Oldřich Lipský. Humorista s hlavou v oblakoch

04.05.2019 16:00
Zľava Květa Fialová, Michal Dočolomanský a Olga...
Zľava Květa Fialová, Michal Dočolomanský a Olga Schoberová vo filme Adéla ještě nevečeřela. Autor:

Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme významné filmy a osobnosti slovenskej a českej kinematografie. Pokračujeme režisérom Oldřichom Lipským.

Svoj život zasvätil humoru, napriek tomu však jeho tvorbu nemožno nazvať jednostrannou, určite nie stereotypnou. Dobre vedel, že dokonalá humorná situácia môže vzniknúť za každých podmienok, pri svojich námetoch sa preto opieral o čo najrôznorodejšie, prekvapivé, ale aj banálne momenty, ktoré si podľa jeho názoru pýtali očistu smiechom. Paródie, veselohry, satiry, to všetko sa pod taktovkou Oldřicha Lipského menilo na vysoké žánre apelujúce na široké vrstvy ľudí. Jeden z najznámejších československých režisérov nebol len filmárom, ale aj vizionárom. Jeho umeleckej vízii, v ktorej sa miešala minulosť, súčasnosť aj budúcnosť, však kraľovala najmä fantázia, ktorú si starostlivo pestoval už od detstva a nikdy neodložil na poličku.

Presvedčenie, že komédia v akejkoľvek forme pomáha formovať človeka, Lipského nikdy nepustilo. Svoj názor obhajoval aj v knihe rozhovorov s českým filmovým publicistom Ladislavom Tunysom, s ktorým ho spájal nielen profesionálny, ale aj priateľský vzťah. "Písali o tom už mnohí klasici, možno už pred Aristotelom, bolo to tiež krédom Chaplina, Aleksandrova a ďalších. Domnievam sa, že dobre urobená komédia môže mnohé osvetliť, objaviť smiešne stránky života a že zosmiešnením nedostatkov môže prekvapujúcim spôsobom vyvolať užitočný spoločenský účinok,“ priblížil v knihe Hvězdy, které nehasnou. "Som presvedčený, že humor človeka obohacuje, že jeho prostredníctvom môže divák nahliadnuť do hĺbky ľudskej aj svojej vlastnej existencie, že ho jednoducho robí viac človekom,“ dodal.

Humor a fantázia, to sú dve esenciálne zložky, ktoré v živote Oldřicha Lipského vytvorili dôležitú alianciu a ktoré mali korene v jeho rodnom Pelhřimove. Ďalšie zásadné spoločenstvo pochádzalo zo súrodeneckého zväzku. Práve so svojím starším bratom Lubomírom, budúcim hercom, začal malý Oldřich naplno vdychovať zákulisné i javiskové vône, objavovať svet umelcov. Ich otec vlastnil cukráreň, no zároveň bol aj ochotníckym hercom a tiež vedúcim miestneho biografu. Tak sa bratia už v ranom veku zoznámili s nemou groteskou, s filmami Bustera Keatona, Laurela a Hardyho a mnohých ďalších. Časom zatúžili aj po mládeži neprístupných snímkach. Tie na plátne sledovali zozadu a titulky lúštili pomocou zrkadla. Prácne si tiež poštou zháňali podpisy slávnych osobností, napríklad Chaplina, Einsteina, Muchu, Rollanda, Beneša či Disneyho. Bezmedzný obdiv však časom prerástol v túžbu vytvoriť niečo vlastné. Tak vzniklo ich prvé ochotnícke divadlo.

Cesta do Prahy

Mladí nadšenci chceli nadviazať na tradíciu Osvobozeného divadla, mladší z bratov sa pritom čoraz viac formoval ako vedúca osobnosť, ktorá má celý proces tvorby pod kontrolou. Keď neskôr po druhej svetovej vojne vzniklo v Prahe Divadlo satiry, nebolo prekvapením, že Lubomír sa stal hercom a Oldřich režisérom a neskôr aj umeleckým riaditeľom celej scény. V tom čase v divadle pôsobilo mnoho známych hercov, napríklad Vlastimil Brodský, Miroslav Horníček, Miloš Kopecký, Stella Zázvorková, mnohí z nich sa neskôr objavili aj v Lipského filmoch. Veľká filmová kariéra však na rodáka z malého českého mesta ešte len čakala.

Ako asistent réžie pri filme Racek má zpoždění (1950) zapôsobil na režiséra Josefa Macha, neskôr prišli dve "spoluréžie“ – Slepice a kostelník (1950) a Haškovy povídky ze starého mocnářství (1952). Režijným debutom Oldřicha Lipského sa stala v roku 1954 snímka Cirkus bude, veselohra o predstavení, ktoré sa síce konať nemalo, ale koná sa, pretože prišli diváci. Do tohto filmu Lipský zahrnul svoju lásku k cirkusovému umeniu a akrobatickým výkonom, ku ktorým sa vracal aj v neskorších dielach. Ako tvrdil vo viacerých rozhovoroch, vždy túžil začať filmom z cirkusového prostredia, čím si splnil dávny sen. Do žánru sci-fi po prvý raz zavítal v roku 1961 v komédii Muž z prvního století, nadšené ohlasy publika, československého, ale aj svetového, však nasledovali po uvedení paródie na westernové filmy Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964). Filmu predchádzala divadelná verzia, pod ktorú sa podpísal významný český scenárista Jiří Brdečka.

Ako Joe prepásol nomináciu na Oscara…

"Limonádnik“ získal množstvo festivalových cien po celom svete, no napriek priaznivým ohlasom mu doma pripisovali len málo zásluh. Na filmovom festivale v Karlových Varoch raz dokonca Lipského zastavil Peter Fonda, syn slávneho Henryho Fondu. Ten mu povedal, že mu musí film určite premietnuť, pretože mu to odporučil jeho otec. Stačilo málo a Limonádový Joe sa dokonca mohol ocitnúť aj medzi nomináciami na Oscara. Lipský si v tejto súvislosti spomína na pobyt v San Franciscu, kde bola ich delegácia vybavená len základným vreckovým. Prezident Americkej filmovej akadémie ich vtedy vyzval, aby poslali film na zasadnutie ich organizácie. "Ponúkol, že umožní uvedenie filmu v americkej distribúcii, čo bola podmienka pre návrh na nomináciu,“ prezradil Lipský v rozhovore s Tunysom. On však nemal ani na telefonát, aby sa dohodol s pražskými funkcionármi, a ponuka im tak ušla medzi prsty. O pár rokov získal niekoľko Oscarov film Cat Ballou, ktorý nápadne pripomínal Lipského milovníka Kolaloky…

Experiment v podobe komédie, ktorej dej sa vyvíja od konca, si režisér vyskúšal vo filme Happy End (1967), k vedecko-fantastickému žánru sa zase vrátil v roku 1969 filmom Zabil jsem Einsteina, pánové. Týmito dvoma snímkami odštartovala aj jeho spolupráca so scenáristom Milošom Macourkom, ktorá pokračovala aj v snímkach Čtyři vraždy stačí, drahoušku (1970) a Slaměný klobouk (1971). V 70. rokoch však začal spolupracovať s tvorivým tandemom Zdeňkom Svěrákom a Ladislavom Smoljakom. Výsledkom boli jeho najúspešnejšie divácke filmy ako Jáchyme, hoď ho do stroje (1974), Marečku, podejte mi pero! (1976), ale aj rozprávky ako Ať žijí duchové! (1977) či Traja veteráni (1983), v ktorých si zahrali aj Július Satinský a Milan Lasica. S populárnou dvojicou slovenských komikov už mal Lipský svoje skúsenosti. Rok predtým ich totiž obsadil do svojej "ufoniády“ Srdečný pozdrav ze zeměkoule.

Lipský ako "steampunker“

Kariéra Oldřicha Lipského je plná zachádzok a návratov. Je to aj prípad snímky Adéla ještě nevečeřela (1977), v ktorej sa vrátil k paródiám a sci-fi žánru. V čase, keď bol herec Michal Dočolomanský hviezdou úspešnej divadelnej hry Na skle maľované, mu namiesto kroja ponúkol celkom iné šaty, oblek najväčšieho amerického detektíva Nicka Cartera. Príbeh odkazujúci na americké béčkové romány sa inšpiroval odkazom Karla Zemana a samozrejme Julesa Verneho. Nechýbajú v ňom blázniví profesori usilujúci sa o skazu ľudstva, ale ani nebojácni hrdinovia, ktorým v snahe poraziť zlo pomáhajú rôzne prevratné vynálezy. Aj keď sa o to Lipský určite neusiloval, svojím spôsobom predbehol tzv. steampunk, ktorý sa vo svete začal šíril v 80. rokoch. V podobnom štýle Lipský nakrútil aj svoj ďalší úspešný film Tajemství hradu v Karpatech (1981), takisto s hlavným hrdinom Michalom Dočolomanským.

Tvorivosť Oldřicha Lipského sa rozchádzala rôznymi smermi, svoju vášeň k cirkusom pretavil aj ako scenárista v slávnom seriáli Cirkus Humberto. Pri nakrúcaní vždy vyžadoval maximálne sústredenie a zodpovednosť, z miery ho vedel vyviesť iba ľahostajný prístup k práci. Už pri písaní scenára myslel na to, ako film zapôsobí na diváka. "Chcem divákov predovšetkým baviť,“ zdôraznil v knihe Hvězdy, které nehasnou. "Vyznávam názor, že aj ten najumeleckejší či najfilozofickejší film, pokým nemá divákov, nesplní svoje základné poslanie. Tým však neholdujem plytkej zábave alebo podhodnoteniu. Snažím sa nakrúcať filmy, ktoré rezonujú s publikom a ktoré navyše svojím spracovaním nenudia, naopak, pobavia aj podaním závažných myšlienok,“ dodal režisér.

Napriek množstvu filmových ocenení a plejáde filmov úspešných doma aj v zahraničí bol Lipský skôr skromnej povahy. Nehovoril o individuálnych, ale kolektívnych zásluhách a radšej zostával anonymný a skrytý za kamerou. Tak si ho pamätá aj Zdeněk Svěrák, ktorého cituje katalóg Filmový smích Oldřicha Lipského. "Vy, ktorí ste Odřicha Lipského nepoznali zblízka, ktorí neviete, že sa mu hovorilo Lipan, a viete len, že jeho meno v titulkoch je zárukou smiechu, nepredstavujte si ho ako človeka sršiaceho vtipom a sypúceho z rukávu anekdoty. On bol skôr poslucháč, priateľ a zástanca zábavy, akýsi jej organizátor, ktorý ju presne cítil a vedel, ako ju dostať na celuloid a poslať medzi ľudí,“ napísal na adresu svojho kolegu.

Svěrák spomína, ako ho Lipský pri narúcaní Troch veteránov vyzval, aby vymyslel kuriózne názvy obchodov a služieb a akú radosť mu neskôr urobil spojenie FUNUS SERVICE: "Človek, ktorý sa zaoberá humorom, sa toľkokrát otrie o majestát smrti. Veď humor je koniec koncov jedinou zbraňou proti nej. Svojím dielom s ňou Oldřich Lipský viedol celoživotný donkichotský boj. A to dielo zostalo živé, s každým premietaním jeho filmov príde do kina aj on a každým gagom sa bude kmotričke s kosou znova smiať. Ak sa dotyčná domnieva, že nám ho vzala celého, je na omyle.“ Oldřich Lipský zomrel v Prahe v roku 1986. Mal len 62 rokov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oldřich Lipský #Limonádový Joe #Adéla ještě nevečeřela
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku