Bezpochyby najlepší historický film, aký kedy niekde nakrútili alebo tiež najpresvedčivejší film o stredoveku – takto označili Vláčilov opus magnum, snímku Markéta Lazarová (1967), články vo Film Quarterly a Village Voice. „To, že je to jeden z najlepších svetových historických filmov, som sa dozvedela vo Filmovom ústave v San Franciscu. Bolo to v roku 1980, keď som sa prvýkrát dostala cez hranice do USA na skúšky pre film Sophiina voľba. Zaobchádzali tam so mnou ako s princeznou a hviezdou súčasne a ukázali mi fotky a všetky štúdie, ktoré v Amerike o filme napísali. Udivilo ma to. Markéta bola predsa stratená a nesmelo sa o nej hovoriť,“ povedala predstaviteľka hlavnej úlohy Magda Vášáryová, keď Vláčilovi posmrtne v roku 2008 venovali na Pražskom hrade výstavu.
Vášáryová začala film nakrúcať, keď mala 16 rokov a išlo o jej iba druhú filmovú rolu po úlohe v mládežníckom filme Senzi mama (1964) režiséra Vladislava Pavloviča. „Pre film ma však objavil slávny režisér Štefan Uher, aj keď som s ním nikdy nenakrúcala. Nechal ma nafotiť a tieto fotky objavil pán Vláčil v archíve Koliby. Markétka určite odštartovala moju kariéru v Čechách,“ povedala Vášáryová. Okrem nej Vláčil obsadil aj ďalších slovenských hercov – Naďu Hejnú, Františka Veleckého či Ivana Palúcha.
Nestačí ju vidieť raz
Markéta Lazarová vznikla podľa predlohy Vladislava Vančuru a scenár napísal spolu s Vláčilom František Pavlíček. Vláčil film s kamerou Bedřicha Baťku a hudbou Zdeňka Lišku nedokončil úplne podľa svojcih predstáv, na dva obrazy z prostredia kráľovského dvora sa nenašli peniaze a pri strihu sa musel vzdať množstva nakrúteného materiálu. Historická stredoveká balada bola najdrahším československým filmom 60. rokov.
„Ten, kto prišiel,. aby v kresle kina príjemne vzrušený sledoval kostýmovú atrakciu z 13. storočia, bude možno sklamaný. Ak však v ňom zostala ešte štipka zmyslu pre dobrodružstvo zmyslov, vysadne na koňa, neskroteného a divokého, ktorého mu ponúka František Vláčil,“ písal o Markéte Lazarovej v roku 1967 v Literárních novinách Vladimír Solecký. „S vladárskou bezohľadnosťou postaví diváka priamo do centra diania, do drsného a krutého sveta, kde oheň páli a dusí svojím dymom a mráz oziaba až na kosť, kde páchne krv a moč,“ dodal Solecký, podľa ktorého film s takou zložitou štruktúrou nestačí vidieť iba raz. „Môžeme, ba musíme (ho) vidieť dvakrát, trikrát. Určite však ani o dvadsať rokov nebude potrebovať chápajúcu zhovievavosť, s ktorou sa dnes pozeráme na dobové retrospektívy aj niektorých výborných filmov,“ písal.
Aj americký filmový historik a teoretik Tom Gunning z Univerzity v Chicagu vo svojej eseji na portáli Criterion.com o takmer polstoročie neskôr priznáva, že si film musel pozrieť štyrikrát, kým si pospájal jeho dianie a aj tak si stále nebol istý niektorými vzťahmi. „Ak prvky, ktoré sa väčšina filmov snaží objasniť, zostávajú v tomto prípade zastreté, nie je to preto, že niečo chýba. Toto je film krajnosti: je tu toho toľko čo vidieť a počuť, tak veľa textúr a tvarov volá po vašej pozornosti, že iba jednoduché stopovanie príbehu sa môže zdať ako strata času,“ napísal Gunning.
Vláčil si vyslúžil prívlastok básnik filmového obrazu. „Predovšetkým v 60. rokoch si filmy vopred predkresľoval, niekedy doslova záber po zábere,“ povedal v rozhovore pre Souvislosti, revue pre literatúru a kultúru autor režisérovej monografie Petr Gajdošík. U Vláčila okrem výtvarného cítenia prízvukuje ešte ďalšiu prednosť – zmysel pre vnímanie krajiny a miesta. Filmár sa podľa neho vždy dôkladne sústredil na prieskum exteriérov pred nakrúcaním a takisto si z toho robil podrobné poznámky a nákresy. Prostredie, v ktorom nakrúcal, tak potom dokonale poznal a vedel, odkiaľ a kedy je najlepšie čo snímať.
Slobodne, nie podľa pravidiel
Vláčil pôvodne začal študovať na pražskej UMPRUM, čoskoro však pochopil, že „žiadny Picasso z neho nebude“ a dal sa na štúdium estetiky a dejín umenia. Potom na rôznych pozíciách pôsobil v štúdiách kresleného a bábkového filmu, populárno-vedeckých a náučných filmov a armádnych filmov. Od konca 50. rokov začal nakrúcať na Barrandove. Jeho poetický film Holubica (1960) ocenili na festivale v Benátkach aj na festivale filmov pre mládež v Cannes. „Všetko vtedy stálo na zabehaných zákonoch, na dialógovej, nie obrazovej dramaturgii. My sme išli inakadiaľ. Ale nemôžem sa sťažovať. Nenašiel sa jediný významnejší režisér, ktorý by sa postavil proti filmu, aj keď sám pracoval celkom inak. Navyše, myslím, že Holubica skutočne dosť zapôsobila na tých, ktorí sa o pár rokov chopili vesla v československej kinematografii. (…) Niežeby sa hádam začali opičiť, to nie. Začali jednoducho tvoriť slobodne, nie podľa daných pravidiel,“ povedal Vláčil v roku 1969 v rozhovore s A. J. Liehmom.
Sám sa podľa vlastných slov žiadnym pravidlám nepodriaďoval. Zároveň tiež nepatril do žiadnej skupiny režisérov so spoločnými znakmi, ako bola napríklad nová vlna. „Nikdy som vlastne k nikomu nepatril, odjakživa som stál mimo prúdov, čo bolo občas fajn, ale v chúlostivých situáciách som cítil, ako by som sa potreboval oprieť, nebyť sám.“
Po Holubici nakrútil baladickú drámu z 18. storočia Ďáblova past (1961), ktorá získala cenu v Locarne. Potom prišla Markéta Lazarová, ktorá sa nakrúcala niekoľko rokov. „Markétu som v sebe nosil od mladosti, potom mi niekto povedal, že sa to hádam vôbec nedá nakrútiť a to bol ešte len impulz,“ povedal A. J. Liehmovi. Tlak na využitie rekvizít a kostýmov nákladného projektu viedol k nakrúteniu Údolí včel (1967) a do konca 60. rokov stihol Vláčil nakrútiť ešte drámu z konca druhej svetovej vojny Adelheid (1969), v ktorej takisto exceloval Petr Čepek.
„Som vlastne autodidakt, nevyštudoval som žiadnu filmovú školu, nebol vychovaný žiadnym veľkým majstrom filmovej réžie. Ku všetkému som sa musel dopracovať. Preto som si vždy vážil možnosť tvoriť, čo je, myslím, najväčšia ľudská výsada a túžba. Keď bude každý človek chápať svoju prácu ako tvorbu, stanú sa jeho činy malými zázrakmi. A to sa zďaleka netýka iba umenia, aj keď práve ja som v ňom našiel svoje šťastie. Nepoznám väčšie uspokojenie ako pocit, že sa mi práca darí. Potom netúžim po odmene, ale iba po možnosti v práci pokračovať,“ cituje Františka Vláčila kniha Ladislava Tunysa Hvězdy, které nezhasnou.
Začiatkom 70. rokov však Vláčil v tvorbe slobodne pokračovať nemohol. Neskrýval totiž svoj postoj k sovietskej okupácii, a tak ho v hranom filme čakala tvorivá odmlka. Tunys v knihe spomína historku, ako počas previerok po príchode sovietskych okupantov v roku 1968 nielen filmoví autori chodili pred posudkové komisie, kde museli odpovedať aj na to, ako hodnotia príchod „spriatelených“ vojsk. Vláčil vraj ešte pred odpoveďou povedal, že sa musí ísť „vyčúrať“ a už sa pred komisiu nevrátil. V prvej polovici 70. rokov tak nakrútil štyri dokumenty a dva stredometrážne filmy. Podľa autora Vláčilovej monografie Petra Gajdošíka si však režisér pôsobenie v Krátkom filme pochvaľoval a užíval si väčšiu voľnosť než na Barrandove. Navyše nakrútil výnimočné dokumenty ako Praha secesní (1974) a jeho filmy Pověst o stříbrné jedli (1973) a Sirius (1974) ocenili aj vo svete.
Presadil si Hrušínského
K celovečernému filmu sa Vláčil vrátil v roku 1976 snímkou Dým bramborové natě v hlavnej úlohe s Rudolfom Hrušínským, ktorý mal tiež dištanc. „Vláčil mal sám veľké nepríjemnosti. Nebola to osobnosť režimu prijateľná, asi preto, že vedel. Keď za mnou prišiel, aby som to robil, bol veľmi dojemný. Hovoril som mu: ,To ti nepovolia!' A on mi odpovedal: ,Tak to nebudem robiť!' A skutočne šiel do dôsledkov,“ hovoril Hrušínský v roku 1990 v rozhovore pre Scénu, ktorý cituje diplomová práca Ivety Šestákovej z Masarykovej univerzity. Zaoberá sa zákazmi tvorivej činnosti v období normalizácie práve na základe príkladu Rudolfa Hrušínského. „To, čo som predpovedal, sa aj prihodilo. Hlavný dramaturg Barrandova Ludvík Toman to samozrejme zakázal. Keď Vláčil vyhlásil, že to teda robiť nebude, tak chcel, aby som urobil skúšky. Povedal som: ,Pokojne, tak ja ich urobím, a išiel som na Barrandov. (…) Nakoniec to František skutočne presadil. Ako to urobil, dodnes neviem,“ dodal Hrušínský. Vláčil, ktorý v 70. rokoch nakrútil ešte film Stíny horkého léta (1977) v hlavnej úlohe s Jurajom Kukurom, v knihe Ladislava Tunysa priznal, že s Hrušínským mu pomohol autor predlohy, národný umelec Bohumil Říha.
V 80. rokoch nakrútil režisér ešte niekoľko filmov. „Jeho tvorba konca 70. a 80. rokov sa už vyznačuje určitou nevyrovnanosťou vo voľbe námetov aj ich spracovania, danou čiastočne systémom barrandovskej výroby, ale tiež osobnými problémami s alkoholom,“ povedal Petr Gajdošík s dodatkom: „V kritickej, diváckej aj filmárskej obci patril vždy medzi najuznávanejších filmových tvorcov.
