Zatiaľ čo rekvizitár má za úlohu vytvoriť takmer všetko, čoho sa herci počas nakrúcania dotýkajú a čo využívajú, skriptka musí dohliadať, aby sa nič z toho nestratilo a zostalo tam, kde má byť. Aj keď ide o takzvané „neviditeľné“ profesie, bez nich by bolo nakrúcanie čistý chaos a improvizácia, ktorá by sa radikálne odrazila vo výsledku.
„Veľmi zjednodušene, sktiptka dohliada na nadväznosti. Film sa nikdy nenakrúca chronologicky, veľakrát to trvá aj dva roky s niekoľkomesačnými pauzami. Skriptka musí dohliadnuť na to, aby v scéne, ktorá nasleduje po scéne, ktorá sa točila napríklad pred pol rokom, mali herci rovnaké účesy, oblečenie, náladu či rekvizity. Všetci sme len ľudia a robíme chyby. Keď hociktorá zložka spraví chybu, príde skriptka, ktorá musí presne vedieť, ako má čo byť, a opraví danú vec. Režisérovi pripomína, čo bolo pred daným obrazom a tiež, čo je po ňom. A ak má byť herec napríklad smutný, ale hrá veselo, upozorním, že veselý byť nemôže,“ prezradila pre Pravdu Nikol Šuplatová, ktorá sa venuje tejto profesii od roku 2011.
Nadčlovek s výbornou pamäťou
„Vecí, ktoré má skriptka na starosti, je šialene veľa. Do skriptového scenára, ktorý je bibliou pre strihača, zapisujem veľa vecí, aby sa mu ľahšie strihalo a mal prehľadne zapísané všetky informácie, ktoré potrebuje. Takisto tam zapisujem množstvo iných vecí, o ktoré ma poprosí režisér, kameraman, zvukár, aby v strižni nemuseli nejakú drobnosť hľadať v kvantách materiálu a rozmýšľať, ako čo chceli pred pár mesiacmi pri nakrúcaní. Kým sa totiž materiál dostane do strižne, človek zabudne na veľa vecí, ktoré mu na pľaci prišli ako samozrejmosť,“ pripomína Šuplatová. Podľa nej musí mať na túto prácu človek výbornú pamäť, vedieť sa rýchlo rozhodovať a vedieť robiť sto vecí naraz.
„Sú momenty, keď na mňa naraz alebo len s minimálnym rozstupom rozprávajú režisér, kameraman, zvukár, pomocný režisér, herec, kostymérka či rekvizitár. Každý potrebuje so mnou niečo prekonzultovať, vyriešiť, poradiť sa a ja musím naraz odpovedať na veľa otázok a popritom si pamätať, že musím niečo niekam zapísať, niečo opraviť, niečo povedať produkcii a v hlave si vyrobiť narýchlo zoznam, čo ešte iné treba spraviť a ako to postupne všetko vyriešiť. Skriptka je vlastne taký nadčlovek, na ktorého sa každý spolieha a ktorý za všetko zodpovedá,“ priblížila zákulisie na pľaci Šuplatová.
Pokojný, vtipný, rozvážny
K tejto profesii, ktorá sa doteraz nedá študovať na žiadnej škole, sa dostala počas štúdia kamery a fotografie na VŠMU. „Prácu skriptky som si prvýkrát vyskúšala, keď som pár dní zaskakovala na jednom projekte a zistila som, že ma to vlastne celkom baví a že mi to ide. Chvíľu nato som bola oslovená na film Miluj ma alebo odíď a odvtedy som už popri kameramanke bola aj skriptka. Ako skriptka som robila veľa rôznych projektov. Zo seriálov to boli Zlodeji detí, Zoo, Hotel, Komisár Rex alebo Oteckovia. Z filmov napríklad Láska na vlásku, Únos, Dôverný nepriateľ. Robila som aj na momentálne roztočenom filme Generál.“ „Cesta k filmu u mňa bola pomerne jasná už od môjho detstva, keďže môj otec Václav Šuplata je režisér, scenárista, spisovateľ a textár. V televíznom, filmovom, divadelnom a rozhlasovom prostredí som vyrastala. Vždy ma bavilo chodiť s ním po filmovačkách a sledovať ten čarovný proces, ako filmy vznikajú,“ dodala.
Šuplatová zároveň prezradila, aký je Šulík na pľaci, a vôbec nešetrila chválou. „S Martinom je radosť pracovať. Je to vysmiaty, vtipný, pozitívny človek, ktorý naozaj drží štáb pokope. Je absolútne pripravený, presne vie, čo chce a film má už dopredu zostrihaný v hlave, čiže počas nakrúcania nič nekreuje a nevymýšľa. Ide presne podľa toho, ako to má pripravené a tým pádom všetci v štábe vedia, čo sa deje a čo sa bude práve nakrúcať. Je zároveň pokojný a rozvážny. Je až neuveriteľné, ako aj v momentoch, keď by hocikto iný už vybuchol alebo sa nahneval či bol nervózny, dokáže stále sršať vtipom a mať úsmev na tvári. Váži si každého člena štábu a rozpráva sa s každým slušne a priateľsky. Potom sa, prirodzene, deje to, že ľudia zo štábu k nemu vzhliadajú a majú nielen profesionálnu, ale aj ľudskú potrebu urobiť svoju robotu najlepšie, ako vedia.“
Vytvoriť a zlikvidovať
Tak, ako sa nedá študovať práca skriptky, nedá sa študovať ani výroba rekvizít. Martin Hájek sa k tejto profesii dostal pomerne nezvyčajne. „Keďže mám distribučnú filmovú spoločnosť, na rôzne premiéry sme robievali určité dekorácie spojené s daným filmom a jeho témou. Raz si istí ľudia z jednej reklamnej agentúry tieto dekorácie a vytvorené rekvizity všimli a chceli, aby sme s tímom niečo podobné vytvorili pre nich na rôzne iné akcie. Postupne sa to začalo nabaľovať, bolo toho čoraz viac. Našu prácu si zase všimol niekto ďalší a zavolal nás na jedno malé nakrúcanie, potom šlo o ďalšie už väčšie nakrúcanie a tak to šlo ďalej,“ priblížil Hájek, ktorý so Šulíkom pracoval aj na filme Tlmočník.
Foto: Barbora Jančárová a Adam Oľha - Titanic/In Film Praha
Všetky veci, ktoré so svojím tímom vytvorí, konzultuje najmä s filmovým architektom, ktorý zase zvyšok rieši s kameramanom a režisérom. Podľa jeho slov to, koľko ľudí pracuje v tíme rekvizitárov, závisí od toho, o akú náročnú produkciu ide. „Štandardná zostava sú dvaja ľudia na pľaci. Samozrejme, keď sa vyrábajú nejaké konkrétne prostredia, robí sa to dopredu a robia na tom viacerí. Zároveň treba dodať, že všetko, čo sa na filmovom pľaci vytvorí, je nutné po nakrúcaní aj zlikvidovať, na čo zase treba nejaký tím ľudí. To, koľko trvá konkrétna príprava, je relatívne. Môže to trvať dva dni, ale aj hodinu. Pri zariaďovaní bytu treba napríklad zohnať rôzne dekorácie, nábytok a podobne,“ povedal rekvizitár Martin Hájek.
Pri nakrúcaní filmu Muž so zajačími ušami musel zariadiť kompletne celú psychiatrickú ambulanciu. Podľa neho však práca na tomto filme nebola vôbec náročná a zažil oveľa náročnejšie produkcie, napríklad seriál Dracula, ktorý robí Netflix. „Kvôli autentickosti bolo pri tomto filme v rámci prostredia a tiež kvôli atmosfére nutné vytvoriť istú, obrazne povedané špinu. Ide totiž o film zo života. V reklame musí byť všetko nablýskané, dokonalé, čisté, tu bol cieľ vytvoriť niečo iné. Špecifické na filme Muž so zajačími ušami okrem toho bolo, keďže hlavná postava je spisovateľ, vytvoriť jeho knihy. Teda obal, dizajn, propagačné materiály a rôzne plagáty k tomu,“ povedal na záver Hájek. Tvorba rekvizít je práca, ktorá človeka musí baviť, nemôže ju robiť nasilu. Zároveň filmárska práca nie je nastavená tak, že človek príde na ôsmu a odchádza o piatej. Ide o nepravidelnú a relatívnu pracovnú dobu. Niekedy sa nakrúca celú noc, cez víkend a podobne. Na to si treba zvyknúť,“ dodal.
