Postavy v jeho filmoch nikdy neboli iba bezpohlavné bábky, ktorých motiváciám divák nerozumie. Nielen v jeho dokumentoch, ale aj v hraných filmoch šlo o skutočných ľudí, so skutočnými útrapami, konfliktmi či radosťami. Nebolo ťažké sa s nimi stotožniť. Nikdy mu nešlo o to prvoplánovo zaujať vizuálne atraktívnymi či šokujúcimi zábermi, nesnažil sa kĺzať po povrchu. Hľadal hĺbku a silné príbehy. Fascinovala ho inakosť, nedelil ľudí na pekných a škaredých, snažil sa ich analyzovať, pochopiť, zaujímal ho vždy kontext, pravdivosť a úprimnosť. Slovenský režisér, scenárista, fotograf, intelektuál a humanista s citom pre jemný nenásilný humor, Dušan Hanák, sa narodil 27. apríla 1938 v Bratislave. Ako mládežník sa zaujímal najmä o hudbu, literatúru či výtvarné umenie, zakotvil však pri filme, kde mohol všetko spojiť dokopy.
Na prvýkrát to nevyšlo
Prvý pokus dostať sa na pražskú FAMU v roku 1965 mu síce ešte nevyšiel, no nevzdal to. Po absolvovaní povinnej vojenskej služby a neskôr ťažkej práci v bani, to po štyroch rokoch skúsil znova a prijali ho na réžiu. Konečne tak mohol pod pedagogickým dohľadom Elmara Klosa (o šesť rokov neskôr oceneného Oscarom za legendárny Obchod na korze), Otakara Vávru či Milana Kunderu naplno ukázať, čo v ňom je. Práve Klos bol ten, kto Hanákovi navrhol počas štúdia filmovať na tému portrét (aktuálnu medzi cvičeniami na filmových školách dodnes) spisovateľa a herca Jana Wericha. Snímku nazval Šesť otázok pre Jana Wericha (1963). Už v tejto sympaticky úprimnej prvotine bolo možné odsledovať istý záujem o filmový experiment, nezvyčajnú prácu so zvukom, s hudbou či výstavbou deja. Zvukovo-obrazový kontrapunkt využil aj v ďalšom, už hranom filme Zádumčivosť (1963). Záujem o nekonvenčné témy ukázal zase vo filme Alcron (1963) pojednávajúcom o živote prostitútky. V roku 1965 na FAMU úspešne absolvoval filmom Učenie.
V časoch formujúcej sa Novej vlny okrem Hanáka prejavili záujem o hlbšie filozofické témy a búranie žánrových konvencií aj jeho generační spolupútnici Juraj Jakubisko a Elo Havetta. Zatiaľ čo v ich filmoch bolo cítiť nespútanú živelnosť, v Hanákových dielach sa viac odrážala jeho introvertná povaha a rozvážnosť. Boli formálne precíznejšie a poetickejšie, atmosférickejšie. Ukázal to aj v hudobnej trilógii – krátkometrážnych filmoch Metamorfózy (1965), Impresia (1966) a Sonáta alebo hľadanie šťastného čísla (1966). V nich sa podľa filmového historika Václava Maceka, autora Hanákovej monografie, do popredia dostali práve atmosféra a pocity. Podľa Maceka prúd filmových obrazov sa v týchto filmoch dôsledne podriaďuje toku hudobnej skladby, pričom však obraz nie je len akýmsi doplnkom. Hanák sa snažil o uvoľnenie fantázie divákov, aby sa mohli voľne pohybovať medzi koncertom a vlastnými víziami, pričom Macek uvádza miernu podobnosť s avantgardnými dielami francúzskej kinematografie 20. rokov.
Kritika socializmu aj obraz vnútornej čistoty
V dokumentárnej snímke Prišiel k nám Old Shatterhand (1966) sa Hanák zameral na pokrytectvo a morálny úpadok socialistického režimu, aj s určitou dávkou irónie a bizarnosti. K danej téme sa vrátil po páde režimu, keď vo filme Papierové hlavy (1995) už ráznejšie a s vážnou tvárou zobrazil skutočné hrôzy totality v Československu. Ako tridsaťjedenročný debutoval adaptáciou poviedky Jána Johanidesa, minimalistickou, psychologickou, existenciálnou drámou 322 (1969) o kuchárovi Laukovi (skvele ho stvárnil Václav Lohniský), ktorému lekári diagnostikujú rakovinu hrdla. Hanák filmom ponúkol metaforu na vtedajší režim a dielom skvele polemizoval o slobode, šťastí, vine, lži, pretvárke a samote. Zároveň jasne ukázal výrazné autorské prvky a zaslúžene za film získal na 19. ročníku Medzinárodného festivalu v Mannheime Grand Prix. Doma však skončil v trezore.
Takmer dvadsať rokov v trezore bol aj jeho ďalší významný film, dokument Obrazy starého sveta (1972), ktorý sa ani nedostal do kinodistribúcie. V ňom sa zameral na príbehy opustených starých ľudí z Liptova a Oravy, ktorí aj napriek ťažkému životu ukázali svoju neoblomnosť, vnútornú silu a čistotu, čím Hanák docielil sugestívny portrét, kde umne do obrazu zakomponoval pomedzi zábery aj veľavravné fotografie. „Mám skúsenosť, že aj úplne obyčajný človek môže prežiť tvorivý život. Najzaujímavejší ľudia majú v sebe vnútornú slobodu, ktorá vôbec nie je závislá od režimu alebo od okolia, ale odvíja sa od toho, či vo svojom živote na sebe pracovali a či je pre nich samozrejmosťou byť verní sami sebe. Aj v povrchnej a chaotickej dobe ľudia s pozitívnym myslením vyžarujú zvláštnu energiu, zvláštne svetlo,“ vraví Hanák v knihe rozhovorov Tiny Čornej. Za Obrazy starého sveta získal po páde režimu cenu Asociácie filmových kritikov v Los Angeles.
Vychoval Generáciu 90
Hanákov záujem o dedinské prostredie bolo vidieť aj v jeho filme Ružové sny (1976) kde sa v hlavných úlohách predstavili Juraj Nvota a Iva Bittová. Scenár si už Hanák nepísal sám, ale bol dielom jeho generačného spolupútnika Dušana Dušeka. Milá romanca s nádychom melanchólie rozprávala príbeh mladého poštára, ktorý sa zamiluje do Rómky, čo sa okamžite stáva hlavnou témou v ich okolí, najmä u ich rodín. Rozpor dvoch svetov a tradícií nemohol byť výstižnejší a Hanák opäť potvrdil status nenápadného, no nesmierne výstižného pozorovateľa ľudských charakterov a osudov. Vkusný humor, maximálna autenticita prostredia aj postáv, lyrickosť, bizarnosť či trpkosť života.
To všetko bolo opäť cítiť aj z Hanákovho ďalšieho diela, Ja milujem, ty miluješ, ku ktorému napísal zase scenár Dušek. Na príbehu starého mládenca – zúfalého, v alkohole sa utápajúceho Pištu (Roman Klosowski), zamilovaného do Viery (Iva Janžurová), pričom tá má záujem o jeho kolegu Vinca (Milan Jelić), Hanák reflektoval celú vtedajšiu spoločnosť poznačenú normalizáciou. Film skončil opäť v trezore, no v roku 1989 zaň Hanák získal na festivale v Berlíne Strieborného medveďa za réžiu. Vo svojom ďalšom, až kruto realistickom diele s názvom Tichá radosť (1985) sa režisér akoby tematicky vrátil k existencializmu príznačnému pre jeho debut 322. Na psychologickej sonde do vnútra nešťastnej mladej ženy (Magda Vášáryová), ktorá má dilemu, či odísť zo stereotypného a nefungujúceho manželstva, režisér spolupracoval s Ondrejom Šulajom, pričom sa opäť nevyhol výraznej symbolike a metaforám.
Dušan Hanák okrem toho, že neoddeliteľne prispel k rozvoju a ku kvalite slovenskej kinematografie, aj v rokoch tvrdej normalizácie, neskôr tiež posunul svoje skúsenosti ďalej a vychoval na Katedre dokumentárnej réžie VŠMU ako pedagóg celú generáciu dnes úspešných tvorcov (označovanú Pavlom Brankom aj Generácia 90), akými sú Iveta Grófová, Juraj Lehotský, Marek Šulík, Marek Kuboš či Jaroslav Vojtek.
