Filmový dokument Botticelli: Inferno odštartoval minulý týždeň cyklus Veľkí talianski majstri na plátne, ktorý v rámci tradičnej prehliadky Cinevitaj uvidia diváci vo viacerých kinách na Slovensku.
Dokument režiséra Ralpha Loopa zaujme najmä sviežim spracovaním zdanlivo vyčerpanej témy. Danteho Božská komédia a jej výtvarná podoba z rúk majstra Botticelliho sú často komentované a reprodukované. Mohlo by sa zdať, že sa už ani nedá nič nového povedať. Loopov dokument však prekvapí – je veľmi svieži. Hoci režisér prezentuje Botticelliho ako génia, priznáva mu všetku úctu a obdiv, hovorí o ňom ako o človeku z mäsa a kostí. Ani jemu nešlo všetko hladko. Však aj kresby k Božskej komédii, ktoré film prezentuje, sú toho dôkazom. Nie všetko stihol umelec dokončiť. Prácu musel prerušovať, nemohol sa sústredene a súvisle venovať len mimoriadnemu projektu. Aj on bol závislý od mecenášov (často to boli Mediciovci) a robil to, čo musel. Ani géniovia nemajú nekonečnú voľnosť, ale možno práve to je dobre, lebo ak sa nájde možnosť, vypnú sa k vrcholným výkonom. A ilustrovanie Božskej komédie takou príležitosťou bolo.
Od financií závisel však aj ďalší osud vzácnych kresieb. Obchodovali s nimi zberatelia, putovali z rodiny do rodiny, z krajiny do krajiny, niektoré sa aj stratili. Našťastie, veľká časť kolekcie sa zachovala, napríklad vo Vatikáne (tam je aj samotný známy "lievik”, ktorý znázorňuje mapu pekla a jednotlivé jeho poschodia klesajúce do hĺbky), v Berlíne, či v Londýne. Film predstavuje odborníkov, ktorí sa o ne starajú dnes v múzeách. Kurátori vnášajú do filmu – okrem zaujímavých informácií – aj špeciálnu emóciu: Na ich tvárach vidno, ako si Botticelliho cenia, ako ho milujú a koľko im dáva energie. Podobne radostne pôsobia aj ľudia v uliciach Florencie, ktorí sa v ankete vyjadrujú k Botticellimu, k Dantemu i k samotnému peklu. Dnes už ľudia nie sú veľmi bohabojní- ženy žartujú, že sa im páčia práve hriešnici a istý pán sa čuduje, prečo by mali dobrí milovníci končiť v pekle ako smilníci. Odľahčenie témy však nijako neznižuje význam samotného umeleckého diela, ktoré sa vďaka moderným technológiám – aj ono dostalo digitálnu formu – zaskvie pred kamerou v nevídanej kráse. Film ukáže aj to, na čo "voľné oko” nestačí.
Zrak zasiahne zväčšený výjav na filmovom plátne, divák si všimne detail, zaznamená súvislosti, na ktoré ho upozorní komentár. Skrátka – film prináša príjemné pocity a rozširuje poznanie. O samotnom umelcovi, o dobe, v ktorej žil. Zavedie diváka do uličky vo Florencii, kde vyrastal, ukáže aj jeho rodný list, v ktorom je zapísaný ešte pod priezviskom Filipepi, ako najmladšie dieťa v chudobnej rodine. Upozorňuje tiež, že obdobie renesancie pôsobí síce v dejinách veľmi vznešene, ale život bol vtedy ťažký, ľudia žili v chudobe, bez hygieny, prenasledoval ich mor, smrť patrila ku každodennému životu. Veď aj Botticelliho múza, jeho Venuša, Simonetta Vespucci (1453 – 1476) zomrela veľmi mladá. Život bol skôr peklo než raj, a tak inšpirácie mal maliar pekla okolo seba dosť. O to viac hľadal krásu a aj svoje pekelné kresby vytvoril ako nádherné umelecké dielo, ktoré človeka nedeprimuje, ale nadchýna.
Dnes je Botticeli pre svet génius, keď začínal, bol iba jedným z viacerých šikovných maliarov. Pôvodne sa vyučil za zlatníka. Aj tam sa však veľa kreslilo, každý šperk potreboval kreslený návrh. Botticelli sa mal kde naučiť remeslu. Keď sa neskôr dostal do pozornosti mecenášov a začal tvoriť na vysokej úrovni, zostal vecný. Rozprával ľuďom príbehy, ponúkal krásu a ako kronikár zaznamenával rôzne reálne výjavy aj sny. Mnohí sa domnievajú, že peklo musel mať aj v sebe, že bol asi tiež hriešnik a že sa trápil. Po zhliadnutí filmu však Botticelli bude divákovi pripadať skôr ako pohodár. Človek, ktorý mohol robiť to, čo vie, a robil to naplno. A nie nadarmo. Pozeráme sa na to a tešíme sa.
