Ešte väčšiu silu mu dodáva to, že ide o rodinnú spoluprácu otca a syna. Víťo Staviarsky a Richard Staviarsky nakrútili tragikomédiu v štýle Akiho Kaurismäkiho, ktorá v slovenskej kinematografii už dlhý čas chýbala. Podstatné však je, že predsa len prišla. Loli paradička je milou, smutno-krásnou romancou, čo príjemne pobaví, chytí za srdce a nejaký čas pobudne v hlave.
Príbeh je zasadený do východného Slovenska, kde na jarmoku v malom stánku predáva cukrovinky hendikepovaný Milan (Michal Iľkanin) žijúci s matkou. Musí však byť ostražitý, keďže na každom rohu číhajú prefíkaní Rómovia, čo chcú niečo vziať bez platenia. Medzi nimi je aj mladá Veronka (Kamila Mitrášová). Tá mu ukradne dva turecké medy a spolieha sa, že keď to zistí, vďaka jej veľkým očiam a peknej tvári sa nad ňou Milan zľutuje. Nemýli sa. Veronka sa však Milanovi chce odvďačiť za to, že ju neudal polícii, a tak sa ponúkne, že mu bude v stánku pomáhať, s čím on nakoniec súhlasí. Po nie celkom romantickom prvom stretnutí tak spolu začnú prežívať spoločné dobrodružstvá plné vzletov aj pádov.Zatiaľ čo v šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bolo bežné, že si režiséri ako Uher, Hanák, Jakubisko či Havetta vyberali ako hlavnú lokáciu vidiek a ukazovali ho autenticky, bez príkras, časom akoby sa tento trend vytratil a slovenský divák dostával popod nos servírované najmä filmy zasadené do hlučného mesta, kde život beží akosi rýchlejšie a kde je tiež všetko akési povrchnejšie a cynickejšie. Až hrané filmy ako Až do mesta Aš (2012), Môj pes Killer (2013), Koza (2015) či Punk je hned! (2019) sa akoby znova začali zameriavať na tých, ktorí boli na dlhý čas na filmovom plátne ignorovaní, čo mohlo u niekoho vyvolať dojem, že vlastne ani neexistujú.
Loli paradička rozpráva nielen o večnom konflikte medzi „bielymi“ a Rómami, ale celkovo o ťažkom živote na východe Slovenska. O jednoduchosti, snahe prispôsobiť sa, prežiť, zarobiť si či o pokušení v podobe oklamania systému. Nejde síce o úplne komplexný portrét, no o to sa debut Staviarských ani nesnaží. Menej je niekedy oveľa viac a práve to málo, čo sa im podarilo povedať, hovorí za veľa a dá sa podľa toho utvoriť v hlave diváka dosť jasný obraz. Prítomnosť nehercov a nárečie, pre ktoré sa možno viacero západniarov bude v kine rozhorčovať a pýtať sa, kde sú titulky, je tiež plus, i keď istú časť publika môže práve tento faktor vyslovene vyrušovať či iritovať.
V istých momentoch sa síce ukáže, že scenár má diery, napríklad reakcia Milanovej matky (Kveta Stražanová) na Veronku vyznieva mierne prvoplánovo a málo uveriteľne, no ako celok film rozhodne drží pokope. Mierne prekáža aj prílišná frekvencia sekvencii založených na princípe záber-protizáber. Sympatické však je, že režisérske duo sa nesnaží svoje postavy idealizovať, ukazuje ich v dobrom aj v zlom svetle, skvele pracuje s humorom (miestami bolo v kinosále počuť až hurónsky smiech) a v závere vyťahuje eso, ktoré dostane hádam každého. Loli paradička tak je najmä milým a vítaným úkazom, aký poteší a pobaví síce najmä východoslovenské publikum, no malo by si ho pozrieť najmä to západoslovenské.
Hodnotenie Pravdy:
- 4 hviezdičky z 5
- Loli paradička / Slovensko, 2019 / réžia a scenár: Richard Staviarsky, Víťo Staviarsky / kamera: Ľubor Marko / hudba: Štefan Cína, Víťo Staviarsky / hrajú: Michal Iľkanin, Kamila Mitrášová, Michal Soltész, Kveta Stražanová a i. / slovenská kinopremiéra: 18. júla.
