Smoljak, Svěrák, Cimrman. Majstri pravdivého humoru a mystifikácie

, 22.06.2019 12:00
Zdeněk Svěrák Ladislav Smoljak
Zdeněk Svěrák a Ladislav Smoljak na snímke z roku 2005. Autor:

Storočnica Československa je aj storočnicou československej kinematografie. Na tomto mieste vám každý týždeň pripomenieme jej významné filmy a osobnosti. Pokračujeme Ladislavom Smoljakom, Zdeňkom Svěrákom a Járom Cimrmanom.

„Málokto vie, že medzi priekopníkmi svetovej kinematografie patrí čelné miesto Járovi Cimrmanovi. Keď uvidel vo Viedni prvé nemé filmy, bol unesený. Ihneď naviazal priateľstvo s Mojmírom Frídom, pôjdoznalcom (v českom origináli půdoznalcem – pozn. red.), ktorý z najrôznejších súčastí nájdených na pôjdoch zostrojil premietací prístroj. Spolu potom založili vo viedenskom Prátri premietaciu spoločnosť Vrchlický,“ referuje v príspevku v televíznom programe Ráčte vstúpiť (1976) člen Divadla Járy Cimrmana Jaroslav Weigel. Podľa Cimrmana bol vtedajší stav kinematografie neuspokojivý. Striedanie nemých scén a dialógových titulkov ho vraj urážalo. „To, čo premietame, je bastard!“ tvrdil Cimrman. S Frídom sa však rozišli v zlom – nevedeli sa dohodnúť, či premietať obrázky, alebo titulky.

Cimrman ožil najskôr koncom 60. rokov v rozhlase, neskôr na divadelných doskách, až sa v roku 1983 vďaka spoluautorom a rozvíjateľom najprepracova­nejšieho českého mystifikačného konštruktu Zdeňkovi Svěrákovi a Ladislavovi Smoljakovi dostal aj na filmové plátna v snímke Jára Cimrman ležící, spící. V mystifikačnom životopisnom filme v réžii Ladislava Smoljaka o jednom z najväčších Čechov (hoci z rovnomennej ankety ho pre obavy, že by ju mohol vyhrať, vyradili) prisúdili Cimrmanovi v podaní Zdeňka Svěráka množstvo vynálezov a takisto vplyv na množstvo významných udalostí.

Obsadili obávaného hulváta

Divadlo Járy Cimrmana stálo na začiatku Svěrákovej aj Smoljakovej filmovej kariéry, keď sa obaja – jeden vo väčšej, druhý v menšej úlohe objavili vo filme Zločin v šantánu (1968) režiséra Jiřího Menzela. „Chodili sme do jednej školy. Keď som maturoval, on (Menzel – pozn. red.) na mňa vzhliadal ako na staršieho spolužiaka. Myslím, že ako herca ma objavil v Divadle Járy Cimrmana. Aj ako scenáristov nás s Ladislavom Smoljakom objavil Barrandov práve tam. Keď sme urobili hru Vražda v salonním kupé, ponúkol nám dramaturg Barrandova Sergej Machonin, či by sme ju neurobili ako film. Skúsili sme, no najskôr sa to nepodarilo,“ vysvetľoval v rozhovore pre Pravdu Svěrák. K Vražde v salonním kupé sa dvojica vrátila až o mnoho rokov neskôr po filme Jára Cimrman ležící, spíci v snímke Rozpuštěný a vypuštěný (1984), ktorá vznikla na motívy Vraždy. V oboch filmoch účinkovali aj herci Cimrmanovho divadla.

Do tretice históriu tohto divadla mapuje a takzvanú Cimrmanovskú trilógiu uzatvára komédia Nejistá sezóna (1987) s ukážkami cimrmanovských hier. V snímke sa tvorcom podaril husársky kúsok, keď do jednej z úloh obsadili obávaného ústredného dramaturga Barrandova Ludvíka Tomana. „Archívy nie sú v jeho prípade práve dvakrát zhovorčivé alebo mlčia celkom, protagonistom žiadneho dokumentu sa ani v časoch svojej ,slávy' nestal, životopisca nenašiel. Pamätníci si naňho bez výnimky uchovali spomienky ako na hulváta, pre ktorého slovníky ešte nenašli pravé meno. Jeho tvár zachytili kamery vo filme Nejistá sezóna, kde zohral príznačnú rolu schvaľovateľa, rolu, s ktorou spojil svoj život. Ale to bola len rola, to nebol skutočný Ludvík Toman. (…) Skutočný Ludvík Toman akoby sa premenil v akési abstraktné neurčité zlo, ktoré škodilo, pokiaľ mohlo, a potom sa jednoducho vyparilo,“ napísal vo svojej diplomovej práci na pražskej Karlovej univerzite Štěpán Hulík. Práve Toman zmietol podľa Hulíka zo stola v roku 1971 Vraždu v salonním kupé napriek všeobecnému súhlasu ostatných zodpovedných.

Vy to chcete hrať ešte raz?

„Keď sme začínali, mali sme o našej budúcnosti, samozrejme, veľmi skromné predstavy. Mysleli sme si, že to bude také naše hobby. Povestná je veta Boženky Svěrákovej, keď Zdeněk vravel: Nabudúce tam musíme ešte urobiť toto a tamto. A ona hovorí: Vy to chcete hrať ešte raz?“ spomínal pred rokmi pre Český rozhlas Ladislav Smoljak na svoje začiatky. Nebol profesionálny herec či režisér. Začiatkom 50. rokov sa síce hlásil na štúdium réžie na DAMU, ale neprijali ho. Dal sa teda na štúdium matematiky a fyziky a popri tom ochotníčil.

Ako ochotník začínal aj jeho častý scenáristický a herecký partner Zdeněk Svěrák. ,Keď som sa prvýkrát začal pokúšať ako ochotník o hranie, v študentskom súbore bol režisérom Ladislav Smoljak. Prijal ma. Bol som však strašný trémista. Naštudovanú hru sme hrali dva razy, viac nie. Bolo v tom 20 percent radosti a 80 percent hrôzy. A bol som vždy rád, keď sa predstavenie skončilo. Utvrdil som sa, že zo mňa herec nikdy nebude, pretože ani hlas nemám poriadny. A prečo by som to vlastne robil, keď je v tom viac bolesti ako radosti,“ povedal Zdeněk Svěrák v rozhovore pre Pravdu v roku 2011. Hrôzu prekonal založením Divadla Járy Cimrmana. „Napadlo to Jiřímu Šebánkovi, nie mne. Umožnilo nám hrať predstavenie trebárs stokrát, dvestokrát za sebou. Z ochotníka sa tak pomaly stáva nebojácny človek, ktorý si na javisku užíva. Pribúda podiel radosti, ubúda hrôzy. Aj človek, ktorý nemá herecké školy, ak sú mu dopriate toľké reprízy, sa naraz stane profesionálom,“ povedal Svěrák, ktorý sa ako herec často objavoval práve po boku Ladislava Smoljaka.

Ich prvou scenáristickou spoluprácou bola komédia Oldřicha Lipského Jáchyme, hoď ho do stroje! (1974). Príbeh roztržitého automechanika Františka (Luděk Sobota), ktorý sa riadi počítačovým výpočtom zlých a dobrých dní, prilákal do kín takmer tri milióny divákov a Smoljak so Svěrákom v ňom zaujali aj ako účinkujúci v úlohách vedúceho autoservisu, resp. podnikového psychológa. Nasledovala ďalšia kultová komédia, takisto v Lipského réžii Marečku, podejte mi pero! (1976). V príbehu majstra z továrne na poľnohospodárske stroje Kroupu (Jiří Sovák), ktorý si musí vo večernej škole doplniť vzdelanie, aby držal krok s chystanou modernizáciou. Okrem Sováka, Václava Lohniského, Míly Myslíkovej, Ivy Janžurovej či debutanta Tomáša Holého vo filme opäť excelujú aj Smoljak so Svěrákom. Tentoraz ako dvojica poslucháčov večernej školy Tuček (roztržitý profesor v podaní Františka Kováříka ho prekrstil na Marečka) a Šlajs.

Humor je vždy pravdivý

„Práve na poli veseloherného žánru dopriali sedemdesiate roky československej kinematografii jeden nečakaný objav, scenáristickú dvojicu Ladislav Smoljak – Zdeněk Svěrák. Ich filmy sa znateľne odlišovali od súdobej komediálnej produkcie Vo dvojici snímok z druhej polovice dekády, Na samotě u lesa a predovšetkým Kulový blesk, dokázali potom autori obyčajnú, hoci na vysokej úrovni realizovanú zábavnosť rozšíriť o pôsobivú ľudskú dimenziu, ktorej nechýbala emocionálna ani myšlienková hĺbka,“ píše v diplomovej práci scenárista a autor knihy Kinematografie zapomění Štěpán Hulík.

„V osobnostiach autorov a protagonistov Divadla Járy Cimrmana založeného v roku 1967, scenáristov a hercov Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka, ktorí písali pre Oldřicha Lipského, Jiřího Menzela a Zdeňka Podskalského (Trhák, 1980), sa dokonca práve v tejto dobe iba začínal formovať tvorivý tandem, vtláčajúci potom nezameniteľnú mystifikačnú tvár celej jednej línii českej filmovej komédie,“ píše zase v knihe Diagnózy času Jan Lukeš. Poznamenáva, že komédie Kulový blesk (réžia Ladislav Smoljak, Zdeněk Podskalský, 1978), Vrchní, prchni (1980), Jára Cimrman ležící, spící (1983), Rozpuštěný a vypuštěný (1984) a Nejistá sezona (1987), všetky v Smoljakovej réžii, sú komédiami, ktoré „trasovali cestu od zábavných filmárskych hračičiek až k nenápadnej formulácii základných otázok národnej existencie a spoločenského usporiadania“.

„Ctíme humor preto, že humor je vždy za všetkých okolností pravdivý. Veľakrát sme sa o tom rozprávali a obaja si zhodne myslíme, že v skutočnom humore nemožno nikdy klamať. Ono je to tak, že vážnu vec, trebárs nejakú tragédiu, môžete divákovi ukázať na plátne a on ju prosto musí prijať tak, ako je. Ale keď spravíte vtip, tak mu nedávate jednoznačnú informáciu. Dáte mu iba podnet a istú prácu musí ten divák urobiť sám. Musí nájsť isté spojenie medzi dvomi vecami. A keď to spojenie hľadá, tak sa opiera o svoju skúsenosť, o to, čo pozná. Ak mu klamete a pripravíte mu nejaké dva falošné body, ktoré má spojiť, tak tú cestu nenájde,“ povedal Smoljak v relácii Ráčte vstúpiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Zdeněk Svěrák #Jára Cimrman #Ladislav Smoljak #100 rokov vzniku ČSR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku