Naša kinematografia sa uviedla veľmi úspešne snímkou Marka Škopa Nech je svetlo a očakávania, že získa niektorú z cien, boli opodstatnené. Opodstatnená by bola aj hlavná cena, ale vďaka aj za to, že porota vyzdvihla aspoň vynikajúcu kreáciu Milana Ondríka. Z Varov si za postavu otca, ktorého syn sa zapletie s polovojenskou mládežníckou organizáciou, odniesol cenu za najlepší mužský herecký výkon. Hlavnú cenu získal bulharsko-grécky film Otec.
Snímka Marka Škopa Nech je svetlo bola spolu s nemeckým filmom Lara favoritom festivalu. Zhodou okolností sa obe diela premietali v jeden deň. Prečo sme si od Škopovho filmu toľko sľubovali? Režijne bol precízne zvládnutý, nebolo v ňom hluchých miest. Milan Ondrík sa úlohy otca, ktorý sa voči svojej rodine prehreší len tým, že ju chcel zabezpečiť finančne, zhostil presvedčivo a profesionálne na vysokej úrovni. Otázkou ostáva, že keby otec rodiny nebol v cudzine, ale doma, či by sa najstarší syn aj tak nezaplietol s nelegálnymi gardami. To je, samozrejme, už iba dodatočná špekulácia.
V príbehu nechýba nič – ani problém rodiny a výchovy detí, ani problém nebezpečnej politickej klímy, ani problém tmárstva a zaslepenosti. A navyše film prišiel v správnom čase, keď je viac ako potrebný. O tom, že sa o ňom právom veľa hovorilo, svedčí aj Zvláštne uznanie Ekumenickej poroty. Nazdávam sa, že jej cena je mimoriadne dôležitá, hoci sa to na prvý pohľad nezdá. V snímke Nech je svetlo sa o farárovi a o všetkom, čo sa odohráva okolo kostola, nehovorí práve v najpozitívnejšom svetle, a preto je cena taká vzácna. Príjemne ma to prekvapilo.
Postavy v Otcovi dýchajú človečinou
Udelenie Veľkej ceny – Krištáľového glóbusu filmu Otec sa neočakávalo, ale svojou jednoduchosťou, zemitosťou a neuhladenosťou je zaujímavý. Režisérska dvojica Kristina Grozeva a Petar Valčanov nič neprikrášľuje. Ich jednoduchí a zároveň komplikovaní hrdinovia sa na nič nehrajú, a práve preto sú autentickí a ich bláznivé činy uveriteľné.
Tvorcovia označili svoj film za postkomunistickú tragikomédiu o nedostatku komunikácie. Matka rodiny pri takmer banálnom lekárskom zákroku nečakane zomrie a jej manžel výtvarník stratí pôdu pod nohami. Nič ho tak netrápi ako to, že nevie, čo mu chcela pred smrťou povedať, keď sa mu snažila dovolať z nemocnice. Syn zase pohreb matky tají pred svojou manželkou, aby sa nestresovala pred pôrodom. Vdovec vo filme vyvádza a jedna hlúposť strieda druhú. Jeho bláznenie má však svoje opodstatnenie, a to sú výčitky svedomia. Plynie z toho ponaučenie, že si máme rozmyslieť, čo hovoríme, podľa možností neklamať a komunikovať tak v rodine, ako aj v spoločnosti. Nedostatok komunikácie je veľmi často príčinou mnohých nedorozumení, ba dokonca aj tragédií.
Snímka je režijne premyslená a precízne zvládnutá, herecké výkony veľmi dobré, postavy dýchajú človečinou, nešuštia papierom a koniec koncov nedostatok komunikácie nie je len problém Bulharska, ale celej Európy, možno aj sveta. V tomto zmysle má film všeobecnú platnosť.
Najúspešnejší film festivalu – Lara
Najväčším prekvapením 54. ročníka festivalu bol nemecký film Lara režiséra Jana-Oleho Gerstera. Získal až tri ceny – Corinna Harfouchová Cenu za ženský herecký výkon, režisér Zvláštnu cenu poroty a film dostal aj Cenu Ekumenickej poroty. Opodstatnene. Prečo taký úspech? Harfouchová predovšetkým exceluje v úlohe zlomenej ženy, ktorej život zničila poznámka profesora. Vraj ľutuje rodičov, keď prídu na jej prvý koncert. Pochopila to tak, že nemá talent, ale bolo to myslené inak.
Lara bola mimoriadne ambiciózna a sebaistá, a to chcel v nej profesor potlačiť. Zničil jej však život a ona potom ničila všetkých okolo seba. Najviac svojho syna, ale podarilo sa jej dostať ho na výslnie. Mladý talentovaný umelec síce od nej utečie, ale vie, že za úspech vďačí matke. Peripetie a boj tejto ženy so sebou samou i s jej najbližšími a ľuďmi, s ktorými príde do styku, dokázal tvorca precízne rozohrať do najjemnejších nuáns. Laru by sme radšej niekedy zaškrtili, taká je odporná, a zasa rýchlo ľutovali za zničený život. Bravúrna psychologická sonda do problému vzájomného nepochopenia, rozvíjania a zničenia talentu a ťažkej cesty k uplatneniu sa v živote. A v neposlednom rade i o hľadaní takého potrebného vnútorného pokoja.
Zmieriť sa so svojou priemernosťou
Cenu za réžiu si odniesol belgický režisér Tim Mielants za film Patrick. Celý dej sa odohráva v nudistickom tábore, naháči však nie sú podstatní. Podstatný je Patrickov problém. Hľadá sám seba, je veľmi zručný manuálne, vyrába krásny nábytok a pátra po tom, ako sa uplatniť v živote. Kým mu žije otec, majiteľ tábora, je zakríknutý, príležitostne obšťastňuje jednu rekreantku a pretĺka sa životom. Po otcovej náhlej smrti stratí pôdu pod nohami. Kým popletený hrdina zistí, že jeho poslaním je prevziať tábor po otcovi a zmieriť sa so svojou priemernosťou, narobí veľa šarapaty. Snímke nechýba humor, nadhľad a dokonca je okorenená aj detektívnou zápletkou. Milý film a cena sa dostala do správnych rúk.
Augustová madona španielskeho tvorcu Jonása Truebu (Zvláštne uznanie) je len o pocitoch, zápletku je zbytočné hľadať. Je však plná zvukov a farieb. Presnejšie vysvetlenie znie, že ide existencialistický pocit každodennosti. Neuchvátil ma, ale keď v snímke našli zaľúbenie dve poroty, dokonca porota FIPRESCI, asi sa mýlim. O niečo menej sa čudujem Zvláštnemu uznaniu pre herečku Antoniu Geisenovú v argentínskom filme Muž budúcnosti Felipeho Ríosu. Ocenili nádejnú herečku v úlohe mladej ženy, ktorú hlboko ranilo, že otec sa o ňu nestaral a dôležitejší bol pre neho kamión. Zblíženie otca a dcéry je hlavnou témou tohto road movie.
Celkove sa o hlavnej súťaži 54. ročníka dá povedať, že s väčším alebo menším úspechom sa snažila zmapovať všetky problémy súčasného sveta. Asi päť-šesť filmov z dvanástich znesie najprísnejšie kritériá. Ostatné boli sympatické, milé, ale nič nové pod slnkom. A musím priznať, že mnohé mimosúťažné filmy súťaž zatienili, ale boli súčasťou festivalu, takže je to v poriadku.
