Každému prikyvuje, ustupuje, hoci na nej vidno, ako trpí. Má okolo seba blízkych ľudí, ale nevie sa s nimi uvoľnene porozprávať. Má rada svoju babičku, mamu, otca, milenca, každý sa jej však pre niečo vzdialil. Tí ľudia majú svoje starosti, nemôžu sa jej celkom oddať, nemôžu jej poskytnúť pozornosť na úrovni, akú by potrebovala. Chýba jej obyčajná radosť zo života, a tak nedokáže byť milá či veselá, hoci to všetko v nej drieme. Anežku hrá mladá česká herečka Jenovéfa Boková, ktorá dokázala zmes nálad a pocitov vyjadriť tak prirodzene a presvedčivo, že za to získala nedávno Českého leva. Mala naozaj čo hrať, hoci väčšinou veľavravne mlčala a (banálne) aktívne boli postavy okolo nej. V intímnej scéne s milencom sa napríklad ukázalo, že Anežka má k tomu ženatému chlapovi až príliš tolerantný vzťah. Pardonuje jeho faloš, nič mu nevyčíta, naopak, ubezpečuje ho o svojej láske. Divák však cíti, že toho už má plné zuby. Anežka nekomentuje ani správanie sa otca, mamy, babičky. Stále je síce trocha nafučaná, ale snaží sa byť trpezlivá, ustupujúca. Stále niečo potláča, nikdy situáciu nevyhrotí. Prijme aj ponižujúce podmienky príležitostného sexu, hoci je jej to riadne proti srsti. Skrátka – obraz veľkorysej ženy, ktorá je tolerantná na svoj úkor. Režisérka a scenáristka filmu Beáta Parkanová výborne obsadila do tejto úlohy práve Jenovéfu Bokovú, ktorá má detskú tvár, ženskú postavu a výrečné oči. Je zmesou zraniteľnosti a suverenity, má ducha.
Film nerozpráva súvislý príbeh, je sledom okamihov, v ktorých divák sleduje rôzne typy ľudí, ich vlastnosti, ambície, bilancie, diagnózy a zvyky. Domy a byty sú pozamykané, všade sa zvoní už pri bráne na ulici, každý je sám v nejakom priestore (byte, aute), so svojimi stereotypmi, so svojimi snami a žiaľmi. Pôsobí tak aj psychologička (Lenka Vlasáková), ktorú Anežka navštívi. Terapeutka sedí s pacientkou v sterilnom bielom prostredí luxusnej vily a asi by sama potrebovala pomoc. Niekto by ju mal „rozmraziť“, lebo sa nevie pacientke poriadne prihovoriť. Len vyzýva, aby sa jej uzavretá dievčina spovedala. Nedokáže jej rozviazať jazyk a uvoľniť ju. Anežka je stále „zakliata“, ale našťastie, zostáva jej hudba (je huslistkou). Silu čerpá aj z prírody. Má rada úbočie zovreté lesom, na ktoré sa rada díva. Je to prísľub úniku: Raz sa jej splní. Vznesie sa nad obzor a optimisticky (konečne!) si uvedomí, že svet je širší, než sa na prvý pohľad zdá. Človek však musí byť sebeckejší, ak ho chce okúsiť. Zanechať babičky, dedkov, mamičky, otcov, milencov a rodné viesky svojmu osudu a – ísť. Dokáže to Anežka? Alebo bude ďalej prehĺtať žiale a utápať sa v smútku? Vedela by žiť inak za kopcom? Ktovie. Film nenaznačuje ďalší vývoj, lebo nie je stavaný ako príbeh. Skladá sa z chvíľok a postavy poznáva divák vo výsekoch. Režisérke sa aj tak darí udržať pozornosť publika: problémy z filmu sú všetkým dôverne známe a na Jenovéfu Bokovú sa dobre pozerá. Nie kvôli kráse – je provokujúca. O čo viac mlčí, o to viac komunikuje s divákom. Film Chvilky sa do slovenkých kín dostane o mesiac.
