ten film som spravila v roku 1961! Idem do Južnej Kórey, do severnej Brazílie a všetci hovoria o Cléo, Šťastí, o filme Bez strechy a bez zákona, čo bol pre mňa veľmi dôležitý film. Zdá sa, že moje filmy zostávajú v spomienkach ľudí alebo v ich mysliach a niečo pre nich znamenajú. To je pre mňa to najlepšie: existovať v mysliach iných ľudí, vedieť, že mám publikum, ktoré moju prácu sleduje. Je to malé publikum. Nemá nič spoločné s veľkým úspechom. Ale v mojej kategórii, na okraji, kde sa nachádzam, sa cítim ako princezná.“
