Franco Zeffirelli: Taliansky majster veľkých formátov

, 16.06.2019 18:58
Franco Zeffirelli
Taliansky filmový a operný režisér Franco Zeffirelli na archívnej snímke z roku 1974. Autor: ,

Vždy mu išlo o krásu, o jej jednoduchú a nekompromisnú podobu, ktorá bez väčšej námahy prenikne srdcom aj mysľou. Túžba po jej naplnení ho hnala k maximalizmu – veľkým formátom a výpravám, na pozadí ktorých moderným jazykom sprítomňoval diela klasikov. Franco Zeffirelli bol renesančným človekom a nesvedčí o tom len široký umelecký záber, ale aj zjavná inklinácia k obdobiu umeleckého rozkvetu, ktoré má ako rodák z Florencie natrvalo zapísané vo svojej DNA. Svetoznámy taliansky filmový a operný režisér a scénograf zomrel v sobotu vo veku 96 rokov.

Keď v roku 2014 pozval Zeffirelli skupinku novinárov do svojej priestrannej vily ležiacej na slávnej rímskej ceste Via Appia, mnoho z nich neváhalo využiť vzácnu príležitosť a priblížili verejnosti, v akom prostredí si vtedy 91-ročný filmár užíva zaslúžené roky odpočinku. Zeffirelliho dom pôsobil ako múzeum výtvarného umenia. Jeho steny však neukrývali len vzácne umelecké artefakty, ale aj zarámované fotografie hviezd ako Sophia Lorenová, Elizabeth Taylorová či Liza Minnelliová. Napriek veku sa režisér cítil stále vitálne a na otázku, o čom by nakrútil ďalší film, jednoznačne odkázal na najväčšie florentské obdobie, ktoré v 15. storočí zasiahlo celý svet. Zeffirelli sa dobrovoľne obklopoval minulosťou. Nielen v prostredí, v ktorom žil, ale aj v dielach, ktorých univerzálne posolstvo ignorovalo nekompromisný diktát času.

Z jemného vánku víchrica

Len nedávno prišiel tím talianskych vedcov s odhalením, že Zeffirelliho vzdialeným príbuzným bol sám veľký majster Leonardo da Vinci. Na priamych príbuzných však režisér až také šťastie nemal. Gian Franco Corsi Zeffirelli sa narodil v roku 1923 ako nemanželské dieťa módnej návrhárky Florentine Alaide Garosi a obchodníka s vlnou a hodvábom Ottorina Corsiho. Po narodení mu matka nechcela darovať svoje priezvisko, preto prišla s nápadom pomenovať ho „zeffiretti“ po jemnom vánku, ktorý vo svojej opere Idomeneo spomína Mozart. Po chybe pri zápise na matrike sa však z chlapca natrvalo stal Zeffirelli. Keď mal šesť rokov, jeho matka umrela a on sa ocitol v starostlivosti svojej tety.

Jeho láska k divadlu sa formovala pri potulkách Toskánskom, počas ktorých stretával potulných umelcov. Špeciálne k obdivu diel Williama Shakespeara, ku ktorým sa neskôr často a úspešne vracal, ho však priviedla najmä spoločnosť Angličaniek s názvom Scorpioni. Išlo o skupinu starších žien, ktoré mali blízko k umeniu a ktoré v ranom veku formovali jeho svetonázor. Zeffirelli sa k tomuto obdobiu života vracia v čiastočne autobiografickej snímke z roku 1999 Čaj s Mussolinim.

Členky spolku počas druhej svetovej vojny zatkli a odviezli. Ich chovanec medzitým nastúpil na florentskú univerzitu, kde študoval umenie a architektúru. Neohrial sa tam však dlho. V roku 1943 sa pripojil k partizánskym jednotkám a keď sa vrátil do rodného mesta, uvedomil si, že viac ako k architektúre ho to ťahá práve k dramatickému umeniu. Zásadný vplyv na jeho rozhodnutie malo aj zhliadnutie filmu Henrich V. režiséra Laurencea Oliviera. Práve pri jeho sledovaní možno vzplanul aj prvotný zápal pre filmové adaptácie slávnych divadelných hier.

Prvú veľkú príležitosť dostal Zeffirelli vďaka svojmu príležitostnému milencovi Luchinovi Viscontimu, ktorý ho obsadil ako asistenta réžie do svojich filmov Zem sa chveje (1948), Najkrajšia (1951) a Vášeň (1954). V 40. a 50. rokoch dostal možnosť spolupracovať s velikánmi talianskeho neorealizmu. Okrem Viscontiho to bol napríklad Michelangelo Antonioni, Vittorio De Sica či Roberto Rossellini. V druhej polovici 20. storočia sa však čoraz viac začali prejavovať jeho divadelné ambície, čo špeciálne Visconti vnímal ako vzburu svojho zverenca.

Cesta k Shakespearovi

Zeffirelli sa od začiatku profiloval ako režisér, ktorý sa nebojí moderných inscenácií klasických opier. Správy o talente mladého ambiciózneho autora sa čoskoro rozniesli po celej Európe a už čoskoro sa objavil aj na scéne milánskej La Scaly. Medzinárodný ohlas mu v roku 1960 priniesla inscenácia Shakespearovho Rómea a Júlie, ktorú uviedol v londýnskom divadle Old Vic. Dvojicu mladých milencov stvárnili John Stride a Judi Denchová. Podľa nadšených ohlasov kritiky sa Zeffirellimu podarilo vrátiť slávnej tragédii pôvodný taliansky naturel, podľa ďalších išlo o osudové stretnutie, ktoré definovalo jeho kariéru. Už čoskoro sa k Shakespearovým hrám vrátil v podobe filmových adaptácií.

Debutom na poli filmárskeho umenia bola snímka Skrotenie zlej ženy (1967), v ktorej si zahrali Richard Burton a Elizabeth Taylorová. Oveľa väčší ohlas však vzbudil jeho druhý film, ktorým sa opäť vrátil k príbehu zakázanej lásky. Predstaviteľov znepriatelených rodov Montekovcov a Kapuletovcov si zahrali neznáme tváre – Olivia Husseyová a Leonard Whiting, ktorí boli v tom čase, rovnako ako pôvodné postavy, ešte mladiství. Práve vek hlavných predstaviteľov spôsobil, že film sa stal populárnym pre mladú generáciu, režisérovi však spôsobil aj problémy. Kontroverzie vyvolala najmä scéna, kde sa len 15-ročná Olivia Husseyová objavila nahá. Napriek tomu sa film stal mimoriadne úspešným a doteraz je vnímaný ako najlepšia filmová adaptácia tohto diela. Zeffirelliho spracovanie Rómea a Júlie získalo v roku 1969 Oscary za kameru a kostýmy.

Po dvoch filmových adaptáciách diel Williama Shakespeara sa Zeffirelli zameral na náboženské témy. Život svätého Františka z Assisi zachytil v snímke Brat Slnko, Sestra Luna (1972), ďalej to bola napríklad televízna miniséria Ježiš Nazaretský (1977). Počas tohto obdobia sa režisér neustále venoval aj opere. Spolupracoval s najväčšími hviezdami svojej doby ako napríklad Joan Sutherlandová, Tito Gobbi či Maria Callasová, ktorej vzdal hold aj vo filme Nesmrteľná Callasová (2002). K Shakespearovi sa opäť vrátil filmom Hamlet (1990), kde hlavnú úlohu zveril Melovi Gibsonovi. Divácky úspech zožala aj jeho filmová adaptácia románu Charlotte Brontëovej Jana Eyrová, kde si okrem iných zahrala aj Charlotte Gainsbourgová.

Čo sa týka verejného vystupovania, za niektoré vyjadrenia si Franco Zeffirelli vyslúžil vlnu kritiky. O filme Posledné pokušenie Krista od Martina Scorseseho sa vyjadroval ako o produkte „židovskej kultúrnej spodiny z Los Angeles“. Pohoršenie v roku 2006 vyvolal aj svojím výrokom, kde priznal, že ho v detstve zneužíval kňaz, no neutrpel pri tom žiadnu ujmu. Zeffirelli vstúpil aj do politického života. V rokoch 1994 až 2001 bol senátorom za stranu Forza Italia vtedajšieho talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rómeo a Júlia #William Shakespeare #florencia #renesancia #Franco Zeffirelli
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku