Filmová strihačka Monika Willi: Hanekeho pri Pianistke zaujímal aj môj pohľad

Aj keď film neštudovala, dnes spolupracuje s významnými celosvetovo známymi a úspešnými filmármi, akými sú Michael Haneke, Ulrich Seidl, Wolfgang Fischer či Michael Glawogger, ktorého film Bez názvu (2014) dokončila po jeho nečakanej smrti.

26.05.2019 16:00
Monika Willi Foto:
Monika Willi bola hostkou filmového podujatia Visegrad Film Forum.
debata

Strihačka rakúskeho pôvodu Monika Willi bola medzi hosťami podujatia Visegrad Film Forum na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. O jej filmových začiatkoch, spolupráci s Hanekem či dokončovaní filmu po Glawoggerovi porozprávala pre Pravdu.

Keď sa ľudia zoznámia s kinematografiou a učaruje im, poväčšine sa chcú stať režisérmi či kameramanmi. Ako sa však človek stane strihačom, ktorého nie je takmer nikdy vidno v žiare reflektorov?

Už od pätnástich rokov som vedela, že chcem pracovať vo filmovom odvetví. Nevedela som však ešte úplne presne, v ktorej profesii zo všetkých, preto som ani nešla študovať na filmovú školu. Najskôr som začala pracovať s viacerými dokumentaristami ako asistentka. Vtedy bolo zvykom robiť skutočne dlhé a tematicky bohaté dokumentárne filmy, čo bol skvelý spôsob, ako sa rozhliadnuť vo svete filmu a vyriešiť moju dilemu. Ako ste povedali, ako prvé mi napadlo, že budem kameramankou. Zaujalo ma to a vyskúšala som si to. Netrvalo však dlho, kým som zistila, že to nie je úplne pre mňa. Nemala som na to príliš talent a časom som zistila, že práve strihanie mi sedí viac. Robila som často oboje, a preto som si to vedela porovnať. Raz sme boli so štábom na Ukrajine a zrazu mi dali do rúk kameru a povedali: Tak a teraz nakrúcaj! Len čo som kameru dostala do rúk, uvedomila som si, aká náročná práca to je a tiež, že toto skutočne nie je pre mňa. Prácu strihačky som si, naopak, zamilovala, preto som sa rozhodla zakotviť práve pri nej.

S Michaelom Hanekem ste spolupracovali na filmoch Pianistka (2001), Biela stuha (2009) či Happyend (2017). Vybral si vás priamo on?

Nie, pri podobných spoluprácach ide takmer vždy o odporučenie treťou osobou. S Hanekem som sa zoznámila cez jeho produkčného dizajnéra, s ktorým som v tom čase chodila. Strávili sme spolu teda všetci viacero večerov. Zoznámila som sa aj s jeho predošlým strihačom, ktorý s ním robil film Funny Games (1997). Haneke mi nakoniec navrhol spoluprácu na Pianistke, ktorá je francúzsko-rakúskou koprodukciou, a bolo to aj tým, že viem po francúzsky. Myslím totiž, že je veľmi náročné pracovať na filme v reči, ktorú neovládate. Samozrejme, moja francúzština nebola perfektná, ale stačilo to.

Aký je Haneke typ režiséra? Priniesol vám materiál a nechal vás na ňom pracovať bez pripomienok alebo bol stále prítomný v strižni?

Haneke je presne ten typ režiséra, ktorý trávi veľa času v strižni. Nikdy to však nie je úplne tak, že režisér prinesie materiál a nechá strihača robiť, čo chce. Väčšinou ide vždy o istý dialóg medzi nami ešte pred strihom a už tam sa hovorí o danej vízii, plus sa selektuje, čo použiť a čo nie. Argumentujeme jeden druhému, čo je lepšie, či je to v poriadku a podobne. Napríklad pri práci na Pianistke mal jasnú víziu, ale zároveň ho veľmi zaujímal môj pohľad na vec.

Nastala niekedy situácia, keď ste sa nezhodli?

Ak sa rozhodnete spraviť niečo, čo nie je podľa neho alebo je to niečo nové, povie vám, aby ste to skúsili a podľa toho sa rozhodne. Poväčšine to bolo tak, že sa na to následne pozrel a s flegmatickým výrazom povedal: okej, nechaj to tak, môže to tak ostať. (smiech)

Aký bol najväčší rozdiel v spolupráci s režisérom Michaelom Glawoggerom a Hanekem?

Samozrejme, prvý a hlavný rozdiel bol v tom, že Glawogger bol dokumentarista, čo sa nevyhnutne odrazí na danom procese a vzťahu. Práve on ma často nechával v strižni samú a zaujímalo ho, čo dané obrazy znamenajú pre mňa, ako ich uchopím a aký im dám význam. Následne si to pozrel, povedal, čo si myslí a prezradil mi, čo tým všetkým myslel. Bol to zaujímavý, inšpiratívny proces.

Keď ste sa po jeho nečakanej smrti rozhodli dokončiť jeho film Bez názvu, bolo pre vás ťažké dať tomu všetkému hlavu a pätu?

Bolo to extrémne náročné, pretože ten materiál, ktorý Michael zanechal, bol nesmierne osobný. Boli to akési fragmenty smútku, nostalgie, zúfalstva či krásy. Na prvý pohľad ten materiál nemal žiadnu logiku, bola to čistá poézia. Musela som hľadať to, čo film udrží pokope a dostať tam Michaelov zámer a posolstvo.

Aj preto sa film volá Bez názvu?

S tým názvom prišiel ešte dávnejšie práve Michael. Stále tomu hovoril film bez názvu. Chcela som to s ním ešte prediskutovať, ale k tej konverzácii už nedošlo, pretože zomrel. V záverečnom procese mi napadlo pomenovať film Jungle of Eden, Garden of Hell, zdalo sa mi to výstižné. Nakoniec som sa však rozhodla rešpektovať jeho pôvodný nápad.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Michael Haneke #Monika Willi #strihačka