Recenzia: Aladin alebo ako sa Guy Ritchie zbláznil

Najlepšie časy päťdesiatročného Angličana Guya Ritchieho sa skončili ešte pred jedenástimi rokmi vydarenou RocknRollou. Aj keď trilógia Sherlock Holmes s charizmatickým Robertom Downeym jr. ešte vedela príjemne rozosmiať a miestami milo prekvapiť, jeho posledné filmy akosi strácali autorstvo tak silne raziace z kultových diel ako Zbal prachy a vypadni (1998) či Podfu( c )k (2000).

Scenáristická rafinovanosť ochabla, punkový nádych zmizol niekde do prázdna. Ak však v jeho predposlednom žánrovom experimente, dobrodružnej fantasy Kráľ Artuš: Legenda o meči (2017), bolo aspoň trocha cítiť jeho režijnú prítomnosť, v jeho najnovšom rovnomennom remaku od ospevovaného, až božsky uctievaného animovaného filmu z dielne Walta Disneyho Aladin (1992), necítiť ani štipku autorstva. A mení sa na čisto remeselnú, konvenčnú nudu, pri ktorej ak divák nezaspí, bude poriadne sklamane krútiť hlavou.

Už v úvode cítiť, akým smerom sa film bude uberať. Prekáža kŕčovitosť hercov, lacná a iritujúca hudba prítomná v každom obraze, miestami skutočne trápne repliky, nevydarené muzikálové sekvencie či obrazová umelosť, takmer všetko je „prečačkané“ a gýčovité. Ritchieho Aladinovi vyslovene škodí skutočná podoba v podaní reálnych hercov. Namiesto toho, aby sa čaro originálu aktualizovalo, stráca sa, čo je nesmierna škoda. Ženskému oku síce ulahodí sympatický Mena Massoud, predstaviteľ Aladina, pouličného zlodeja s dobrým srdcom a krutým osudom, mužské oko zase poteší skutočne nádherná princezná Jasmína v podaní iba dvadsaťšesťročnej Naomi Scottovej. Will Smith v úlohe Džina z čarovnej lapmy síce baví a ťahá film kvalitatívne mierne nahor, ale veľkú časť skutočného vtipu miestami zabíja zase otravný dabing.

Aladin je lacnou rozprávkou, ktorá možno poteší najmenších, no pre pamätníkov, srdciarov a veľkých fanúšikov Ritchieho bude lepšie, ak sa danej snímke oblúkom vyhnú. Spolu so Stroskotancami (2002) ide rozhodne o Ritchieho najhorší film a ostáva vlastne rozum stáť, prečo sa do daného projektu pustil bez toho, aby doň vniesol niečo svoje. Až by si jeden mohol myslieť, že sa zbláznil.