Keď píšu dvaja, hneď to ide ľahšie

, 03.08.2019 16:00
Marek Leščák
Marek Leščák (na snímke) s Martinom Šulíkom spolupracoval na šiestich celovečerných filmoch. Autor:

Slovenský režisér a scenárista Martin Šulík momentálne pracuje na svojom novom filme Muž so zajačími ušami a my vám počas leta v tomto seriáli s názvom Ako sa robí film každý týždeň predstavíme niekoho zo Šulíkovho tímu a jeho profesiu. Štvrtý diel patrí scenáristike. Pre Pravdu o nej porozprávali Marek Leščák a Martin Šulík.

Dlhé hodiny strávené za počítačom, notebookom či dokonca písacím strojom, prebdené noci, v hlave neistota a pochyby, no niekde v pozadí svetlo na konci tunela – nádej, že o daný text bude mať niekto záujem, a ak všetko pôjde, ako má, prenesie sa na veľké biele plátno a prídu sa na to pozrieť stovky či tisícky zvedavých divákov.

„Človek, ktorý píše pre film, musí ctiť obraz, teda myslieť obrazom, a musí sa snažiť dôveryhodne preniknúť do vnútra postáv a ich myšlienok tak, aby to bolo čo najviac autentické. Pre scenáristu je ideálne, keď v jeho rozprávaní je isté napätie medzi obecným a intímnym, teda medzi všednosťou života a hlbším zmyslom existencie. Dôležitý je, samozrejme, aj jazyk, ktorým scenárista rozpráva. Mal by mať cit pre dialóg. Potrebuje dosiahnuť to, aby boli postavy, ktoré vytvára, divákovi blízke a aby bol čo najviac vtiahnutý do deja,“ priblížil pre Pravdu v skratke rozdiel medzi písaním knihy a scenára slovenský scenárista Marek Leščák, ktorý so Šulíkom napísal kultovú Záhradu (1995), Slnečný štát alebo hrdinovia robotníckej triedy (2005), drámu Cigán (2011) či Tlmočníka (2018).

Kamarát, s ktorým je život znesiteľnejší

Pre scenáristiku sa rozhodol v roku 1989, keďže na Vysokej škole múzických umení mal v tom čase už viacero kamarátov. „Všetci mi hovorili, že fotografovať neviem, ale že zaujímavo rozmýšľam, tak nech sa prihlásim na scenáristiku. Na ostatné odbory ako réžia alebo kamera bolo totiž podmienkou odovzdať nejaké fotky a fotoscenáre. Na scenáristiku ma vzali, keďže tam bolo podmienkou poslať poviedky. Na škole som teda začal pracovať s kamarátmi, a keď som bol v druhom ročníku, začal som spolupracovať s Martinom Šulíkom,“ prezradil Leščák. „Martin bol najskôr môj pedagóg a až potom ma oslovil, či by sme spolu neskúsili niečo napísať. Tak sme skúsili, šlo o televízny film, ktorý nebol nikdy zrealizovaný, ale za ten scenár sme dostali cenu vo Švajčiarsku a fragment z toho príbehu sa objavil aj v Záhrade. To, že budeme spolupracovať dlhodobo a že urobíme spoločne šesť celovečerných filmov a ďalšie poviedkové, sme netušili, to človek nikdy nevie,“ dodal.

„V živote máte zopár blízkych kamarátov, vďaka ktorým je život, ktorý žijete, znesiteľnejší. Martin je jedným z týchto ľudí. Človek sa s ním môže rozprávať o vážnych veciach aj sa s ním zasmeje. Na spoluprácu s ním sa vždy teším,“ nešetril príjemnými slovami na Šulíkovu adresu Leščák. Podľa neho bola práca na filme Muž so zajačími ušami iná v súvislosti so žánrom, keďže ide o hravú trpkú komédiu. Ako sám uviedol, šlo o celkom veselé písanie. A koľko taký scenár vôbec trvá napísať a čo tomu predchádza? „Väčšinou si človek spraví nejaký koncept, scénosled, nad ktorým dôkladne premýšľa. To napísanie netrvá až tak dlho, skôr to prepisovanie. Väčšinou ide o rok. Bez ohľadu na to, či ide o kontinuálny rok, “ povedal Leščák pre Pravdu.

Prezradil aj to, na čom si dáva pri písaní scenára najviac záležať. „Na tom, aby ma to vôbec zaujímalo. Keď človek jednému scenáru venuje rok svojho času, musí ho to baviť, musí s tým príbehom žiť a musí mu veriť. Najhoršie, čo sa môže stať, je, že človek začne písať nejaký príbeh a po mesiaci zistí, že prvotné nadšenie vyprchalo a téma ani nápad neboli až také dobré, ako sa zdalo.“ „Podľa mňa si každý scenárista svoje filmy overuje u ľudí, ktorým dôveruje. Nemôže ich byť však veľa, pretože tie reakcie môžu byť natoľko protichodné, že to autora môže paralyzovať. Ideálne je teda ukázať scenár dvom, možno trom kolegom, ktorým veríte a ktorým je daná téma blízka a rozumejú jej. Takisto sa to robí pri prvom zostrihu filmu. Robia sa projekcie nielen pre členov štábu, ale aj pre ľudí, ktorí majú k tomu čo povedať,“ dodal.

Treba byť vytrvalý

Najťažšie je podľa Leščáka dosiahnuť to, aby scenárista aj o tých najbanálnejších či najzložitejších veciach rozprával zaujímavo. Teda aby to zaujímalo aj niekoho iného než len samotného autora. „Samozrejme, na to, aby sa scenár zrealizoval, scenárista potrebuje nájsť režiséra a producenta. A druhá najzložitejšia vec pri tejto profesii je vytrvalosť, pretože kým sa daný film zrealizuje, ubehne kopec času a scenár prejde niekoľkými verziami. Sú aj výnimočné prípady, keď scenár vznikne veľmi rýchlo a s malými obmenami sa zrealizuje, ale poväčšine ide o omnoho náročnejší proces,“ prezradil Leščák.

„Hovorí sa, že to najzaujímavejšie, čo drží všetko pokope, je silný príbeh. Ak scenárista na tento silný príbeh natrafí, je to svojím spôsobom dar. Potom už ide len o to, aby to nepokazil. A je jedno, či ide o tému zo súčasnosti, alebo o nejakú historickú,“ pokračoval v rozprávaní pre Pravdu. A ako to vyzerá, keď už je materiál nakrútený? Podľa Leščáka nie vždy ide všetko ako po masle. „Človek musí reagovať na nakrútený materiál a prispôsobiť sa mu. Napríklad určitá scéna vo filme nemusí fungovať, nie je dobre natočená, herci zle hrajú a v tom prípade je nepoužiteľná. Takže sa to musí nejako invenčne vyriešiť.“ Na nakrúcanie sa vraj chodí pozerať, no nie vždy. Radšej navštevuje práve strižňu, kde sa akoby príbeh skladá nanovo.

O scenáristike má čo povedať aj Martin Šulík, ktorý patrí medzi autorských režisérov, teda scenáre si píše buď sám, alebo s niekým. „So všetkými scenáristami, s ktorými som spolupracoval, sme písali spolu. Väčšinou sedíme v jednej miestnosti, rozprávame sa o tom, čo sa nás vnútorne dotýka, predohrávame si situácie, ktoré sa nám páčia, a zapisujeme ich. Z našich rozhovorov sa postupne vynorí téma, charaktery hlavných postáv, potom vznikne štruktúra a jednotlivé scény si v nej nájdu svoje miesto. Samozrejme, každý scenárista je iný. Ondrej Šulaj rád buduje dramatickú situáciu. Marka Leščáka baví postavy vnímať v spoločenských súvislostiach. Dušan Dušek má cit pre zvláštny detail, jeho scenáre sú napísané krásnym jazykom, ktorému treba nájsť obrazový ekvivalent. Všetkých troch spája zmysel pre humor, a preto je spolupráca s nimi zábavná.“

„Keď som začal písať film Neha s Ondrejom Šulajom, povedal mi, že scenáre rád píše spolu s režisérom, pretože pri realizácii nedochádza k zbytočným nedorozumeniam a nie je sklamaný, keď vidí výsledný tvar. Ja som si tento názor osvojil, uvedomil som si, že spoločné písanie je veľká výhoda. Spisovateľ a scenárista Dušan Dušek tvrdí, že práca vo dvojici generuje nápady. Zdanlivo nedôležitá veta môže u spoluautora asociovať nový nápad alebo dokonca celú filmovú situáciu. Písanie scenára mi umožňuje rozmýšľať už o realizácii, je to vlastne cesta k dôvernému osvojeniu si témy,“ dodal Šulík.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#film #seriál #Martin Šulík #Marek Leščák #scenáristika #Ako sa robí film
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku