Ota Hofman na deti nešušlal

, 01.06.2019 16:00

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme jej významné filmy a osobnosti. Pokračujeme scenáristom Otom Hofmanom.

Chobotnice z II. patra v ich seriálovej podobe...
Chobotnice z II. patra v ich seriálovej podobe aktuálne uvádza Česká televízia. Na ČT1 ich môžete vidieť v nedeľu 2. a 9. júna o 15. h. Autor: Česká televize

„Filmová branža je príťažlivá pre mnoho podivuhodných charakterov a občas sa stane, že medzi tými autormi, režisérmi a organizátormi sa nájde človek, ktorý je slušný. Až mimoriadne slušný,“ povedal o Hofmanovi v minuloročnom dokumente Českej televízie režisér Jiří Menzel. Hofman je podpísaný pod scenármi príbehov, ktorých hrdinom je Pan Tau, ale aj snímkami Setkání v červenci (1978), Panna a netvor (1978), Tretí princ (1982), Lucie, postrach ulice (1983), Chobotnice z II. patra (1986) či Veselé Vánoce přejí chobotnice (1986).

„Princíp rozprávania založil na neustálom pohybe medzi dvoma pólmi – medzi snom a skutočnosťou. Jeho rozprávkové príbehy sú plné predstáv a fantázie, akých je schopná iba detská imaginácia. V Hofmanových rozprávkach sa dejú veci neskutočné a vonkoncom nečakané. Ožívajú električky a hračky, ľudia sa zväčšujú, zmenšujú, miznú a zase sa objavujú, formela (modelovacia hmota – pozn. red.) hovorí, ale všetky situácie vychádzajú, na rozdiel od klasickej rozprávky ľudovej aj umelej zo všedného reálneho života,“ napísala scenáristka a spisovateľka Magdalena Wagnerová v zborníku, ktorý o Hofmanovi vydali v Ostrove, kde sa koná po ňom pomenovaný Detský filmový a televízny festival.

Wagnerová pripomína, že Hofmanovu scenáristickú tvorbu možno rozdeliť na adaptácie, ktoré tvoria zhruba tretinu, a pôvodné scenáre. Medzi nimi ako najosobitejšie vyzdvihuje jeho moderné rozprávky a spoluzakladateľský prínos Hofmana v tomto žánri v českom hranom filme.

Lebo deti budú hrať zadarmo

Hofman, ktorého v detstve formovali aj podkrkonošské rozprávky plné bludičiek a lesných strašidiel, začínal s prvými literárnymi pokusmi už počas strednej školy. Hoci ho od toho všetci odhovárali, po dvoch semestroch štúdia práva sa rozhodol prejsť na FAMU. Tu sa stretol s režisérom Milanom Vošmikom a rozhodli sa, že spolu nakrútia film pre deti. „Musím priznať, že nás k tomu neviedli práve ideálne pohnútky: vyšli sme totiž z trochu cynického predpokladu, že pre nás bude výhodné, keď nakrútime film pre deti a s deťmi, pretože deti nám budú hrať zadarmo. Produkcia FAMU veľa peňazí nemala a hercom sa musela platiť aspoň tá káva,“ cituje Hofmana zborník o ňom. Stredometrážna snímka Matúš (1953) bola síce prvým farebným filmom z dielne FAMU, tvorcovia však s ňou neboli spokojní. Neskôr prišli vydarenejšie spolupráce, ako adaptácia Honzíkovej cesty (1956) Bohumila Říhu ocenená v Benátkach, Pohádka o staré tramvaji (1961), Anička ide do školy (1962) či séria detských detektívnych komédií s vyšetrovateľom VB Dr. Martinom v podaní Jaroslava Víznera.

V 50. rokoch však Hofman stretol aj ďalšieho zo svojich kľúčových spolupracovníkov, režiséra Jindřicha Poláka. Na spoluprácu si museli počkať až do roku 1963, keď vznikol film Klaun Ferdinand a raketa (1962). Polák mal k dispozícii nákladné dekorácie k svojmu sci-fi Ikarie XB 1 (1963) a využil ich práve pre celovečerné dobrodružstvá Klauna Ferdinanda. Potreboval však schopného scenáristu, ktorý by dokázal tvoriť v rekordne krátkom čase. A tak si prizval Hofmana. Bol to začiatok ich dlhoročnej spolupráce, z ktorej v polovici 60. rokov vzišiel napríklad televízny aj filmový Pan Tau. „Netušili sme, že omnoho neskôr budú chodiť do Prahy z množstva krajín sveta listy s adresou PAN TAU, Československo. Tie listy, písané väčšinou detským písmom, pražská pošta dopravila na Vinohrady a odovzdala ich naozaj Panovi Tauovi, aj keď na dverách jeho bytu je napísané Otto Šimánek,“ cituje Hofmana zborník o ňom.

S Polákom Hofman neskôr vytvoril aj šesťdielny koprodukčný seriál Lucie, postrach ulice. Z neho zostrihom neskôr vznikli filmy Lucie, postrach ulice (1983) a …a zase ta Lucie (1984), v ktorých ožijú postavičky z modelovacej hmoty. Podobným zostrihom zo seriálu vznikli aj snímky Chobotnice z II. patra (1986) a Veselé Vánoce přejí chobotnice (1986) v jednej z hlavných úloh takisto so Žanetou Fuchsovou. V nich zase v podobe chobotničiek ožije podivná zelená a modrá hmota.

„Cez fantastickosť sa autor dotýka sveta súčasného dieťaťa a vystihuje v ňom onú fantáziu bez hraníc, akej je schopná iba detská predstavivosť. Hofmanove scenáre sa zakladajú na oscilácii medzi prežívanou skutočnosťou a predstavami riadenými známym zaklínadlom ,čo by sa stalo, keby…' a vo filmovom tvare nespútanosť detskej fantázie spredmetňujú,“ napísala v recenzii v dvojtýždenníku Scéna Marie Benešová v roku 1987. S Polákom Hofman vytvoril aj úspešný seriál Návštevníci (1983).

Plnohodnotné bytosti, iba menšie

Okrem toho, že Hofman písal scenáre aj knihy, bol od polovice 50. rokov aj dramaturgom Filmového štúdia Barrandov v tvorivej skupine Ericha Švabíka a Jana Procházku. „Ota mal v skupine postavenie teoretika a predovšetkým praktika detského filmu, najmä toho pre najmenšie deti, ku ktorým sa neskláňal a na ktoré nešušlal: bral ich ako plnohodnotné ľudské bytosti, iba menších rozmerov. Celkom v duchu Jana Amosa, ktorého napokon dobre poznal a veľmi uznával. Ota zastával názor, že žiadnemu detskému filmu by nemala chýbať fantázia, láskavosť, humor a v neposlednom rade ,myšlínka'; to í je tam kvôli tomu, aby to neznelo tak pateticky, pretože pátos Ota neznášal, rovnako ako sentiment,“ napísala v zborníku venovanom Hofmanovi dramaturgička Filmového štúdia Barrandov Marcela Pittermannová.

S príchodom normalizácie skupinu reorganizovali a vznikla skupina detského filmu na čele práve s Hofmanom. Ako uvádza v texte v časopise Iluminace Štěpán Hulík, bola „ostrovom slobody“, aj keď ani ten sa neskôr nevyhol zhubnému vplyvu obávaného normalizačného ústredného dramaturga Ludvíka Tomana. „Osobne napríklad viem, že napríklad Ota Hofman alebo režisér Brynych množstvo ľudí zachránili tým, že ich vzali pod svoju klenbu vplyvu. (…) Oni takpovediac riedili silu tých zákazov. Tým, že oni boli tými, ktorí mohli ísť za kompetentnými ľuďmi a povedať: Pozri, ja viem, že on toto a tamto… Lenže on je šikovný a ja by som ho potreboval, aby mi napísal tento scenár,“ cituje Štěpán Hulík v časopise Iluminace slová barrandovského historika a vtedajšieho pracovníka tlačového oddelenia FSB Pavla Jirasa.

Hofman pomohol napríklad Janovi Procházkovi. Scenárista trezorového filmu Karla Kachyňu o totalitných praktikách Ucho (1970) sa dostal do nemilosti mocných, a tak ho Hofman kryl svojím menom, keď sa podpísal pod Procházkov scenár opäť ku Kachyňovmu filmu Už zase skáču přes kaluže (1970). Hofman neskôr Kachyňovi, tentoraz už naozaj, napísal scenáre k snímkam ako Vlak do stanice nebo (1972), Malá morská víla (1976) či Posledný motýľ (1990). „Pre Otu muselo byť hrozne nepríjemné, keď nemohol priznať, že nie je autorom filmu Už zase skáču přes kaluže, pretože to bol veľmi úspešný film, nádherne napísaný a niektorí ľudia, a aj ja som k nim patrila, za ním chodili a vraveli mu: Oto, to je tvoj najlepší scenár, aký si v živote napísal,“ spomína v dokumente Českej televízie dramaturgička a scenáristka Bohumila Zelenková a pripomína, že išlo o veľmi riskantný krok.

Ju zase Hofman presvedčil, aby takto kryla ďalšieho zakázaného autora Františka Pavlíčka. A tak bola ako autorka slávnych Vorlíčkových Troch orieškov pre Popolušku (1973) roky uvádzaná práve ona. Aj táto rozprávka ako mnohé ďalšie vznikla práve vo výrobnej skupine Otu Hofmana.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Oto Hofman #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk