Sergej Loznica: Kedysi sme sa nedelili na vedcov a umelcov

Vojna, totalita, nespravodlivosť, absencia empatie a ľudskosti. To všetko vo svojich filmoch skúma do najmenších detailov. Nahliada tam, odkiaľ iní odvracajú pohľad, a to bez príkras a cenzúry. Autentickosť, ktorú prináša, je hrozivá a dych berúca. Ukrajinský režisér Sergej Loznica (54) bol hosťom filmového podujatia Visegrad Film Forum, ktoré sa konalo od 19. do 23. marca na pôde bratislavskej Vysokej školy múzických umení.

23.04.2019 09:00
Sergej Loznica Foto:
Ukrajinský režisér Sergej Loznica na festivale Febiofest, kde získal výročnú cenu ASFK za prínos svetovej kinematografii.
debata (1)

Ste vyštudovaný matematik. Čo bol hlavný dôvod toho, že ste sa rozhodli premostiť z vedeckej sféry do oblasti filmu?

V prvom rade som chcel dosiahnuť iné, ďalšie vzdelanie. Zaujímala ma história a literatúra, celkovo umenie. A tak som skúšal hľadať a skúmať, čo mi v tejto širokej oblasti bude najbližšie. Rozhodoval som sa medzi univerzitou, literárnym inštitútom a štátnym filmovým inštitútom. Keď som zvolil posledný variant, zistil som, že presne to je atmosféra, v ktorej chcem existovať. Bolo to pre mňa ideálne miesto, ktoré som si hneď zamiloval. Začal som hľadať spôsob vyjadrenia, keďže som bol plný energie, mal som načítané knihy, no nevedel som to všetko poriadne uchopiť. Nevedel som, ako to správne použiť. Veľký vplyv mali samozrejme aj udalosti, ktoré sa začiatkom deväťdesiatych rokov udiali. Najmä to, že sa rozpadol Sovietsky zväz.

Myslíte, že vás vaše predošlé štúdium ovplyvnilo aj pri tvorbe filmov? Cítiť z nich istú vedeckú precíznosť.

Delenie medzi vedou a umením sa začalo už veľmi dávno, ale pred týmto delením boli umelci vedcami a vedci umelcami. Hudba bola založená na matematických postupoch, obrazy Leonarda da Vinciho boli komponované podľa zlatého rezu. To všetko bolo odrazom týchto prepojení, bola to súčasť jednej a tej istej sféry. Myslím, že toto delenie je tak trochu zbytočné. Všetko, čo robím, je opis niečoho. Je to tiež proces zisťovania a objavovania nových sfér, niečoho väčšieho, zložitejšieho. Pri filme nie je najdôležitejšie, že ho dokážem prezentovať divákovi. Ide o to, čo divák v danej snímke nájde, objaví a vezme si z nej. Ide o nahliadnutie do záhadného neviditeľného a nepoznaného priestoru. Často sú interpretácie diela odlišné, a tak to má byť. Vezmime si určitý pomyselný objekt. Divák ho nevidí a ani neodkáže vidieť, ale po vzhliadnutí filmu si ho vie aspoň predstaviť. Je veľa vecí, ktoré sú pred nami skryté, no dokážeme ich objaviť práve pomocou spojenia vedy a umenia.

Máloktorý režisér dokáže tak skvelo balansovať medzi hranou a dokumentárnou tvorbou, držať si v oboch sférach rovnakú kvalitu. Začínali ste s dokumentmi, kedy prišiel nápad nakrútiť aj hraný film?

Napriek tomu, že som študoval hranú réžiu, začal som robiť najskôr dokumenty, pretože sa mi to zdalo zaujímavé. Fascinovalo ma skúmať fenomén dokumentu. Nie je to tak, že to, čo vidíme v dokumente, je „jedna k jednej“ totožné s realitou. S kamerou meníme význam objektov. Nejde o realitu, ale o určitú víziu. Z tohto uhľa pohľadu je jedno, či nakrúcam dokument alebo fikciu. Aj keď som začal najskôr s tvorbou dokumentov, vždy som premýšľal a sníval o hranom filme a keď sa mi naskytla možnosť, využil som to. V roku 1997, keď som s filmom začínal, nebola naša kinematografia v celkom dobrej kondícii a myslím, že som na tvorbu hraných filmov nebol ešte dostatočne pripravený. Prvý hraný film som nakrútil až trinásť rokov po tom, čo som dokončil školu. Bola to vlastne zhoda náhod. Stretol som sa so správnymi ľuďmi. Napriek tomu treba dodať, že aj keď ste už raz známy ako dokumentarista, je veľmi ťažké sa presadiť a prejsť k inému žánru, akým je práve hraný film. Pre mňa je však hlavným rozdielom medzi fiktívnym a dokumentárnym filmom istá etická hranica. Keď chcem napríklad zachytiť vraždu nevinného človeka, ale reálne pri tom nemôžem ani nechcem byť, musím to nakrútiť hraným štýlom. Ak tam chcem mať takúto scénu, chcem, aby mala potrebnú silu. To je jeden z dôvodov, prečo som napríklad svoj najnovší film Donbas nemohol nakrútiť ako dokument. Ale je pravda, že keď už robím hraný film, snažím sa v ňom využívať dokumentárne prvky. Práve vďaka nim divák danej scéne skôr uverí, je autentickejšia. Aj preto je podľa mňa dobré mať určité skúsenosti s dokumentárnym filmom.

Vo vašich filmoch cítiť vplyv rôznych filozofických smerov, často je to existencializmus alebo nihilizmus. Ide o vašu prirodzenú súčasť alebo jednoducho o dôsledok toho, že ste sčítaná osoba?

Pravdupovediac, neviem, ide asi o stretnutie oboch faktorov. Mám toho veľa prečítaného, ale nikdy som nepremýšľal pri tvorbe filmu spôsobom, tak dobre, teraz idem rozprávať príbeh na štýl Friedricha Nietzscheho, Karla Jaspersa či Martina Heideggera (smiech). Ak máte dobrý sluch, dokážete počuť to, čo vám vesmír hovorí, ponúka, navrhuje. Často sám neviem, ako sa ku mne dané témy dostanú. To, čo sa deje v našom vnútri, v mozgu, naše idey, to všetko je stále jedna veľká záhada. Všetky filmy, ktoré som nakrútil, sa viac či menej zaoberajú tou istou otázkou. Hovoria podobným jazykom, rozoberajú podobné životné tragédie. Skúmajú istú kultúru a cítiť z nich aj určitý druh mysticizmu, pretože viacero vecí, ktoré sa udiali počas histórie, sú podľa mňa kompletne mimo logiky.

Prešiel by som k citlivejšej téme. Ako vnímate to, čo sa práve deje vašim režijným kolegom Olegovi Sencovovi a Kirillovi Serebrennikovovi? Jeden je stále vo väzení, kde dlhý čas držal protestnú hladovku, druhý mal ešte donedávna domáce väzenie, no stále mu hrozí reálne väzenie, keďže jeho proces sa neskončil.

Treba si uvedomiť, že o tejto situácii vieme, pretože obaja sú známi ľudia. No môžete si predstaviť, koľko verejne neznámych ľudí postihol rovnaký osud. Je to skutočne nemalé číslo. Vo všeobecnosti však ide o veľkú nespravodlivosť. V 95 percentách je pri podobných prípadoch rovnaký verdikt, pošlú vás do väzenia alebo iného zriadenia a ďalších päť percent predstavuje možnosť, že vás pustia. Takáto je v Rusku štatistika. V iných krajinách funguje komunikácia medzi žalobcom a advokátom na súde odlišne, dochádza k istému protirečeniu, dokazovaniu a obžalovaný má asi 50-percentnú šancu, že sa z toho dostane. Prípady Sencova a Serebrennikova sú veľmi podobné, no zároveň odlišné. Sencova zadržali na Ukrajine a ruské autority ho označili za teroristu. Obvinenie sa zakladalo na výpovedi svedka, ktorý počas procesu klamal. Sencovovi síce vlastne nič nedokázali, ale na tom ani tak nezáležalo, aj tak dostal trest dvadsať rokov. Bolo to politické rozhodnutie. Čo sa týka Serebrennikova, ešte nevieme, ako to celé dopadne, je to otvorené. No nech to dopadne akokoľvek, už teraz sú obaja exemplárnym príkladom obrovskej nespravodlivosti.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #dokument #Ukrajina #Sergej Loznica #Visegrad Film Forum