V knihe Veľká ilúzia alebo ako sa stavia filmový zázrak priznávate, že bolo náročné sedieť na toľkých stoličkách. Keby ste si mali vybrať jedno kreslo, čomu by ste dali prednosť?
Dal by som asi prednosť grafike alebo niečomu, čo sa dá robiť v ateliéri. Dnes sa najlepšie cítim v ateliéri na chalupe, kde si kreslím a počúvam pritom spev vtákov. Filmárčina je úžasná, vzrušujúca a zábavná práca. Spoznáte pri nej veľa miest a ešte viac ľudí. Každý filmár však platí veľkú daň za tento kočovnícky život. Bývanie po hoteloch a rodinný život spolu nepasujú.
Koľko manželiek tento život nevydržalo?
Tri. To nie je tak veľa. Štatistika filmárov z Koliby je horšia. Ktorá baba bude na vás neustále iba čakať?
A teraz? Čaká na vás nejaká?
Čaká, už šesť rokov. Ale ja už robím v komótnom móde. Síce tri filmy za rok, ale prevažne doma, na Slovensku.
Ako ste sa zoznámili s partnerkou?
Nedopatrením. Neuveríte, bývali sme dvadsať rokov od seba asi sto metrov. Prechádzali sme sa so psami na Slavíne, ale každý sme v tom čase boli v manželstve. Keď sme s Jánom Bahnom písali knihu o vilách, s Vivi som sa stretol, aby mi povedala viac o vile na Vlčkovej, v ktorej bývala. V tom čase už bola rozvedená… Dnes spolu bývame, cestujeme, lyžujeme, a konečne bez detí, ktoré medzitým odrástli.
Mali vaši rodičia vzťah k umeniu?
Rodičia sa narodili a vyrastali vo Viedni, ale po prehratej prvej svetovej vojne, keď prišla hrozná bieda, sa presťahovali do Bratislavy. Každý zvlášť, zoznámili sa až v Sokolovni. Mama hrala každú nedeľu dopoludnia na klavíri. Straussove valčíky, ale len v nedeľu. Vravela, že to sa patrí. Otec bol zase nedeľný maliar. Popoludní sme vyrazili na výlet, maľoval krajinky akvarelom a ja som sa od neho učil kresliť. Šesť dní v týždni pracoval ako ekonóm.
Do kina ste chodili odmalička?
To bolo v mojom prípade postihnutie. Od troch rokov ma otec vodil nielen do opery a filharmónie, ale aj do kina. Na hlavnej stanici, kam nosil listy na poštu, bolo nonstop kino ČAS. Za odmenu, že som cestu vydržal a neotravoval, som mohol vidieť prvé lupinovky a chaplinovky. V puberte, keď som ešte nechodil na pivo, sa z toho stala závislosť. Trikrát denne som bol v kine. Rovno po škole o pol druhej do kina Praha, z nej o pol štvrtej do Slovana… Domov som sa dostal až večer. Za rok som videl aj štyristo filmov a keď som sa zapísal do filmových klubov, pribudli k tomu aj výklady o režiséroch. Svoje dojmy z filmov som si zapisoval do karisbloku.
Čo ste si tam písali?
Pekným paličkovým písmom som napísal, ako a či sa mi film páčil. A potom napríklad: Harriet Andersson mala bohovský zadok! Také skvelé postrehy, ktorými som si pripomenul konkrétny film.
Chodíte ešte do kina?
Na premiéry chodiť musím, ale bežné premietanie je pre mňa utrpenie. Ide ma šľak trafiť z chrúmania pukancov. Na nedávnej premiére jedného školského filmu v multiplexe vedľa mňa človek jedol dokonca pizzu! Toto už fakt nezvládam.
Čo si všíma architekt pri sledovaní filmu?
So mnou nemôžete ísť do kina. Vyrušujem, upozorňujem na chyby, na zlú patinu. Všímam si to, čo si všímať nemám. Keď dekorácia trčí z filmu, je to nešťastie Podobne, ako pri filmovej muzike.
Maturovali ste na strojníckej priemyslovke. Jej absolventi väčšinou nepokračujú na VŠMU…
Chcel som ísť na ŠUP-ku, kam išli viacerí kamaráti, s ktorými som chodil na výtvarnú do ľudovej školy umenia. Otec mi však povedal, že by som sa mal venovať niečomu poriadnemu. Maľovať si môžeš v nedeľu, tak ako ja, hovoril. Nemal som ani páru, čo ma na priemyslovke čaká, ale pokušením bolo, že som si v druhom ročníku mohol urobiť vodičský preukaz. Na všetko, aj na motorky, traktory, autobus, kamióny… Najmä možnosť rozmlátiť sa na motorke bola veľmi lákavá. Užil som si to viackrát, aj na maturitu som prišiel v sadre. Po škole som v Kovoprojekte kreslil kotolne.
Bavilo vás to?
Jasné. Bolo to skvelé, každý deň kresliť tie isté ventily… Vďaka tomu, že ma otec učil kresliť kaštiele a tiež vďaka mojim kresbám z Paríža, kde som strávil šesť týždňov, ma prijali na architektúru. Z nej som prestúpil na divadelnú scénografiu, ktorej prvý ročník sa pokusne otváral. Nič lepšie, ako pokusne študovať u báječného Ladislava Vychodila, sa mi nemohlo stať. Jeho dcéra tiež hrala v bigbítovej kapele, takže mal pre mňa pochopenie a školu som dokončil.
Kedy ste prestali hrať vo Fermate?
S hudbou som neprestal kvôli tomu, že by ma prestala baviť. Pri autonehode zahynul náš bubeník Karol Oláh, a keďže náš repertoár nebol jednoduchý, nacvičenie s iným bubeníkom by trvalo mesiace. V tom čase som mal malé deti a predstava, že budem musieť živiť rodinu, robiť divadlo, po nociach kresliť plagáty a štyri mesiace nacvičovať repertoár, sa mi nechcela páčiť. Povedal som si dosť, s niečím musím skončiť Vypustil som, žiaľ, hudbu.
O návrate do Fermaty ste nerozmýšľali?
Nerozmýšľal. Po tridsiatich piatich rokoch ma Fero Griglák zavolal hrať na počesť Fedora Freša. Dokonca ma po koncerte nahovoril aj na nahrávanie platne Blumentálske blues, ktorú sme v týchto dňoch dokončili. Nehovoríme tomu však comeback.
Fermata bola inštrumentálna kapela. Nikdy ste nechceli mať speváka?
Aj sme ho mali, ale nevyšlo to. Raz nám, myslím v Opuse povedali, že keby sme to skúsili so spevákom, ako majú Led Zeppelin, predávali by sa naše platne ešte lepšie. Platňu Ad Libitum sme nahrali aj so spevom, ale fanúšikovia ju zatratili. Poslali nás do kelu.
Robili ste aj filmovú hudbu?
Nie veľa, skôr pre televízne filmy. Väčšinou som komponoval divadelnú muziku. Kúpil som si dokonca literatúru a študoval rozdiel medzi filmovou a divadelnou hudbou. Pochopil som, že základom je, aby hudba z filmu netrčala, divák by si ju spravidla nemal uvedomovať – a keď, tak iba pod titulkami.
Popri divadelnej scénografii ste sa živili aj plagátovou tvorbou. Aké plagáty vám viseli v detskej izbe?
Prvý plagát bol z Cikkerovej opery Mister Scrooge, ktorý ma v trinástich rokoch tak zaujal, že som si ho bol vypýtať vo výlepovej službe, oproti ktorej som chodil na klavír. Hoci sme s otcom chodili do opery, túto som nepoznal. Veľmi sa mi páčilo démonické stvárnenie hlavnej postavy výtvarníkom Čestmírom Pechrom. To bol prvý kontakt s touto výtvarnou disciplínou. K tomuto plagátu neskôr pribudli ďalšie – kapely z časopisu Bravo a plagáty džezových skupín, ktoré som si kupoval v Poľskom informačnom stredisku. Tie už boli trvalou súčasťou mojej obývačky.
Podliehala v tom čase tvorba plagátov cenzúre?
Divadelný plagát schvaľovala výtvarná komisia. Keď film alebo divadelná hra prešli cez ideové komisie a boli zaradené do dramaturgického plánu, už sa nedalo hovoriť o nevhodnej téme. Občas mi povedali, aby som tak nevyčíňal s farbami. V dobrom mi radili. Boli to skúsení výtvarníci, ktorí grafický dizajn, na rozdiel odo mňa, študovali. Práve som dokončil publikáciu s názvom Múzy na plote, do ktorej som vybral asi šesťdesiat vlastných divadelných plagátov, s ktorými sa stotožňujem, a ktoré zarezonovali na výstavách.
Pre filmársky svet ste sa zobudili neskoro. A vaša prvá filmárčina, seriál o štúrovcoch, bola riadna zaberačka. Mali ste počas nakrúcania pochybnosti o tom, či ste nasadli na správny vlak?
Celé dva roky som o sebe pochyboval! Bol som tam ako divadelník za úplného trkvasa. Pôvodne mal ten seriál robiť Roman Rjachovský, ale dostal ponuku na koprodukčný film s Nemcami, tak z projektu vycúval. Odporučil ma režisérovi Petrovi Mikulíkovi a kolibáci mi to zo začiatku dali pekne vyžrať. K profesii filmový architekt, ktorá sa u nás neštudovala a dodnes ani neštuduje, sa totiž dalo dostať len po niekoľkých rokoch práce asistenta. Ja som to celé preskočil a to sa nepatrí. Za dva roky som sa zhruba naučil, čo musí filmový architekt pripraviť a sledovať, ako stavať filmové dekorácie. Bol to rýchlokurz geniality. Našťastie, mal som dobrých asistentov, skúsených architektov Jendu Svobodu a Báru Krškovú z Koliby, ktorí ma to naučili. Ďakujem im, že ma neutopili.
Čo vie bežný človek o práci filmového architekta?
Obávam sa, že nič. Ľudia väčšinou ani nevedia, že takáto profesia existuje. Keď som si kúpil chalupu pri Piešťanoch a bol som sa predstaviť v miestnej krčme, nedokázal som chlapom vysvetliť, čo to vlastne robím. Doteraz mi hovoria kameraman a basta. Aj preto som sa pustil do písania osvetovej knihy Veľká ilúzia o filmovej scénografii. O tom, že to, čo diváci vidia na plátne, je len ilúzia vyrobená zo sadry a dosiek, ktorú niekto musí navrhnúť a vyrobiť. Veď aj ja sám som si dlho myslel, že keď vybuchne kaviareň na newyorskej ulici, musia ju znovu postaviť…
Ako sa mení vaša profesia v digitálnej dobe?
Dosť ma to ničí, akosi sa neviem do tejto doby zaradiť. Rozprávka Čertovské pero sa nakrúcala aj vo Vychylovke, kde som do nej staval dekoráciu. Pražský architekt so mnou komunikoval výlučne cez počítač, cez nejaký dropbox mi posielal vizualizácie a čakal, že okamžite zareagujem a pošlem mu niečo späť. Nedočkal sa! Je to iná doba. Môj syn, architekt Adam, kreslil od malička perfektne, dokonca možno lepšie ako ja, ale keď som si chcel v jeho ateliéri zapísať telefónne číslo, nemal tam jedinú ceruzku ani pero. Všetko robí na počítači. To už nedobehnem, ani keby som bežal oproti. Horko-ťažko som sa naučil na počítači písať a upravovať fotky.
Filmová dekorácia sa dožije nanajvýš niekoľko mesiacov. Aké máte pocity, keď sa likviduje?
Je to podobné, ako vyhodiť obnosené šaty. Kulisu robíme zo sadry a vrecoviny, je to v podstate podvod na diváka. Niektoré kulisy, napríklad stĺpy z umelého kameňa alebo sochy sa odkladajú. Pri Budapešti výnimočne dodnes stojí renesančný Rím z filmu Borgiovci, aj náš newyorský Manhattan z Hellboya.
Aj vy máte doma nejakú rekvizitu či kulisu?
Sentimentom tohto typu netrpím. Keď sme v roku 1992 s Daliborom Vašicom založili dekoračnú firmu, odkladali sme si všetky dekorácie. Mysleli sme si, že sa nám niekedy zídu. Mali sme obrovský sklad pri Banskej Bystrici, ale pre množstvo vecí sme sa nikdy nevedeli prehrabať k tomu, čo sme práve potrebovali. Nakoniec sme to všetko vyhodili. Odkladáme si napríklad len pekné dvere z masívneho dreva.
Čo bolo pri práci filmového architekta pre vás najťažším orieškom?
Bol to americký školský film s názvom After. Mali sme nájsť staré šachty, pivnice, tunely, kanály „pod Moskvou“. Nikdy mi nenapadlo, že aj to si mám všímať. Zobral som Američanov do tunela pod Hradom, ale ten sa im zdal príliš pekný. Protiatómové kryty pod Jaskovým radom stále neboli dostatočne hrozivé. Až čistička odpadových vôd vo Vrakuni s príšerným zápachom ich potešila. Vliezli sme aj do kanalizácie, dnes nefunkčnej, ktorá kedysi ústila do Dunaja, ale rýchlo sme aj pelášili von, lebo tam bolo plno potkanov. Bola to fakt senzačná robota. Zaklincovali to tým, že v bazéne na Kolibe sa americkí herci potápali v exkrementoch, ktoré sme, samozrejme, museli vyrobiť z korkovej drviny.
Vašu invenciu a zručnosť používate aj doma?
Ani nie – ak máte na mysli tie exkrementy… Teraz už radšej relaxujem. Urobil som si malý ateliér na chalupe, aby som mal kde kresliť. Naučil som sa, ako odfotiť mobilom hotovú kresbu, a poslať ju režisérovi. A tak si medzi kreslením aj pokosím.
Je čoraz častejšie problémom nájsť pre dobové filmy prostredie, ktoré nie je poznačené naším storočím?
Zaujímavé je, že len my v bývalom ostbloku s tým máme problém. Francúzi to nepoznajú. My všetko vylepšujeme. Majitelia domov ozlomkrky rekonštruujú fasády z eurofondov. Pre film o Štefánikovi sme hľadali parížske ulice. Našli sme perfektné v Olomouci, ale neuvedomili sme si, že v Paríži nie sú farebné domy. Jeden bol zelený, druhý doružova, tretí žltý… Také lentilky. Všetko chceme mať krajšie, farebné. Videli ste Klarisky? Pôvodný sivo-pieskový kameň je natretý fasádnou farbou vo farbe leukoplastu! To isté urobili v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, kde sme nedávno nakrúcali s Angličanmi. Celý kamenný interiér má náter fasádnou farbou. V civilizovanom svete sa kameň zásadne nenatiera, ale čistí. Neviem, kto to má na svedomí. Historik Štefan Holčík si určite trhá vlasy.
Prečo sa stavajú filmové ateliéry v Budapešti, a nie v Bratislave?
Lebo sme sprostí. A tiež kvôli tomu, že v Maďarsku ateliéry nesprivatizovali. Kontinuálne prešli do kapitalistickej éry a budujú stále ďalšie ateliéry s dielňami a so zázemím, v ktorých je radosť pracovať. U nás to nikto nepovažuje za lukratívny biznis. My máme pätnásť kašírnikov, oni majú po stovke každá firma. Keď zistili, že k nim začínajú chodiť zahraničné produkcie, učili mladých filmárskemu remeslu. Dnes sú schopní postaviť súčasne päť veľkých štábov. Živí ich to perfektne, napriek tomu, že ich honoráre sú o tretinu nižšie ako u nás.
Ako vás vníma mladá generácia?
Vďaka môjmu výzoru ma asi berú. Necítim sa ešte starý, aj keď minulý rok som pochoval troch spoluhráčov. Milan Lasica hovorí: Sme takí starí, že keď vychádzame z múzea, spustí sa alarm. Najmladší filmári o mne asi netušia, nemajú odkiaľ, keďže som dlho pracoval v zahraničí. Takmer všetci dnes robia reklamu alebo zábavné televízne seriály, málokomu sa chce robiť náročné filmy. Viac ma registrujú ako bývalého člena kapely Fermata a berú ma na milosť. Nie som ten dedko, čo ich bude poúčať. Uvedomujem si, že raz ma môj vek aj tak dobehne. Aj Fedor Frešo si myslel, že mu nič nie je a ráno ho našli…
Viete o tom, že aj váš menovec, český gitarista Tomáš Berka minulý rok zomrel? Nikto si vás vtedy nepomýlil?
Nekondolovali mi… Ja som o ňom vôbec nevedel! Až otec mojej priateľky v Kanade si ho vygúglil. Keď mu oznámila, že chodí s hudobníkom Tomášom Berkom, nesedelo mu, že som Čech a žijem v Prahe. Vtedy som zistil, že mám menovca v Česku. Stalo sa mi však aj niečo iné. Nakupoval som v jednom obchode a oproti mne išiel mladý, bradatý muž. Zastal mi cestu a povedal: Tomáš Berka. Myslel som si, že ma poznal z nejakého koncertu, a tak som prikývol: Jasné – o čo ide. On však povedal: Ja som Tomáš Berka. Bol to môj syn, z druhého manželstva, ktorého som nevidel tridsaťpäť rokov. Nevedel som, čo mám robiť – či ho mám objať… Museli sme si to ísť do krčmy ozrejmiť.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Tomáš Berka
Scénograf, grafický dizajnér, hudobník a spisovateľ sa narodil v roku 1947 v Bratislave. Začal študovať architektúru na STU v Bratislave a neskôr prešiel na VŠMU – odbor scénografiu k profesorovi Ladislavovi Vychodilovi. Po ukončení štúdia v roku 1975 začal pracovať v divadle Nová scéna. V tom čase sa venoval aj tvorbe divadelného plagátu, zároveň hral v kapele Fermata. Od roku 1989 pracuje ako filmový architekt. Spolupracoval s režisérmi ako Stanley Kubrick, Ridley Scott, Juraj Herz či Juraj Jakubisko. Podieľal sa na mnohých komerčne úspešných projektoch hollywoodskych produkcií ako Mierotvorca, Eragon, Hellboy II, Herkules či Smrtonosná pasca 5. O svoje filmárske skúsenosti sa podelil v najnovšej knihe Veľká ilúzia alebo ako sa stavia filmový zázrak. Okrem toho je autorom ďalších publikácií – Vily nad Bratislavou, Blumentálske blues, Rocková Bratislava a románu René.
