Dlhý, široký a bystrozraký vo víre noci veľkomesta

13.04.2019 09:00
Jiřina Bohdalová, Jiřina Jirásková a Iva Janžurová
Jiřina Bohdalová, Jiřina Jirásková a Iva Janžurová na uvedení Světákov po vyše štyridsiatich rokoch v roku 2011 na festivale v Karlových Varoch. Autor:

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme filmom Světáci.

„Ideálne obdobie pre vznik veselohry je spoločnosť konsolidovaná, spoločnosť demokratická, už s istou tendenciou k dekadencii. Preto si myslím, že veselohra v Anglicku má v našej dobe najlepšiu živnú pôdu, pretože tam je možné smiať sa čomukoľvek a nikto sa nehnevá, keď sa ktokoľvek čomukoľvek zasmeje,“ hovoril režisér Zdeněk Podskalský koncom 60. rokov v televíznom rozhovore s herečkou Jiřinou Jiráskovou. Hoci Jirásková poznamenala, že prípad Československa to nebude, práve obdobie zlatých 60. rokov žičilo aj u nás vzniku takých diel, akými sú Podskalského komediálne klasiky Bílá paní (1965) či Světáci (1969).

Ku komédii inklinoval Podskalský od začiatku svojej tvorby. „Nemám dar vidieť do ľudí a udalostí v tom zmysle ako Dostojevskij alebo Čechov, na vážne umenie podľa mierok, ktoré rešpektujem, nestačím, a tak robím zábavu. Tým svoju profesiu nezľahčujem,“ napísal Podskalský v knihe Není tam nahoře ještě někdo jinej? Dodal, že neche, aby to vyzeralo skromne, pretože úloha šaša je preňho jednou z najdôstojnejších v ľudskej spoločnosti.

Podľa Podskalského, ktorý je podpísaný aj pod snímkami ako Noc na Karlštejně (1973), Drahé tety a já (1974), Kulový blesk (1978) či Trhák (1980), sa vám ľudia môžu smiať z dvoch dôvodov. „Buď sa vám podarí spraviť alebo povedať niečo vtipné, v tom prípade vzniká lichotivý smiech, z ktorého mám radosť, a o ten vlastne ide aj v mojom remesle. Alebo sa priznáme k niečomu, čo príde ľuďom smiešne proti nášmu očakávaniu. V takom prípade sa nesmieme hnevať. Taký smiech, to je veľmi nápravný smiech, veľmi užitočný a liečivý, pokiaľ, samozrejme, nepochádza od úplného hlupáka, ale to sa väčšinou ľahko pozná. Napokon, všimnite si, hlupák sa vždy snaží tváriť vážne. Najväčšie nezmysly v histórii ľudstva boli vyslovované s dôsledne vážnou tvárou. A vždy pri tom bol ešte niekto poverený dávať pozor, aby sa nikto nesmial,“ povedal režisér koncom 80. rokov pre Český rozhlas.

Tanec s intelektuálkou? Ale nie ako záväzok!

„Prečo by si nemohol čistý a oholený fasádnik zatancovať s intelektuálkou?“ pýta sa murár Skopec (Jiří Sovák) svojho kolegu Prouzu (Vlastimil Brodský) vo Světákoch. Prouza mu odpovedá: „To by mohol, ale musí sa pri tom správať tak, aby to ona nemusela považovať za socialistický záväzok.“ Partiu dopĺňa ešte Petrtýl (Jan Libíček), ktorého podpichujú, že by mal schudnúť aby trio fasádnikov, ktoré prišlo z vidieka do Prahy rekonštruovať domy, nevyzeralo ako dlhý, široký a bystrozraký.

Trojicu ženatých hrdinov hudobnej komédie Zdeňka Podskalského očarí veľkomesto a v duchu hesla: radšej raz za život do Monte Carla ako každý rok na mesiac k Máchovmu jazeru, sa rozhodnú, že aspoň počas jednej noci budú za levov salónov a vrhnú sa do víru nočného života. V najdrahšom krajčírskom salóne si dajú zobrať miery na obleky, s etiketou im pomáha bývalý učiteľ tanca Dvorský (Oldřich Nový v úlohe ušitej na telo). Keď príde deň D, v nóbl podniku Diplomat Grill sa zoznámia s triom mladých žien v podaní Jiřiny Bohdalovej, Jiřiny Jiráskovej a Ivy Janžurovej, ktoré však rovnako nie sú tými, za ktoré sa vydávajú. S pomocou šatniarky Trčkovej (Jiřina Šejbalová) lovia mužov, najlepšie ženatých, ktorých by mohli ošklbať. Lenže jeden z nich, Jaroušek z Hodonína (Vladimír Menšík), to nenechá iba tak…

Hviezdne obsadená snímka so skvostnými gagmi a dialógmi patrí k divácky najobľúbenejším českým filmom 60. rokov. K úspechu jej pomohlo aj to, že Podskalský hercov priamo nabádal, aby sa nebáli a prichádzali s vlastnými nápadmi. Takto vznikla napríklad legendárna scéna, keď sa tri grácie usadia v Diplomat Grille a Jirásková s Bohdalovou vyzvú Janžurovú, aby si tiež sadla, hoci ona sedí, akurát na vysokej stoličke. Scenáristom filmu bol Vratislav Blažek. S Podskalským chcel pracovať už na svojej predchádzajúcej snímke, muzikáli Starci na chmelu (1964), to však režisér odmietol, pretože príbehy brigád a prvých lások ho nezaujímali.

Bál sa, že budú robiť Laurela a Hardyho

„Keď sme sa niekedy tak rozveselili, že to nezodpovedalo socialistickým normám, hoci ľudské mravné normy to neprekročilo, odniesol to vždy on. Mal viac fantázie a tá sa nenosila. Dokonca neodporúčala. V móde tej doby bol priemer, a to bola jediná vec, na ktorú Jirka nemal a, dúfam, mať nebude. Tým pádom mal horšiu povesť, hoci každým kádrovým konaním stúpal u mňa na vážnosti a obdive. No a ja som sa akosi pokrytecky skrýval v tieni ,jeho prúserov' a on na mňa nikdy neukázal prstom a preberal za mňa zodpovednosť a trest. To nikto iný ako kamarát neurobí,“ povedal o svojom hereckom kolegovi Vlastimil Brodský v knihe Sovák: dík za váš smích! aneb Já – a moje trosky.

„Režiséri nás často obsadzovali, napríklad Zdeněk Podskalský. Potom sme sa rozhodli už ďalej spolu nevystupovať, aby sme nezakrpateli na nejakej jednostrunnosti. To sme však ešte obaja čakali, čo veľké príde. Bál som sa, že budeme robiť Laurela a Hardyho, že ustrnieme, a chcel som, aby sme sa obaja venovali nejakej charakteristickej práci. Akoby na nás niečo čakalo. Neuvedomili sme si, že to tak nemusí byť. Nečakalo nás nič, iba pohromy a protivenstvá. Nič neprišlo. Takže keď sa pozerám späť, mali sme spolu asi robiť viac,“ poznamenal zase vo svojej autobiografii So­vák.

Brodský aj Sovák, obaja narodení v decembri 1920, sa vo filme začali pravidelne objavovať po druhej svetovej vojne. Pred kamerou sa spoločne stretli už v Podskalského prvej snímke – v televíznom Posvícení (1954), a okrem iného si zahrali aj v jeho komédiách Kam čert nemůže (1959) či Spadla s měsíce (1961) a spoločne účinkovali aj v snímkach Až přijde kocour (1963) Vojtěcha Jasného, Král Králů (1963) Martina Friča či vo fantastických komédiách Jindřicha Poláka Zítra vstanu a opařím se čajem (1977) a Oldřicha Lipského Ať žijí duchové (1977).

Filmový historik Pavel Taussig v knihe Tajemství slavných filmů pripomína, že Podskalský sa usiloval z Brodského a zo Sováka už vo svojich prvých televíznych inscenáciách, ktoré sa nezachovali, vytvoriť komediálnu dvojicu. Vo Světákoch však zašiel ešte oveľa ďalej, keď k nim pridal Jana Libíčka a vytvoril komické trio. „Podskalský dokázal niečo výnimočné a stvoril v jednej komédii nielen pánsku, ale zároveň aj dámsku komickú trojicu. (…) Je to mimoriadny úkaz – v histórii kinematografie, nielen našej, len ťažko objavíme dámske komické duo. Ktorá komička by túžila byť tou hlúpejšou, menej vzhľadnou a nepatrične smiešnejšou? Tým pádom sa nedá očakávať ani trio.“

Podľa Podskalského má český národ maličkú chybu – je háklivý na zábavu, ak sa ho priamo dotýka. „Keď sa objaví v komédii napríklad truhlár, ktorý kvôli tomu, aby bolo veselo, zakopne, okamžite sa ozve truhlárske ústredie, ako to, že si to zaslúžia práve truhlári, keď predsa smiešne zakopávajú a padajú aj iní remeselníci,“ povedal pred vyše tridsiatimi rokmi Taussigovi. Vo Světákoch je scéna, keď šatniarka Trčková rozpráva fasádnikom o svojom zosnulom manželovi. Jan Libíček ukáže na portrét na stene a spýta sa, či to je on. Rozmrzená Trčková povie, že nie, že to je Bedřich Smetana. Jiří Sovák k tomu vzápätí na vysvetlenie dodá, že to je „niečo ako Dvořák“. „Len pár dní po premiére som dostal vážny prípis z Múzea Bedřicha Smetanu, že iste uznám, aké je nedôstojné uťahovať si z velikána našej kultúry,“ spomínal Podskalský.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Jiřina Bohdalová #Světáci #Zdeněk Podskalský #Jiřina Jirásková
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku