Juraj Jakubisko. Zasnený a hravý Mélièsov žiak

, 28.04.2019 12:00
Juraj Jakubisko
Juraj Jakubisko a kameraman Igor Luther počas nakrúcania filmu Kristove roky (1967). Autor:

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérom Jurajom Jakubiskom.

Umelec telom aj dušou, rojko s vlastným svetom túžiaci spoznávať okolité dimenzie a užívať si plnými dúškami to, čo okamih ponúka. Snovosť, mysticizmus, iracionalita, bizarnosť, šialenstvo či vášeň idú ruka v ruke v jeho nezabudnuteľných dielach, ktoré v druhej polovici šesťdesiatych rokov navždy zmenili poetiku československej kinematografie. Rodák z malej obce Kojšov pri Spišskej Novej Vsi, Juraj Jakubisko, preniesol do svojich filmov živelnosť, extrovertnosť a bezprostrednosť nesmierne príznačnú pre východ Slovenska. Jeho cesta sa začala v Bratislave, kde prišiel kvôli štúdiu a kde aj úspešne absolvoval odbor fotografia na Strednej umeleckopriemy­selnej škole. Záujem o obraz, zachytenie momentu predznamenal jeho ďalšie smerovanie. Išlo o akýsi odrazový mostík k filmu, ku kamere, k réžii. No zaujímal sa aj o grafiku či figurálnu maľbu.

Mladý rebelant na scéne

V roku 1959 ho prijali na pražskú FAMU a ako píše vo svojej knihe Jan Jaroš, jeho krátke experimentálne vysoko štylizované snímky Každý deň má svoje meno (1960) či Mlčanie (1963) okamžite zarezonovali a vyvolali rozpaky a diskusiu medzi profesormi. Ich odlišnosť sa nie každému pozdávala. Výrazná farebnosť, deformácia zvukovej stopy, roztočená kamera, využitie negatívu, to všetko značilo, že Jakubisko sa nebude riadiť trendmi a nebude ani patriť do obyčajného sivého priemeru. Dovtedy zaužívané formy rozprávania ho nezaujímali, mal vlastnú a jasnú predstavu o tom, ako má čo vyzerať. Mladý režisér absolvoval snímkou Čakanie na Godota (1966) a rok nato debutoval celovečerným filmom Kristove roky (1967) o výtvarníkovi trpiacom existenciálnou krízou, čo bolo vtedy neobvyklé, keďže väčšina režisérov musela mať najskôr roky praxe na poste asistenta. Postaral sa o to najmä dramaturg a scenárista Albert Marenčin, ktorý dal vtedy 29-ročnému Jakubiskovi vzácnu šancu ukázať naplno svoj talent.

„Albertovi za veľa vďačím. Pamätám si, ako presadil môj debut Kristove roky do výroby. Ušetril mi tým veľa času, pretože som sa dostal k réžii bez toho, aby som musel niekomu robiť najskôr asistenta. Myslím, že sme mali dosť podobné estetické myslenie, páčili sa mi aj jeho patafyzické básne. Veľmi rád sa pohyboval v mne príbuznom svete, teda na hranici medzi realitou a fantáziou,“ povedal Jakubisko o Marenčinovi prednedávnom pre Pravdu. Zatiaľ čo Jakubiskov debut bol ešte pomerne opatrným a nie príliš z radu vyčnievajúcim dielom, jeho ďalší film Zbehovia a pútnici (1968), pod ktorým sa podpísal ako režisér, scenárista, ale aj kameraman, priniesol nevídané oživenie s avantgardnými prvkami. Až také, že ho krátko po nakrútení odložili „pre istotu“ na dvadsať rokov do trezoru. Apokalyptická vízia vojnou poznačenej krajiny bola totiž presným opakom vtedy žiadaného socialistického realizmu.

Iba blázon môže byť slobodným človekom

Jakubiskova ďalšia balada s podobnou poetikou a estetikou o slobode, beznádeji a ľúbostnom trojuholníku Yoricka, Andreja a Marty s názvom Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) vznikala v hektickom období Pražskej jari a napokon skončila tiež v trezore. Aj vďaka priamej kritike vtedajšieho obdobia neslobody. Jedna z najpamätnejších hlášok, ktorá rezonuje aj dnes, no v tom období dostávala úplne nový význam, bola: „Iba blázon môže byť slobodným človekom.“ Netrvalo dlho a vďaka normalizácii dostal Jakubisko zákaz nakrúcať hrané filmy. Ten prišiel počas práce na ďalšom filme Dovidenia v pekle, priatelia (1970). Ako sa píše v knihe Juraj Jakubisko od Vlastimila Zusku a Petra Michaloviča, keďže Jakubisko sa už nemohol zúčastniť finálneho strihu, postaral sa oň taliansky producent Moris Ergas.

Jakubisko však s týmto zostrihom nebol vôbec spokojný. Vo svojom vyhlásení k nemu napísal: „Toto, čo som videl, vonkoncom nebol môj film. Bolo tam pridaných mnoho vyradených scén, ktoré boli kameramansky či režijne nepodarené. Poetické sekvencie intímneho charakteru sa zmenili na oplzlú erotiku. Scény oplývajúce vtipom dostali charakter lacnej, nevkusnej zábavy určenej zrejme publiku, ktorému nerozumiem a od ktorého som sa dištancoval.“ Svoj vlastný zostrih režisér vytvoril až po páde režimu v roku 1990. Po nie príliš výraznom dokumentárnom období v sedemdesiatych rokoch dostal až na ich konci Jakubisko opäť šancu nakrútiť ďalší hraný film – Postav dom, zasaď strom (1979). Bol to však zároveň prvý film, na ktorom sa nepodieľal aj ako scenárista.

Na vlne magického realizmu

Podľa filmového historika a kritika Václava Maceka boli v druhej polovici šesťdesiatych rokov Jakubisko a jeho režijný kolega Elo Havetta predstaviteľmi autorského filmového experimentu. Boli preňho extroverti, karnevaloví hráči, u ktorých sa svet odohráva na povrchu, na ulici. Ich filmy charakterizuje ako verejné, každému prístupné divadlo. „Jakubiskovi starší kolegovia – Štefan Uher, Stanislav Barabáš, Miloš Forman či ďalší zmenili režijné remeslo na autorskú výpoveď. Jakubisko spolu s ostatnými generačnými druhmi z tohto východiska budoval stratégiu umenia ako hry, “ napísal v novom vydaní Dejín slovenskej kinematografie. „Všetko sa zmenilo, nič sa nemuselo brať vážne – ani film, ani Slovenské národné povstanie, ani socializmus. Dôležitejšia ako akékoľvek občianske zaujatie bola imanencia obrazu. Jeho predchodcovia sa zrodili pod hviezdou neorealizmu, Jakubisko je však Mélièsov dedič, jeho spolupútnikom bol Fellini, nie Rossellini. Povedané slovami André Bazina, u Jakubiska je podstatná viera v obraz, nie v realitu. Jakubiskova tvorba je nemysliteľná bez hnutia dada a surrealizmu,“ do­dal.

V osemdesiatych rokoch Jakubisko výrazne plával na vlne magického realizmu. Jeho filmy už neboli tak formálne radikálne, experimentálne či výstredné ani tematicky provokatívne, niesli sa skôr v duchu rozprávkovosti a elegantnosti. Bolo z nich cítiť istú vyzretosť. Akoby už vyrástol z rebelanta a buriča, no ponechal si lásku k surrealizmu, hravosti a posunul ich ešte ďalej. Dokazovali to najmä kultová, takmer trojhodinová Tisícročná včela (1983) podľa predlohy Petra Jaroša o murárskom rode Pichandovcov, s čarovnou atmosférou, kde hviezdili Štefan Kvietik, Jozef Kroner či Michal Dočolomanský, a od dva roky staršia nezabudnuteľná rozprávka Perinbaba (1985). V tom istom roku sa Jakubisko oženil s herečkou Deanou Horváthovou, ktorá si tiež zahrala napríklad v jeho filmoch Sedím na konári a je mi dobre (1989), Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992), Nejasná správa o konci sveta (1997) či Bathory (2008). V súčasnosti mu pomáha s pokračovaním kultovej Perinbaby.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #juraj jakubisko #režisér #Storočnica Československa
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku