Alexander Bárta: Dcéra mi vždy povie, či som trápny

, 08.06.2019 12:00
Alexander Bárta
Slovenský herec Alexander Bárta. Autor: ,

Alexander Bárta sa na nedostatok práce sťažovať nemôže. Len v Slovenskom národnom divadle účinkuje v 11 tituloch, v Sklenenom zverinci ho možno vidieť v Divadle Aréna a najnovšie mu pribudla aj hlavná rola v Čechovovom Ujovi Váňovi v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava. Rozprávali sme sa o starnutí aj kríze stredného veku, na ktorú má najlepší recept práve Čechov: pracovať, pracovať, pracovať. Prečo neľutuje, že sa nestal rockovou hviezdou?

Čo vás presvedčilo, aby ste zobrali úlohu Uja Váňu v novinke Mestského divadla P. O. Hviezdoslava? Vraj ešte pred dvoma rokmi ste si na túto rolu pripadali príliš mladý.

V hereckej práci ide o skúsenosti a istú vyzretosť, náhľad na svet. Podstatné nie sú len herecké skúsenosti, ale aj ľudské, životné. Netvrdím, že za dva roky som prešiel nejakou veľkou zmenou, ale na niektoré veci sa už pozerám inak. Možno som sa pozeral na to, že Uja Váňu hrával vždy starší herec. Napríklad v Astorke bola silná inscenáciu s Marošom Zednikovičom, ktorý bol odo mňa starší. Ujo Váňa má v hre 47 rokov, ja o čosi menej, ale stále sa cítim mlado. Hlavne ma presvedčilo, že Uja Váňu teraz bude režírovať Marián Pecko, s ktorým som už mal skúsenosť z Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade. Presvedčil ma aj titul a tiež to, že si to iní ľudia vedeli so mnou predstaviť.

Sú na Čechova zrelí naši diváci? Chápu ho? Vraj v Čechovových časoch z nich Stanislavskij urobil sentimentálne hry a meštiacke publikum sa utápalo v slzách a súcite nad sebou samým, namiesto toho, aby sa konfrontovalo s vlastným zlým a nudným životom. Čechovove drámy mali úspech, hoci ho jeho súčasníci nepochopili viac než kohokoľvek iného… Rozumejú mu dnešní diváci?

Myslím, že rozumejú – aspoň podľa reakcií divákov to tak vyzerá. Zatiaľ sme to pred ľuďmi hrali dvakrát. Ale ak sa pýtate, či rozumejú vo všeobecnosti Čechovovi – je to výnimočný ruský klasik, témy jeho hier sú aj po vyše sto rokoch aktuálne. Vnímavý divadelný divák ich iste vie pochopiť. Druhá vec je, ako to chytí do rúk režisér. Mám pocit, že v Čechovovi je veľa humoru aj tragédie. Takže Uja Váňu možno klasifikovať ako tragikomédiu. Je tam veľa bolesti, nostalgie aj smútku, ale aj zábavy a smiechu.

Ktoré scény sa vám hrajú dobre a ktoré ťažko?

Videli ste tú inscenáciu?

Isteže. Hrá sa vám ľahko postava opitého Uja Váňu?

Je opitý, ale neoznačil by som ho za opilca. Mám rád všetky jeho výstupy. Aj opitosť je nejaký stav, ktorý sa dosahuje pomocou alkoholu. A zahrať stav je moja povinnosť ako herca. Že je Váňa opitý, tak je to napísané v tej hre a dôležité je to, prečo je opitý.

Chápem, ale hrá sa opilec ťažko? Hráte ho veľmi presvedčivo.

Zahrať opitého človeka je veľmi ťažké, lebo ak sa neustriehne tá hranica, môže to byť veľmi trápne. Môže to byť smiešne, dokonca aj hrozné. Ide o mieru. A možno mám aj nejaké skúsenosti.

Tak som to nemyslela.

A ja som to myslel.

Čo si myslíte o pití, ktoré sa často vyskytuje v ruských hrách? Je to pre Rusov čosi typické?

Alkohol je silne prítomný v ruskej kultúre, Rusi majú k vodke veľmi blízko, samozrejme okrem čaju.

Ruskí klasici často píšu o „širokej ruskej duši“. Čo pre vás tento termín znamená? Je ťažké zahrať širokú ruskú dušu? Alebo je to klišé?

Je to trochu klišé. Rusi sú veľmi zvláštny národ. Asi potrebujú pevnú ruku práve preto, že majú tú širokú dušu. Vedia obsiahnuť strašne veľa vecí, robia veci vždy naplno, čo môže byť niekedy nebezpečné.

Boli ste v Rusku?

Prvýkrát som bol v Rusku minulý rok v októbri, so SND sme v Petrohrade hosťovali s hrou Elity. Lenže Petrohrad a Moskva vraj nevystihujú Rusko úplne presne. Bolo mi povedané, že Rusko sú celkom iné miesta. Je to iný svet.

Emil Horváth nám vlani koncom roka rozprával práve o tomto hosťovaní v Petrohrade. Vraj hru Elity, ktorá je o podstate moci a vládnutí, o eštébákoch a prezliekaní kabátov, prijali zvláštne, akoby boli diváci v rozpakoch. Cítili ste to aj vy?

Áno, boli sme tam spolu. Ako kolegovia sme to prežívali súčasne a dosť obdobne. Čo vám poviem? Možno to neprijali s rozpakmi, pochopili tému, a myslím, že im nebola príjemná. Asi dva týždne predtým, ako sme mali hrať, dali ľuďom, ktorí si kúpili vstupenky, možnosť prísť sa o tom porozprávať. Mali akúsi prednášku, o čom to bude. Neviem, čo tam odznelo, ale určite to ovplyvnilo vnímanie divákov.

Ovplyvňuje súčasná politika aj vzťah k ruskému umeniu u nás?

To je veľmi individuálne. Neviem si predstaviť, že by niekto zanevrel na Dostojevského alebo Šostakoviča, lebo Putin je pri moci. Keď si človek prečíta knihu alebo si vypočuje Čajkovského, pozrie si film od Michalkova, nemôže na nich zanevrieť. Čo je dobré, je dobré a čo je zlé, je zlé. Takisto nemusím mať rád Američanov, ale mám rád niektoré ich filmy.

Čítate rád ruských klasikov?

Celkovo rád čítam a ruskí klasici sú naozaj nadčasoví. Témy, ktoré riešia, sú zaujímavé. Čechov vie tak geniálne vykresliť človeka či situáciu. Nedávno som čítal jeho poviedky a v každej poviedke je na desiatich stranách tak krásne opísaná situácia či osoba, že si to hneď viete predstaviť. Jeho poviedky mi veľmi veľa dali, pomohlo mi to aj k nášmu Ujovi Váňovi.

Je super, že si nájdete čas na čítanie. Veľa hercov sa vyhovára, že to nestíhajú…

Nemám až tak veľa času na čítanie, ale do Čechova som sa naozaj chcel ponoriť.

Ako dlho oddychujete po takom náročnom predstavení, ako je Ujo Váňa?

Keby som mal oddychovať, odídem z Bratislavy a idem na výlet – či už do hôr, alebo nejakého mesta, hlavne zmeniť miesto. Vtedy si viem oddýchnuť. Hlavne keď som s rodinou. Malú nemôžem hocikedy zobrať, lebo chodí do školy. Po divadelnej sezóne mám pravidlo, že hneď na druhý deň po poslednom divadelnom predstavení odchádzame na ostrov Hvar do Chorvátska. Tam sme dva týždne v zátoke, kde nie je nič, len pár domov, vtedy čítam, spím, len tak sedím a veľa plávam.

Čo rád čítate na dovolenke? Vezmete si detektívku alebo Kunderu?

Postavím sa pred našu knižnicu a tam je toľko kníh, ktoré som nečítal, radím sa so ženou: Čo si mám prečítať, Henrieta? Knihy si posúvame, aby sme ich toľko nevláčili. Čítame kadečo. Mám rád Iana McEwana, Woodyho Allena aj Čechova, Bulgakova. Nedávno som dočítal knižný rozhovor s riaditeľom psychiatrickej liečebne v Pezinku Pavlom Černákom. Volá sa to Správa o stave duše a je to vynikajúci rozhovor na 130 stranách o veľmi zaujímavých veciach, ako sex, muži a ženy, výchova, hovorí o dobre a zle, o závislostiach a drogách, o psychózach, mániodepresii. Hovorí odborné veci veľmi zrozumiteľne aj pre laika. Teraz som si rozčítal knihu – začal som pred mesiacom, ale dlho som ju nemal v ruke – Mária Nicoliniho nazvanú Stretnú sa kresťan, moslim a žid… Je to rozhovor židovského rabína, moslimského imáma a dvoch katolíckych kňazov o pestrom svete okolo nás. Ešte mám rád amerického spisovateľa židovského pôvodu Michaela Chabona. A počúvam strašne veľa hudby.

Vraj ste kedysi mali svoju kapelu?

Mal som stredoškolskú rockovú kapelu, ešte v 90. rokoch, keď som žil v Košiciach. Hral som na basgitaru, robili sme tvrdú muziku. Prijali ma však na Vysokú školu múzických umení, tak som s hraním v kapele musel skončiť.

Nebolo vám to ľúto?

Bolo, hlavne s odstupom času. Mám na to krásne spomienky, ale asi to tak malo byť. Mohol som si kapelu založiť aj tu, aj som dostal ponuky spievať, ale ja sa za speváka nepovažujem. Naša kapela sa volala Sweet sixteen čiže Sladkých šestnásť. Mali sme 15 rokov, keď sme ju založili. V 90. rokoch v americkom Seattli vznikol grunge, počúvali sme Nirvanu, Soundgarden, Pearl Jam a snažili sme sa hrať niečo v ich štýle. Aj to troška presiahlo amatérsku úroveň, pamätáte si na súťaž Marlboro Rock In? Posledný ročník bol v roku 1996. Odovzdali sme v Bratislave našu nahrávku nahratú niekde v garáži na kazete a z tých 180 kapiel, čo sa prihlásili do súťaže, vybrali 16 najlepších a vo finále v PKO sme skončili štvrtí.

Tak to je škoda, že ste nepokračovali. Mohli ste byť dnes rocková hviezda.

To neviem, cítim sa určite viac hercom ako hudobníkom. Neviem, či by som sa hudbou uživil a či by som bol šťastný.

Do Bratislavy ste prišli v Košíc v osemnástich?

Nie, v dvadsiatich. Chýbali mi Košice, podľahol som zvláštnemu košickému lokálpatriotizmu, keď sa riešilo, ty si západniar a ja východniar a v Bratislave som sa necítil veľmi dobre. Aj preto som sem nechcel ísť. Vždy, keď som kvôli niečomu prišiel do Bratislavy, už vo vlaku pri Trnave som začal cítiť bolesť hrdla a ochorel som.

Tak ste to tu nemali radi?

Nemal, ale hneď ako som sa vrátil do Košíc, vyzdravel som.

Kedy vás to prešlo?

Keď som nastúpil do školy a na internát, bolo to ťažké. Bratislavu som si však počas štúdia neskutočným spôsobom obľúbil. Hlavne vďaka spolužiakom, ktorí boli paradoxne mimobratislavskí. Spolu sme Bratislavu objavovali. Moji spolužiaci boli Marko Igonda, Tomáš Maštalír, režisér Patrik Lančarič, Anikó Vargová, Gregor Hološka, Dodo Bujdák, Zuzana Dančiaková, Ivan Pietor, boli sme fajn ročník. Našimi profesormi boli Emil Horváth, Juraj Slezáček a Peter Mikulík. Mal som výborných učiteľov, najlepších.

Už ste mali za sebou štúdium na konzervatóriu v Košiciach, však?

Áno, hudobno-dramatický odbor, mal som základ a myslel som si, že takéto vzdelanie mi bude stačiť. Chcel som byť rocková hviezda, ale niečo mi aj tak hovorilo, aby som skúsil prijímačky na Vysokú školu múzických umení. Povedal som si, že ak ma nezoberú, už tam nikdy nepôjdem. A zobrali ma.

Len v SND hráte v 11 tituloch, ako všetky tie texty dokážete udržať v hlave?

Mám veľké roly, aj menšie, aj stredné, aj hlavné. Ako to udržím v hlave? Normálne. Keď je človek herec a rozhodne sa to robiť, musí rátať s tým, že sa bude učiť texty. To nie je nič obdivuhodné. Ako keby sa pamäť cvičením cibrila, keď sa človek učí a pamäť je v permanentnej pohotovosti, ide to. Namemorovať sa to za dve mesiace dokáže hocikto, kto je v pohode. Ale to nie je všetko, tam sa to ešte len začína. S tým textom treba niečo urobiť, aby to získalo úplne inú hodnotu. A to už je o inom. Napríklad aj o talente.

Veľkú postavu máte aj v experimentálnom predstavení Vysoká škola diváckeho umenia. Tu zrejme veľa závisí aj od divákov – či s vami hercami na tomto interaktívnom diele spolupracujú, či nie?

To je veľmi zvláštne predstavenie, na ktoré sa vždy všetci účinkujúci tešíme – aj kapela, čo tam hrá, aj my s Robom Rothom a Danom Fischerom. Tým, že je to interaktívne, ideme na veľmi tenký ľad. Kedysi dávno sa v divadle dodržiavali isté pravidlá, to už zďaleka neplatí – mladí diváci majú mobily, vyrušujú, predstavenia ich často nebavia – ako keby si mysleli, že sú v kine, hlasno sa rozprávajú, asi si myslia, že my to nepočujeme. Keď vychádzam na javisko, viem, že idem do vážneho boja. Keď totiž niečo skúšate osem týždňov bez divákov a zrazu príde divák, ktorý je vlastne ďalším hlavným účinkujúcim, je to veľmi ťažké. Zažili sme kadejaké situácie. Sem-tam nejaký manželský pár aj odíde.

Naozaj odišli? Asi netušili, čo čakať a potom boli prekvapení.

Kamarát výtvarník Viktor Frešo sa ma minule pýtal, na čo by mal ísť do divadla. Povedal som mu, že máme novú Vysokú školu diváckeho umenia, ale varoval som ho, že je to interaktívne. A on: to je v pohode, tak ma usaď niekde dozadu. A ja: je úplne jedno, kde budeš sedieť, interaktívne je to pre celé obecenstvo. Zneistel, ale vydržal a celé sa mu to páčilo.

A vy si viete predstaviť, že by ste boli na predstavení ako divák a zrazu vás vyzvú spoluúčinkovať?

Asi by mi to liezlo na nervy. Hovorím otvorene.

Ktorá z hier v SND, v ktorých účinkujete, je vaša obľúbená?

Práve táto – Vysoká škola diváckeho umenia, v princípe mám rád aj Štvorec, veľmi mám rád Bál – pozerám sa na to cez optiku toho, čo tam hrám. Celkom mám rád aj Pred západom slnka – je to veľmi zaujímavý ľudský príbeh, tajnému radcovi Clausenovi sa v sedemdesiatke zvrtne život, keď sa zaľúbi do sedemnásťročnej dievčiny a rozpadne sa mu preto rodina. Väčšinu mojich predstavení mám rád, pre mňa je podstatné to, aby ma to bavilo.

Máte šťastie na veľa krásnych hier.

Hrám krásne veci – od kňaza v Bále, baču Miša v Bačovej žene, veksláka v Rivers of Babylon, šéfkurátora štokholmského múzea moderného umenia v Štvorci, profesora vo Vysokej škole diváckeho umenia, neschopného syna v hre Pred západom slnka…

Vlastne uplatňujete Čechovov recept na krízu stredného veku. V Ujovi Váňovi vaša divadelná neter Soňa hovorí: pracovať, pracovať, pracovať.

To by mohlo byť riešenie. Krízu stredného veku ešte nepociťujem, ale dokážem sa o tom baviť otvorene. Keď má človek menej práce a nemá nejaké výrazné hobby, môže dôjsť k prázdnote. Keď bola naša dcéra tretiačka či štvrtáčka, veľakrát som mal v divadle voľno a práve som nič nové neskúšal ani nenakrúcal. Odviezol som malú do školy, bolo osem hodín ráno, predstavenie bolo až večer a ja som si uvedomil, že nemám čo robiť. Musel som si vytvoriť svoj rytmus a program, aby som zmysluplne trávil deň.

S vašou ženou Henrietou Mičkovicovou vraj ste za celý čas, čo ste spolu, hrali spolu asi len trikrát. Je to pravda?

V divadle sme spolu naozaj hrali v troch predstaveniach. Viem si predstaviť s ňou skúšať, ale tým, že ona je na voľnej nohe a ja som zamestnaný v SND, je ťažké to zladiť. Mám 11 titulov u nás, ešte v Aréne Sklenený zverinec a môj trinásty titul je v MDPOH Ujo Váňa.

Chodievate si navzájom na premiéry? Vaša žena na Ujovi Váňovi bola a vy na jej Veronikinej izbe?

Z Veronikinej izby som stihol až derniéru.

Mestské divadlo P. O. Hviezdoslava nemá stály herecký súbor, aké to je, keď sa pri skúšaní hry stretnete s ľuďmi z rôznych divadiel?

Super, je to perfektná zmena, ktorú mám rád. V Aréne sme traja z Národného divadla plus Češka Ivana Uhlířová alebo Tereza Marečková, ale tento model je super. Je síce ťažšie dať dokopy ľudí z viacerých divadiel, ale pre herca je veľmi osviežujúce odísť z domovského divadla a stretnúť celkom iných kolegov.

Vraj keď vaša dcéra ide do divadla na vaše predstavenie, pýtate sa jej: no čo, bol som trápny? Čo vám odpovie?

Že bol alebo nebol. Rada chodí do divadla, vždy sa teší a má veľmi pozorné oko. Vždy mi vie povedať pravdu. Je to pre mňa najvzácnejší divák.

Alexander Bárta sa narodil 27. februára 1976 v Košiciach. Vyštudoval hudobnodramatický odbor na konzervatóriu v Košiciach, pokračoval štúdiom herectva na VŠMU. Pôsobil v trnavskom, nitrianskom i v košickom divadle, v bratislavskom Divadle Aréna a od decembra 2006 je členom Činohry SND. Momentálne tam hrá v 11 tituloch: Hedda Gablerová, Skrotenie zlej ženy, Bačova žena, Láskavé bohyne, Pred západom slnka, Elity, Vysoká škola diváckeho umenia, Štvorec, Nad našu silu, Rivers of Babylon, Bál. Okrem toho ho v Divadle Aréna možno vidieť v inscenácii Sklenený zverinec a v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava hrá hlavnú rolu v Čechovovom Ujovi Váňovi. Hral vo filmoch Zima kúzelníkov, Vadí nevadí, Rozhovor s nepriateľom, Rukojemník. Účinkoval v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade, Panelák, Chlapi neplačú, Hoď svišťom, Ministri, Milenky a Za sklom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#herectvo #film #divadlo #rozhovor #Televízia #Alexander Bárta
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku